Moja milovaná Emma, píše sa rok 2015 a Ty máš práve 6 mesiacov.
Oči
máš svetlé a vlásky sa mi zdá, že budeš mať kučeravé, tak ako
otec.
Keďže zrejme čítaš tento list, znamená to, že je 1.7., máš
krásnych
15 rokov a ja som mŕtva.
Tohoročné jarné kolo súťaže Ohnivé pero, ktoré je už
16. v poradí,
sa skončilo. Od februára 2015 bolo našom webe prezentovaných
27 poviedok.
Pribudlo viac cyberpunku, odbudlo fantasy. Autori boli tiež rôznorodí –
od
vypísaných mazákov po úplných nováčikov.
Smrť ho pomaly dobiehala. Neutekal. Ústup považoval za slabosť. Ani
v posledných okamihoch nezaprel svoju vieru. Vyceril zuby, tvár stiahol
v desivom úškľabku. Plánoval váženú návštevníčku náležite
privítať. Postojom dával jasne najavo, že ak by sa stretli za
priaznivejších okolností, nedokázala by ho vziať do ríše mŕtvych.
Deň známi ako blbec. Môžeš byť milý, čestný, dobrosrdečný, no
potom
prídeš tam a všetko sa ukáže byť pravým opakov. Všetko, čo poznáš
sa
navždy zmení.
Uprostred noci nás privolali z neďalekej obce k človeku, ktorého
vytiahli
z rozvodnenej rieky. Bola tma, lialo a sanitka sa na rozbahnenej ceste
šmýkala. Svetlá reflektorov prenikali hlboko nočným lesom a okolím sa
šíril rev našej sirény.
Sváko dal znamenie na zastavenie, družina sa dnes ďalej nepohne.
Snehom
obťažkané vetvy starého smreka nám poskytli aké-také útočisko pred
nocou i besniacou fujavicou. Zhodili sme noše z pliec, Ondráš
založil ohník.
Martin sledoval obrazovku počítača. Čakal na výsledky simulácie,
ktorú
včera poslal na mainframe. Ráno mal dostať e-mail s notifikáciu
o ukončení úlohy, ale nedorazil. Bez výsledkov sa vo svojom výzkume
nepohne ďalej. Takže skleslo sedel a občas klikol na tlačítko „Odoslať
a
prijať poštu“.
Pivnica sa kúpala v ostrom bielom svetle. Na podlahe sa rozlievala
olejovitá
mláka, steny okolo boli postriekané tmavými škvrnami. V strede
miestnosti
dominoval priestoru pracovný stôl, plní neforemných, mazľavých vecí a
povaľujúcej sa špinavej ocele.
Bol to on. Lucien. Stál tam a hľadel na mňa bez jediného slovka. Bol
nádherný. Tvár mu osvetľoval svit mesiaca. Jeho čierne až havranie
čierne
vlasy mal mokré od dažďa. Kvapky z vlasov mu stekali po tvári. Po
lícach,
lícnych kostiach, ktoré mal neskutočne nádherné.
Otváram oči. Milióny prachových častíc križujú úzky slnečný lúč,
na
jednej strane sa v ňom objavujú a na opačnej zas miznú. Trvá to len
okamih
a v perspektíve večnosti presne toľko potrvá aj môj život. Som
smietka
vo vetre.
Finigan se na dnešní den vůbec netěšil. Neustále ho děsila vzpomínka
na
to, co se stalo minule, když zkoušel přeplavat řeku, ale byl z těch
lidí,
co, když se rozhodnou, neuměj vycouvat. Odložil si ošuntělej smoking,
zul
lakýrky, které už držela pohromadě jen dobrá vůle, a ve spodkách se
přiblížil k řece.
Kráčala po nej sama, cítila sálajúce teplo. Tvrdá zem odrážala
puch,
ktorý sa jej usádzal v nose. Analyzovala každú jeho molekulu. Všetky
výpary sa zlievali, až sa zhmotnili do mračna smradu. Celá ním
prechádzala, ani na druhej strane ulice sa jej nepodarilo zbaviť sa ho.
Kalendár
Neviem, akú úchylku máte vy, ale ja Pozorujem. Pozorujem ľudí na
Wikipedii – ich biografie a životy, ako maniak, ktorý si zisťuje
osobné
detaily o svojich obetiach. Zisťujem, kedy sa kto narodil, akých mal
rodičov, čo robil v škole, a čítam tie nenápadné, tajné informácie
medzi riadkami, ktoré mi otvoria okno do Duše toho človeka.
Neprekvapilo ma to, veď som už týždeň ležal a 74 rokov nie je
najhorší
vek. A to som si kedysi myslel, že sa nedožijem päťdesiatky.
Neprekvapilo
ma ani to, že som si stále uvedomoval svoju vlastnú existenciu. Tak
nejako
som to vždy čakal, hoci som si nikdy nebol celkom istý.
