 |
Plytko sa nadýchnem, prehltnem vodu, z posledných síl kopem nohami. Hladina nado mnou sa zatvorila, z dna sa ku mne načahujú ruky smrti, ťahajú ma hlbšie a hlbšie. Pokúšam sa zadržať dych, chvíľu úspešne, no potom cítim, ako mi voda zaplavuje pľúca. Tlak na hrudi sa stupňuje, zrak sa rozpíja do tmy.
Otvorím oči. To nie je možné. Utopila som sa. Nik mi nemohol pomôcť. Bola som tam sama, nemohla som to prežiť. Som v nebi? Obzriem si ruky, nadýchnem sa čerstvého vzduchu. Som na lúke, nado mnou visí modrá obloha, po nej plávajú oblaky, sem-tam zore pretne párik letiacich vtákov. Takto vyzerá nebo? V diaľke zbadám postavu, ktorá sa vynorila odnikiaľ. Akýsi muž sa blíži ku mne, v jeho očiach sa odráža slnko.
„Toto nie je sen. Nie si v nebi. Si mŕtva. Utopila si sa. Niekto narušil tvoj čas. Si tu, aby si to dala do poriadku.“ Zmätene na neho hľadím. Kým stihnem čosi povedať, predbehne ma: „Dnes ráno tvoji rodičia ohlásia o tvoje zmiznutie. Večer policajti nájdu tvoje mŕtve telo. Máš presne dve hodiny na to, aby si tomu zabránila. Tvoj život sa ešte nemal skončiť. Máš jeden pokus. Inak tu ostaneš uväznená naveky.“ Nasledujem jeho pohľad, otočím sa. Predo mnou je majestátna budova. Prízemie je otvorené, vchod lemovaný stĺporadím. Kráčame dnu. Jeden stĺp ukrýva číselnú klávesnicu, cudzinec na nej čosi vyťuká, zem pod nami zmizne. V panike chytím svojho spoločníka za plece. Vyvráti oči stĺpkom, odsotí ma od seba. V tichosti čakáme, kým nás výťah zvezie do podzemia.
Prenikavé svetlo mi prikáže zažmurkať, keď si oči privyknú, môžem vidieť kopu rozmanitého… všeličoho. „Načo to všetko je?“ „Musíš si niečo z toho vybrať, aby si naplnila účel, pre ktorý tu si. Vyberaj pozorne a rozvážne, nie všetci majú túto možnosť.“ Prechádzam okolo jednotlivých oddelení, vyberiem si dlhý kabát, šatku, vysoké čižmy a klobúk. Prestrojenie dokončí kabelka cez plece. Upriem na cudzinca spýtavý pohľad. Rázne pokrúti hlavou, vrásky mu na tvári vykreslia pohŕdavý výraz.
„Mala si si vziať zbraň. Čo chceš v tom kostýme robiť? Prídeš k svojmu vrahovi a poprosíš ho, aby ťa nezabil?“ Nevládzem sa nadýchnuť, zabili ma! Akoby ma ktosi udrel po hlave, všetky myšlienky sa rozprsknú. Prečo?! Nemý výkrik sa odráža od betónových stien môjho mozgu.
„Nie,“ pridlho rozmýšľam, slová nevyzneli príliš sebaisto, „spacifikujem ho.“ Muž sa hlasno zasmeje a hneď zaujme vážny výraz.
„Pochybujem, že by si spacifikovala mačku, nie dospelého človeka.“
„Mýlite sa.“
„Ukáž mi, čo vieš,“ postaví sa oproti mne, „spacifikuj ma.“ Rozbehnem sa priamo na neho, zvesím si kabelku a chytím ju do oboch rúk. On vytiahne zbraň:
„Nie. Už by si bola mŕtva – znovu. Predstavme si situáciu, ktorá sa skutočne odohráva na mieste, kde sa to stalo. Tobias, svetlá, zvuky!“
Miestnosť okolo mňa sa mení na rozľahlý park. Za mnou sa objaví lavička, pred cudzincom zase malé mólo a osudné jazierko. Zo zeme vystúpi postavička, pretrie si rukami tvár a pohodí vlasmi – som to ja. Zakývam si. Postavička sa na mňa znechutene pozrie, doslova ohrnie nosom. Keď sa prostredie dopracuje, muž obsiahne priestor rukami a povie:
„Rob, ako uznáš za vhodné. Mimochodom, volaj ma Pomocník.“ Súhlasne kývnem hlavou, rozmýšľam. Pomocník odíde, skryje sa medzi stromy. Moja napodobenina si sadne na mólo, vytiahne knihu a začne ju čítať. Ja si sadnem na lavičku. Kabelku pevne zovriem v rukách, pripravená použiť ju. Spoza kríkov sa vynorí postava, ale nie je to Pomocník, namiesto neho tam stojí desivý chlapík. Trochu preľaknutá si ho obzerám, podložím mu nohu. Prudko dopadne na zem, potiahne ma za ňu, no silnejšie, ako som čakala. Dopadnem na zem vedľa neho. Zdvihne ruku:
„Stop! Znovu by bolo po tebe,“ tvár sa mu zmení späť, „pamätaj, je to dospelá osoba,“ pomôže mi vstať, znovu sa vráti na miesto. Takto pokračujeme ešte veľa ráz. Nedarí sa mi. Moje pohyby hravo obráti vo svoj prospech. Je oveľa silnejší ako ja, silnejší, ako som si myslela. Som už unavená, zadychčaná a on je stále rovnako rýchly a šikovný. Zrazu zastane predo mnou:
„Už nesmieme plytvať časom. Ostáva ti hodina, dievča!“
„Nie som pripravená! Mám strach. A vôbec, ako sa ta dostanem?“
„Umiestnime ťa do centra mesta, do parku musíš ísť pešo. Máš hodinky? Stráž si čas, stane sa to o 15:00. Vezmi si toto.“ Do rúk mi vtlačí studenú zbraň, neochotne ju prijmem.
