Ohnivé pero - jeseň 2022: Terapia

Doktorka Johnsnová sa pozorne zahľadela na pacientku. „Som zlá,“ vypočula si od nej už najmenej tretí krát. Terapeutka si v duchu povzdychla. „Tak toto bude na dlhšie,“ zaúpela sama pre seba. Pomaly pozrela do pacientkiných papierov. „Natalie Fringová,“ prečítala si meno. „Prvé sedenie,“ všimla si zápis v príslušnej kolónke. Znova na ňu pozrela. Mladé, útle žieňa, ktoré sa oproti nej krčilo v kresle, rozhodne nepôsobilo dojmom masovej vrahyne. „V čom ste zlá, Natalie?“ opýtala sa Johnsová s dobre nacvičenou empatiou. „Ničím ľuďom životy,“ odpovedala pacientka s výrazom zúfalstva na súmernej tvári. Johnsnová si nenáhlivo odpila z kávy. „Ako ich ničíte, Natalie?“ skúšala pokračovať v rozhovore. „Púšťam na nich zlo z krabice,“ odpovedala pacientka. Johnsnová sa na chvíľku zahľadela z okna. „Nebo je modré, tráva zelená,“ zopakovala si ako vždy keď pocítila potrebu vrátiť sa do reality. „Teda,“ pokračovala doktorka, „ste zlá, pretože máte v krabici zlo?“ skôr skonštatovala ako položila otázku. „Možno…namiesto mlieka?“ pokúsila sa o nevinný vtip. „Myslíte, že ste múdra?“ zareagovala Natalie podráždene na zle zakrytý sarkazmus. „Prepáčte,“ okamžite odpovedala Johnsnová. Na chvíľu sa rozhostilo ticho.

„Kedy to začalo?“ pokúsila sa Johnsnová opäť prevziať kontrolu. „Už v detstve,“ pokračovala Natalie, „ už vtedy som občas pocítila to nutkanie. A nikdy som nemohla odolať,“ dodala zúfalo. Johnsnová sa na chvíľku zamyslela. V duchu si prešla všetky základné poučky o paranoidných pacientoch, ktoré musela zvládnuť počas psychiatrickej atestácie. Pohľadom mimovoľne zavadila o poličku s knihami vďaka ktorej sa mohla kedykoľvek začítať do diel takých velikánov akými boli Freud, Adler, Jung a hlavne jej obľúbený Viktor Frankl. „V krabiciach je zlo?“ znova sa vrátila k pacientke. „Iba keď ich očarujem,“ odpovedala Natalie s vážnou tvárou. „Takže skutočná paranoička,“ skonštatovala pre seba Johnsnová. Už vedela, že ju musí hospitalizovať. Nakoniec, mala v tomto smere bohaté skúsenosti. Znova sa začítala do pacientkiných záznamov. „Uvádzate, že ste sa zúčastnili na regresnej terapii,“ pokračovala Johnsnová. „Teda, veríte na predošlé životy?“ „Už áno,“ vypočula si pacientkinu odpoveď. „Aj vtedy ste bola zlá?“ dovolila si Johnsnová znova trošku sarkazmu. „Občas áno,“ okamžite odpovedala Natalie. Johnsnová si pomaly usrkla z kávy. „Je to vážnejšie, než som predpokladala,“ pomyslela si znova. Náhle, akoby zásahom nejakej vyššej moci chrániacej večne prepracovaných psychiatrov, ju napadla tá správna myšlienka. Nenáhlivo zložila z poličky skrinku na šperky. „Očarujte ju, prosím,“ požiadala pacientku. Natalie poslušne položila na skrinku svoje dobre pestované ruky. „ A teraz sa uvoľnite,“ požiadala ju Johnsnová. „Zavrite oči a chvíľku len premýšľajte o tom čo by ste chceli v živote robiť ďalej. Ja sa potom pozriem do tej očarovanej skrinky a uvidíte, že žiadny bubák na mňa nevyskočí.“

Natalie poslúchla. „Len či to pomôže,“ pomyslela si smutne. Avšak akoby práve toto terapeutické sedenie spojené s jej predošlým hľadaním uvoľnilo akési pamäťové bloky. Náhle si uvedomila kto vlastne je a že žila už mnoho životov v rôznych dobách a v rôznych svetoch. Vždy však ako nástroj mocných prastarých, ktorí skrze ňu ovplyvňovali vývoj civilizácií. Pravda, občas aj pomocou deštrukcie. Ale vždy len preto aby takto dosiahli svoje vlastné, často nepochopiteľné ciele. Na chvíľku sa pousmiala. To preto, že si spomenula na svoje dobré časy. Ako vtedy, keď žila v teplom oceáne ako jedna z civilizácie múdrych, amébam podobných bytostí, ktoré svoje ohromné poznatky neustále rozširovali intenzívnym výskumom. Alebo vo svete kde boli tajomstvá bytia skúmané nehmotnými entitami zloženými z častíc aké sa nikde nevyskytli už miliardy rokov. Náhle si uvedomila, že už raz žila aj v tomto svete. Zreteľne si vybavila spomienky na dobu keď ju mocný prastarý, vtedy nazývaný Hermes priviedol k Epitémeovi a ten ju prijal za manželku napriek varovaniu titána Prométea. Pravda, aj s malou, jednoducho zdobenou krabičkou.

Pomaly otvorila oči. Oproti nej sa v kresle krčila na smrť vydesená Johnsnová. Natalie pozrela na šperkovnicu, ktorá bola našťastie otvorená len na maličkú škáru. „Tak sa hádam z toho dostane,“ preblesklo jej hlavou. „Musím vám úprimne poďakovať, doktorka Johnsnová,“ oslovila terapeutku s nádychom nepredstieranej vďačnosti v hlase. „Vždy musím znova prísť na to kto som.“ „ A niekedy to trvá poriadne dlho,“ dodala keď pomaly vstávala z kresla. Pri dverách sa náhle zastavila. „Vlastne sa nevolám Natalie,“ znova oslovila Johnsnovú. „Som Pandora,“ dodala keď energickým stiskom pravej ruky uchopila kľučku.