„Chrobáčik,“ blondínka v priesvitnej nočnej košieľke sa
provokatívne
oprela o zárubňu dverí kutlochu prepchatého knihami, časopismi a
rukopismi. „Už je skoro jedna. Nepôjdeš si ľažkať?“ „Ešte
minútku,
lienôčka moja. Len dopíšem.“
Prvotná obrana už bola takmer prelomená. Nepriateľ sústredil všetky
svoje
sily pri severnej bráne, ktorá bola už takmer na spadnutie. „Okamžite
k severnej bráne!“ zakričal Guss.
Jožo Ďúrik bol činorodý chlapík a preto, keď jedného dňa zablúdil
na
cintorín a uvidel koľko miest posledného odpočinku je na ňom zanedbaných
a
zarastených zdivočenou flórou, mu v momente skrsol v hlave
podnikateľský
zámer. Bude sa starať o hroby, začo si zinkasuje primeranú odmenu.
Stál som v strede ošarpanej kúpeľne. Oči mi nešlo odtrhnúť od
staromódnej, značne zájdenej vane. Moja manželka sa opatrne pretisla cez
pootvorené dvere ku mne tak, aby sa neobtrela o obité obkladačky. Ostala
stáť a zírala mojím smerom.
Z lesa vyšiel, na svojom oslovi, chudobný rytier v stredných rokoch.
Zosadol z Prixa. Oslík šťastne zaerdžal. Povystieral si tmavo sivé
krídla. Pár krát s nimi zamával a sklopil ich k telu.
Ty seš stejně větší smažka, než ta největší smažka! To teda
ne!
Smažka seš ty a ještě větší než já, takže tvoje tvrzení nemůže
platit.
Plytko sa nadýchnem, prehltnem vodu, z posledných síl kopem nohami.
Hladina
nado mnou sa zatvorila, z dna sa ku mne načahujú ruky smrti, ťahajú ma
hlbšie a hlbšie. Pokúšam sa zadržať dych, chvíľu úspešne, no potom
cítim, ako mi voda zaplavuje pľúca.
Ticho spiacej krajiny preťalo zavytie vlka. Z oblaku pary, ktorá sa mu
zrážala pred papuľou trčala rada tesákov. Po krátkom vetrení zbadal
konečne svoj cieľ. Pomaly sa rozbehol, rozprašujúc mohutnými labami
čerstvý sneh.
Prišli s veľkou dodávkou „ničenie azbestu“ a začali ničiť
azbest.
Pomocou prístroja tak prekombinovaného, že na laikov, ktorí sa do
strojov
nevyznajú, pôsobil ako čosi čarovné, a čosi čarovné aj zaiste
bol –
veď ako mohol ničiť azbest bez toho, aby z azbestu zostalo čosi
nazvyš?
Mariusz Kaczmarek ukladal svoju dcéru Kasiu spať. Bol december, no pod
kupolou
mestečka banskej kolónie Sosnowiec bolo ako zvyčajne – cez deň
príjemných dvadsaťtri a v noci osemnásť stupňov. To však nebránilo
tomu, aby sa obchody ako každý rok zaplnili produktami zobrazujúcimi
idylické zasnežené krajinky.
Pri pohľade naň som si opäť uvedomil aký je fascinujúci a zároveň
strašidelný ako čarovný strom z rozprávky. Tiahol sa do neba,
vypínajúc
sa do výšky hrdo a mocne. Nedovidel som na jeho vrchol, jeho rozmery boli
gigantické, ani piati chlapi by neobsiahli jeho kmeň.
Spod farebných štetín sa na plátne zjavovali kontúry obstarožnej
tváre,
trošku priokrúhlej a pričervenej. Muž, verná kópia rodiaceho sa
obrazu,
sedel asi tri metre pred stojanom. Uvoľnene rozprával čosi veľmi
zaujímavé, no maliar ho nepočúval.
Jena se téhle chvíle bála. Vždycky vycítila, když měla přijít.
Upřený
pohled, kterým ji ta ženská sjížděla jako skenerem, neposedný
těkající
oční koutek a výraz závisti, zájmu a chtíče. To byly prvotní
příznaky
situace, která vždy vyústila v tuhle nebo podobnou poznámku.
Černovláska
vedle ní nepatřila k těm, co moc chodí kolem horké kaše.
Strhané rysy Gavritta Malkantana, vojaka Šiestej lavarmskej armády sa
upierali na zajatkyňu. Jeho zelené oči boli v kombinácii s tmavou
rubínovou farbou jej vyžarovania skoro čierne. Pery mal stisnuté do
tenkej
čiarky a postoj, ktorá podtrhovala krúžková košeľa, hrdý.
Urobil hrubý ťah štetcom, taký, aký si plátno malo navždy
zapamätať.
Jeho ružová hmlovina, ktorú už tretí deň maľoval, mala byť čoskoro
hotová.