Ohnivé pero - jeseň 2022: Svetlo tmy, tma svetla

ohnive pero

Ak dohorí plameň sviece, nič neprežiari ničotu…

Strážca zomrel. Od pier k perám sa bojazlivým šepotom niesla správa o neúprosnej nevyhnutnosti koncov.

Strážca majáka zomrel! Od srdca k srdcu sa vydeseným echom rozliehalo posolstvo o hrôzostrašnej pominuteľnosti is­tôt.

Čas, neúprosný, nezmieriteľný, neobmäkčiteľný sudca bez štipky citu a porozumenia k ľudskému údelu, povolal kata – svoju jedinú priateľku smrť.

Nie je, čo bolo. A bude ešte niekedy? Nie také, aké zvyklo byť. Život je večne premenlivý, tvárny, s nevyčerpateľnou, bezodnou zásobou tvarov a tvárí. Je tak krehký, tak ľahko zanikne, náchylný na všetky vonkajšie poryvy víchra, ba i tie vnútorné vlnobytia. A predsa podivuhodne a obdivuhodne vzdorovitý a nepokoriteľný. Azda odbojnejší a väčšmi dravý než je nebytie. Bude, musí byť! To je záruka, prísaha, predzvesť budúcich víťazstiev súcna. Ale krajinomaľba veľkého vesmírneho maliara nebude už nikdy ako predtým. Žiadne dva obrazy nie sú rovnaké, nemôžu byť. Nijaké dva ťahy štetca nie sú identické. Nikdy nekončiaci pohyb, závratný let spŕškou meňavých farieb do každej chvíle nepoznaných odtieňov.

Nesmierna ruka zotrela mandalu rozprestierajúcu sa naprieč všepriestorom, do ktorého sa zahryzáva ohromný had – netvor bez začiatku a bez konca, netvor zahľadený do seba natoľko, že ako jediný nevníma beh času, kolobeh, ktorý svojím vírením vlastne vytvára. Zatiahla sa čiernočierna opona počas bezmesačnej noci. Dejisko mal vystriedať nový herec. Kto mal vedieť, že tento herec, ochotný prijať svoju predurčenú rolu odmietne vystúpiť na javisku? Vedel to azda vesmírny maliar? Vedel to čas a jeho jediná priateľka smrť? Ktovie, keďže smrť je úplne nevediaca, čas nemysliaci a maliar? I ten bol možno zaslepený, lebo sústredený na panorámu nevšimol si detail, ktorý mimovoľne naniesol na plátno. Kto vie? Pretože aj abstraktná maľba sa môže z diaľky javiť ako scenéria plná figúr či rovno milostný akt, plodenie neočakávaného, vrenie lávy tryskajúce do očí, do mozgov divákov, dokonale oslepujúce zmysel pre proporciu, perspektívu aj samotné vnímanie farebného spektra. Možno aj premýšľavý stvoriteľ vytvorí niečo, čo sám nezamýšľal, čo ho ohúri, čo vnesie svetlo do čiernoty noci. Čo sa stane, keď výtvarník použije metódu automatickej kresby? Sú vtedy jeho prsty vedené vyššou mocou? Ale je niekto viac ako veľký maliar? Snáď maliar maliara? A možno za neho tie pohyby vykonáva jeho vlastné podvedomie…

Mal byť vytvorený, mal byť objavený, mal byť, mal byť nový strážca. Bol.

Je dané: vždy bude niekto, kto sa oddá moci, čo ho presahuje, no pritom sa vylieva priamo z neho. Ten počúvne hlas zvnútra, hlas zvonka, hlas spoza a spopod, hlas nepočuteľný, no naliehavý do tej miery, že ho nemožno nepočúvnuť. Lenže tento povolaný si mal napokon zatvoriť oči a zapchať uši…

