 |
Mária vošla do konferenčnej sály.
Aké bolo jej prekvapenie, keď sa dvere za ňou zatvorili a nedali sa otvoriť.
„Miláčik!“ zľakla sa Mária, že nevidí a nepočuje svojho manžela.
Dvere pohltili aj to posledné, čo Máriu spájalo so zvyškom živého sveta.
Mária sa porozhliadla po sále, v ktorej sa ocitla. Uvidela obrazy mŕtvych ľudí na stenách. Obrazy to boli tmavé, v tmavých rámoch. Avšak mŕtvi ľudia z nich vyčnievali ako sochy, vychádzajúce z obrazov na svetlo sveta.
Mária sa prešla a hladila rukou nahé telá mŕtvych, s hlavami otočenými k nej.
„Kto ste?“
A vtedy sa natiahla jedna z rúk po nej.
Mária zmizla z konferenčnej sály.
A ocitla sa v ich svete.
Mária sa rozhodla, že poputuje čiernou zemou, aby našla niečo pestrofarebné.
Mŕtvi si hľadeli mäsa, ktoré z nich odpadávalo. Odštepovali si kusy kože. Lámali si suché kosti.
Nebolo na nich nič, čo by Máriu desilo.
Jeden mŕtvy sa jej prihovoril: „Mária, čo hľadáš v našom svete?“
„Hľadám farby ako slnko. Farby ako mesiac.“
„V tomto svete slnko nie je. Ani mesiac nie. Zomreli spolu s nami.“
Mária si ho ale nevšímala.
„Ja nájdem farebnú stužku do vlasov, zapletiem si ňou vrkoč. A ten vrkoč ma privedie späť k môjmu mužovi.“
A tak začala hrabať v mŕtvom mäse, odštiepenej koži a odlomených kostiach.
„Niečo predsa len nájdeš, Mária,“ oslovila ju mŕtva starena.
„Čo nájdem?“
„Moje oči, moje oči,“ odvetila starena.
A vtedy spadli starene jej obe oči do jej dlaní.
A na svojich dlaniach podala Márii svoje oči.
Oči stareny boli belasé ako nebo.
„Nie je to stužka na vrkoč. Nie je to ani farebný rám na tmavý obraz. A predsa je to svieža farba. Ber, kým nebanujem, že budem bez nich slepá.“
Mária zobrala belasé oči do svojich rúk.
Oči zaronili slzy.
Starena sa odvrátila a kráčala preč.
Oči ďalej ronili slzy.
Mária išla svetom mŕtvych, s belasými očami na svojej dlani.
A kadiaľ šla, za ňou jednostaj padali slzy.
Netrvalo dlho a za ňou kráčal dav mŕtvych.
„Kto ste, preboha?“ spýtala sa ich.
Povedali jej toto: „Mária, ty si plodná. A my sme tvoje potomstvo. Zarodíš deti. Tie deti zarodia deti. A tie ďalšie deti. A všetky tie deti jedného dňa zomrú. A tie deti, keď zomrú, to sme my. To je toto miesto.“
„Prečo ja?“ spýtala sa ich.
„Pretože ty si prvá z nás, ktorú nasledujeme.“
A vtedy Mária zatvorila oči.
A keď oči otvorila, bola späť v konferenčnej sále.
Dvere sa otvorili.
A ona pred sebou videla svojho manžela.
„Prečo si taká vystrašená?“ spýtal sa jej muž.
Mária otvorila dlaň.
Boli na nej dve uplakané belasé oči.
„Muž môj. Bola som vo svete mŕtvych a toto som si odtiaľ doniesla.“
„Oči mŕtvych?“
„Ako to vieš, muž môj?“
„Celý čas, čo si bola vnútri, som sa pred dverami modlil za tvoju plodnosť.“
„Ako si sa modlil?“ spýtala sa Mária.
„Zopakujem ti tú modlitbu. MŔTVI, KTORÍ STE SA EŠTE NENARODILI, PRÍĎTE SA UKÁZAŤ!“
Mária zostala v šoku.
„Zdá sa, že moja modlitba bola vypočutá.“
Mária vyšla na pódium.
Mária začala tlieskať.
Manžel sa jej spýtal: „Komu tlieskaš?“
Mária odvetila: „Mŕtvym, ktorí sa ešte nenarodili, ale už sa mi prišli ukázať.“
A vtedy z tmavých obrazov, ako tmavé sochy, vystupovali mŕtvoly.
Tie začali tlieskať spolu s Máriou.
„Prečo tlieskate?“ spýtala sa ich Mária.
Mária potom prestala, ale mŕtvi neprestali.
Muž vyšiel na pódium za manželkou a povedal jej: „Tlieskajú svojej mame, svojej starej mame, svojej prastarej mame, svojej praprastarej mame…“
„Tlieskajú teda len mne?“
„Tlieskajú len tebe,“ usmial sa muž.
Mária aj jej muž sa rozplakali od dojatia.
Mŕtvych očí viac nebolo.
Dokonca aj mŕtvi zmizli v obrazoch.
„Ideme počať.“
„Konečne,“ usmiala sa Mária.
A vykročili von, aby sa vrátili domov.
Kým doteraz boli pod zemou, nastal čas vrátiť sa na slnko sveta.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.