Ignác Slanina, vedmák zo Svinej, na výkrik Bela Čonku nijako nereagoval.
Ponad klesajúcu penu na čerstvo načapovanej dvanástke hľadel do mobilu
zachmúrený ako búrkový mrak.
Nela sa začne obzerať. Všade je temnota, plamene a láva. Obchádza ju
bezprizorný zástup ľudí. Všetci smerujú ku kráteru sopky a skáču do
žeravej lávy.
Zmietla som zo stola zvyšky granadíru, rozprestrela obrus, zapálila
kahance a
rozložila žolíkové karty. Tarotove sa mi vtedy zdali príliš drahé.
Helena sa predierala tmavým lesom. Vlnené šaty ju hriali a plášť
podšitý
kuními kožami chránil pred chladným večerným vzduchom.
Dnes sa nám ho konečne podarilo zahnať do kúta. Ale prečo potom mám
ten
nepríjemný pocit v žalúdku? Nič nenasvedčuje tomu, že by sa mu malo
podariť nám uniknúť.
„Nemôžem uveriť tomu, že tetuška Gizka už nie je medzi nami,“
povzdychne si starká.
Bylo jí patnáct let. Byla sirotek a lidé o ní říkali, že má dar.
Dokázala číst z karet budoucnost stejně snadno, jako čtou historici
v kronikách minulost.
Hlučne si odgrgol a odložil čutoru s pivom na podstavec pred
jaskyňou.
Zastokol obitú sekeru za pás, zobral z oceľového koša fakľu a keď ju
zapálil, vstúpil do temnoty.
Avary běžela rychle k přechodu. Slyšela rychlé cvakání, což bylo
znamení, že už za chvíli bude na semaforu červená. Přidala do kroku.
Uprostřed přechodu slyšela hlasité troubení.
Kdo jsem, ptáš se můj příteli? K tomu se dostaneme, ale věz že jsem
na
světě mnohem déle něž mnozí jiní. Tak daleko sahá příběh mé
pomsty,
smyslu mého života.
Sejdu z pěšiny, která vede od základny k pobřeží, a vezmu to
přímo
přes louku. V trávě, která mi sahá skoro po kotníky, je plno malých
žlutých a bílých kytek.
„Rovno si jedného ubytujeme doma, nie?!“ zakričal muž. „Budeme
mu
hovoriť Alf a dúfať, že sem prišiel chrliť sarkastické poznámky a
nie
smrtiace lasery!“
„Super citlivý čuch alebo schopnosť meniť cukor na soľ,“
prečítal
Marco z monitora a zdvihol zrak k mladíkovi.
Mal som byť darom. Vzácnym darom, aký sa ponúka len raz za sto rokov.
Ani
tí najstarší si už nepamätali posledného mladíka, na ktorého ukázal
prst Osudu, aby odkráčal do búrky.
Kráčala po slnkom vysušenej hline. Všade navôkol sa rozprestierali
nekonečné polia kvitnúcich fialiek. Čím ďalej postupovala, tým
hustejšie
a vyššie sa vlnili v slabom vánku, intenzívne voňajúcom opojnou
esenciou.
Krajina Dobromilov a Láskavých sa veľmi rýchlo spojila v jednu. Nie
však
kvôli láske či vzájomnej úcte, ale pre akúsi prapodivnú dohodu,
o ktorej
obyvatelia Krajinky len slýchali.
Pozrela som sa do zrkadla. Odraz v ňom mal vpadnuté oči, vyziabnuté
líca,
sivú pokožku, vytrhané vlasy.
Zažmúrila oči a snažila sa predstaviť si ako vyzeral v časoch
svojej
najväčšej slávy. Vyrušilo ju silné buchnutie. Vyľakane nadskočila a
prudko otvorila oči.
Chrápal zvalený na brehu rieky, cesta zo susednej dediny a celodenná
ochutnávka tohtoročnej úrody ho poriadne zmorili.
Kalendár
Obnovená magická bariéra siahala od chatrného príbytku až po koniec
jazierka.
„Čerstvé ryby! Kalvusové čerstvé ryby!“ kričal tučný
obchodník,
„neváhajte a kupujte! Najčerstvejšie ryby v celom meste, ulovené
dnes ráno!“
Dňa 20.3.2001 vyšli známe noviny The New York Times s kurzívou
vysádzaným
titulkom „Kde je Samuel Dživa?,“ ktorý sa nachádzal hneď na prvej
strane
ranného vydania.
Sedem rokov. Sedem rokov sa trápim za mizerný žold, každý deň sa
budím
dolámaný a s bolehlavom. Kedysi aspoň tá pálenka za niečo stála.
Posledný prídel snáď vypálili z mlokov.
Bežala temným lesom. Bosé nohy čvachtali po mokrej zemi. Havranie
vlasy
viali vo vetre. Mesiac v splne vykúkal spoza mrakov. Dievčina mala pocit,
že
sa jej vysmieva.
Včera mi na chirurgii z levé lopatky odstranili další mateřské
znaménko.
Nejvíc se mi jich dělá právě na lopatkách. Záda mi v těch místech
zdobí bezpočet malinkatých nevzhledných jizviček.
Mária vošla do konferenčnej sály. Aké bolo jej prekvapenie, keď sa
dvere
za ňou zatvorili a nedali sa otvoriť.
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov
(pozn. red.).
Francesco kráčal popri ošarpanom bytovom dome na okraji mesta. Túto
trasu
absolvoval za posledný mesiac už po siedmy raz a sám netušil, koľkokrát
sa
sem ešte bude musieť vybrať.
Uprostřed spartansky zařízené místnosti se na podlaze nacházelo
tělo.
S hlavou vykroucenou do strany a rozhozenými pažemi leželo na břiše a
už
na první pohled bylo jasné, že jeho majitel se zrovna nerozhodl si dát
šlofíka v natolik nepohodlné pozici.
Ak dohorí plameň sviece, nič neprežiari ničotu… Strážca zomrel. Od
pier
k perám sa bojazlivým šepotom niesla správa o neúprosnej
nevyhnutnosti
koncov.