Starý strážca je mŕtvy. Nový strážca sa hľadá. Strážca minulý a strážca budúci budú jedným. Tváre sa zlievajú, na nich a na mene nezáleží. I tak musí každý budúci strážca zanechať svoje meno na Zemi. Odteraz mu bude svätým menom jeho posvätná funkcia. Zaradí sa k dlhému zástupu jemu nerovnakých, no podobných predchodcov, podobných natoľko, že je možné hovoriť o jednote. Reťaz nepretne ani smrť, putá nezhrdzavejú ani pôsobením času. Ak sa jeden pár rúk vyvlečie z okov, dychtivo a takmer vzápätí sa ponúkne nová dvojica končatín. Strážca zomrel, strážca žije. Strážca nikdy neumiera. Ale je treba konať, konať čo najrýchlejšie. Maják, neuhasínajúci oheň na konci vesmíru, fakľa namierená proti prílivu noci pohasne bez kňaza, ktorý nebude udržiavať pochodeň. Dosiaľ hrádza proti smolne čiernej tme – tmavšej než je medziplanetárny priestor, než je oceán, v ktorom sa kúpu hviezdy, ktorá sa neodvolateľne, slepo, nenásytne tlačí na útesy na konci kozmu – stále drží, tá palisáda zatiaľ odoláva. Zatiaľ. Potrebuje však človeka, onú zvláštnu bytosť so žeravou iskrou v srdci, aby tá mohla, dokým jej telo nezotlie, živiť, napájať ohnivými dúškami planúcu žiaru majáka, kŕmiť ju nezmerateľným odhodlaním; vierou, nádejou, lebo ničím iným nie je plamienok-vatra, čo plápolá jej duchom.

Všetci mali strach, nik sa neodhodlal, každý však dúfal, že to bude práve ten druhý.

Prihlásil sa iba on. On jeden.

Nebál sa, avšak ani nedúfal. Len vyslyšal výzvu, vypočul naliehanie. Bez ušľachtilého dôvodu, dokonca nie ani z pocitu povinnosti. Iba preto, lebo Zem mu nebola domovom a ľudia mu neboli rodinou a zvieratá… možno aj preto, lebo zvieratá už neboli.

Poverili ho tou najväčšou, najdôležitejšou úlohou. Udržiavať večný oheň vo veži na rozoklanom pobreží, ktoré predstavuje hranicu poznaného. Vyslali ho na koniec všetkých ciest.

A to bol koniec. I keď len na chvíľu, lež je zákon najprvší – neustávajúce snaženie. Bola to teda prestávka v nepretržitom pohybe. Pretože ten človek nebol hrdý na to, že je človek, pretože si vytrhol z hrude horiaci uhlík, nedbal na to, že mu spálil dlaň a uhasil ho svojimi slzami. Pretože sa pýtal „prečo?“ A pretože naozaj nechápal, no zároveň nesmierne túžil porozumieť. Preto, lebo zoči-voči pálčivej, blčiacej otázke odmietol byť sluhom. Všetkým svojim dvojnohým nevlastným bratom a sestrám, veľkému maliarovi a vlastne i samému sebe, keď hovoril: ja nie som ja.

Vybral si neexistenciu. Nie smrť, ale nejestvovanie, veď smrť je len zahaleným portálom do života, kat – pôrodca. Čas údivom zastal a nevdojak žiadal pre samoodsúdenca milosť a jeho jedinej priateľke sa zaleskli oči; tak spoznali súcit.

Maják zhasol a čerň sa prevalila skrz strážcu, utopila hviezdy, zaplavila celý vesmír, zasiahla Zem.

Veľký maliar užasol a na okamih ustal v tvorivom úsilí. Potom sa usmial, prisľúbil si, že sa bude pri práci viac sústrediť, namočil štetec do jagavo bielej farby, aby zmiernil čiernotu plátna, aby hneď na začiatku jasným svetlom rozžal lampu, a tá aby mohla viesť všetkých tápajúcich pútnikov nezmernou nocou ľudskej duše. Teraz nech sa začne predstavenie bez konca od začiatku. Bez konca, no so šťastným koncom. Veľhad sa zachvel a blana viečka mu prekryla vševidiace oči, no len čo pevnejšie zovrel svoj chvost.

Aj nič je počiatok niečoho, takže plameň sviečky, hoci spomienkou, je i jasnou víziou budúcnosti.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. septembra 2022
Goran