Zrazu som na ulici, ľudia prúdia okolo mňa, akoby sa nič nestalo. Kráčam smerom k mestskému parku, skontrolujem hodinky, je 14:32. Cesta do parku trvá asi polhodinku, mala by som to stihnúť. Všímam si tváre znudených ľudí, krútim hlavou nad malichernosťou chlapíka, ktorý je celý bez seba, lebo si práve oblial sako. Matky s kočíkmi postávajú pri pieskovisku, deti šantia, výskajú, ich čas plynie ďalej. Aké je to milé malé mestečko, len ja už doňho nepatrím. Ktovie či to dokážem zmeniť. Čo keď znovu prežijem svoju smrť, tú strašnú samotu, z ktorej niet návratu. Cítim sa slabá, bezmocná.
Zrazu ktosi kričí, obzriem sa. Nejaká šialená ženská mieri na chlapca čudnou zbraňou. Veď je to Peter! Môj najlepší priateľ. Takmer som skríkla. Vidím, ako si rukami zakrýva tvár. Hodil sa na zem, prosí o zmilovanie. Spomenula som si, ako sa mi prihovoril, keď ma všetci odvrhli. Jeho teplé ruky na mojich lícach. Zotierajúc moje slzy vtedy hovoril, aby som sa nebála. Zabudla na nepríjemnosti. Ignorovala neprajníkov. Alebo vtedy, keď sme spolu boli vonku. Vlastne veľa ráz. Vždy ma vedel vypočuť, rozosmiať, rozohnať pochmúrnu náladu. Jediný skutočný priateľ.
Pozriem na hodinky. Je 14:58. Vyberiem pištoľ, vystrelím. Žena stuhne, akoby skamenela. Otočí sa, znovu sa ozve výstrel. Padne mŕtva. Pribehnem k nemu: „Peter!“
„Zachránila si mi život! Vôbec neviem, čo odo mňa tá bláznivá ženská chcela.“
„Áno,“ zlyhá mi hlas, vrhnem sa mu do náručia.
„Ďakujem ti, si úžasná,“ dojatý ma začne bozkávať.
„Peter,“ pozriem na hodinky, „o minútu zomriem.“
„Zbláznila si sa?“ zhrozene sa na mňa díva.
„Je to tak. Už sa to raz stalo, už som vlastne mŕtva, no dostala som šancu napraviť to. Ale videla som teba. Musela som ti pomôcť.“
„Počkaj, nechápem, bože, to nemôže byť pravda. Si hlúpa, prečo si to urobila, mala si zachrániť seba!“ zúfalo sa potáca. „Ako to, zomrieš, nič ti predsa nehrozí, sme tu už len my dvaja.“
„Budeš mi chýbať,“ nakloním sa k nemu, pobozkám ho na líce. „Drž ma, prosím, veľmi sa bojím.“. V hlave mám príšerný kolotoč, nedokážem sa sústrediť. Je 15:00. Celé telo mi zovrie zvláštny kŕč.
Prebudím sa na pravidelné pípanie. Ležím na posteli, na ruke mám malý prístroj, zapojený do ďalšieho – kontroluje moje životné funkcie. Trochu smiešne a zbytočné, keďže som mŕtva, nie? Postavím sa, miestnosť sa odrazu celkom zmení. Som v kancelárii – v kresle sedí Pomocník. Prísne na mňa pozrie. „Vieš čo? Toto sa nám ešte nestalo. Mohla si žiť. Ale som na teba pyšný. Poplietol som pár novinárov, takže reportáže zakladali na tom, že si zomrela pri záchrane priateľa. Tvoje telo som s pomocou okolitého sveta premiestnil. Tvoj priateľ strávil chvíľu na psychiatrii, spolu s tvojimi rodičmi. Ale vážia si ťa. Dokonca aj spolužiaci na teba zmenili názor. Škoda, že neskoro, však? Chceš sa niečo spýtať?“
„Môžem byť nejako prospešná?“
„Hm, môžeme ťa zapojiť do niekoľkých projektov…“
Pomáham živým. Občas ich niečo zastaví, skôr ako vkročia do cesty. Niekedy ich čosi prehovorí, aby nešli na dovolenku. Často mi v duchu ďakujú. Dozerám aj na Petra. Viem, že som urobila správne rozhodnutie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.