 |
Veľký červený mesiac ožaroval vysokú kamennú vežu okolo, ktorej krúžili vrany a svojím škrekotom pretínali tak pokojnú nočnú hodinu.
Z lesa vyšiel, na svojom oslovi, chudobný rytier v stredných rokoch. Zosadol z Prixa. Oslík šťastne zaerdžal. Povystieral si tmavo sivé krídla. Pár krát s nimi zamával a sklopil ich k telu. Radšej by bol keby takú váhu mohol niesť na krídlach, ale nie dnes! Dnes si ich musel šetriť pre prípad núdze!
„Pššt,“ zasyčal naňho. Strčil mu do papule mrkvu a poškrabal po pysku. „Nerob rozruch. Ešte nevieme, či sa tu neskrývajú nejaké hávede. Nezdá sa mi to. Je to tu až príliš pokojné na to, že vo veži je princezná a poklad.“
Prix nahnevane kopýtkom rozryl zem. Neznášal princezné a víly od vtedy ako sa stal oslom. Vždy s nimi mali len problémy.
Rytier si ho nevšímal. Rozhliadal sa po okolí. V jesennom povetrí bol cítiť pokoj, čo neveštilo nič dobré. Zadíval sa pred seba na kamennú štíhlu vežu, týčiacu sa na vysokom brale.
„Tak Prix,“ popravil si opasok na hnedých kožených nohaviciach, ktoré zažili už aj lepšie časy. „Čakaj ma tu. Nechoď za mnou a keby niečo…tak vieš, nie?“ a žmurkol. Prehodil si cez seba dlhý čierny plášť s dierami od mol a išiel k veži.
Zastal. Oprel sa o kamennú stenu. Vytiahol malú mapku, ktorú vyhral v kartách pred mesiacom v krčme od tučného hostinského. Nastavil mapu tak aby mesiac ožiaril prepletený znak v pravom hornom rohu a namieril ho na severozápadnú stranu veže. Nič sa nestalo.
„Do pekla!“ zanadával. Nervózne sa poškriabal po brade. Opäť skúsil šťastie.
Mesiac vyšiel spoza mraku a celou jeho silou ožiaril ten maličký znak, ktorý bol veľkým symbolom vykúpenia z chudoby. Kamenné kvádre sa s vŕzganím premiestňovali až odkryli vchod.
„To bolo až moc ľahké,“ šomral si sám pre seba. Schoval mapu a vošiel dnu.
Omráčil ho studený závan štipľavého vzduchu so zmesou prachu a rýb. Zhnusene si odpľul. Niečo v kútiku duše mu našepkávalo aby odtiaľ vypadol, ale bol to len slabučký prchavý hlások…
Točité schodisko osvetľovali horiace fakle. Vytasil meč a dal sa na stúpanie.
Celý výstup trval tak polhodinu. Nič zvláštne sa neudialo. Rytier bol v strehu. Stále mu tu niečo nesedelo.
Na konci schodiska bol malý červený koberček. Surovo otvoril drevené dvere. Zaujal bojovú pozíciu aby bol pripravený odraziť útok nepriateľa.
„Ááááá!!!“ zvriesklo mladé dievča s ostrými nožnicami v ruke.
„Hmmm,“ nadvihol tmavé huňaté obočie. „Prišiel som vás zachrániť,“ rozpačito povedal. Obzeral si okrúhlu miestnosť, v ktorej žila princezná. Vyzerala veľmi pekne. Na stenách visel drahý gobelín popretkávaný zlatými a striebornými obrazcami, nábytok bol z tmavého masívneho dreva. Toto vôbec nečakal! Očakával studenú celu, zloduchov, čarodejníka, ktorých by mohol poraziť a tak získať odmenu vo forme peňazí.
„Pche!“ odfrkla si. Nadurdene si sadla na truhličku pred zrkadlom. Nožnice položila na stôl. Do ruky si zobrala parfum a ostriekala si ním krk i dlhé vlasy v nemalom množstve.
Rytier len vyjavene pozeral. No stále bol v strehu pre prípad núdze. „A väznitelia sú kde?“ opýtal sa.
„No kde. Kde by boli?“
„Počul som, že potrebujete zachrániť.“
Začala sa smiať. „A to vám kto povedal? Taká somarina!“ Červená v tvári sa k nemu obrátila. „A vy, teda TY si kto?“ koketne zažmurkala.
„Rytier Valdo,“ slušne sa uklonil,“ k vašim službám princezná.“
„Hihihi,“ zachichotala sa a podala mu jemnú rúčku, ktorá voňala po ružiach s prímesou rýb. Pritlačila s k nemu. Potkol sa o koberec a spadol na posteľ.
Zmätene sa rozhliadol po izbe. Od kedy je tu posteľ? Ozvalo sa mu v hlase. To je jedno. Zabil hlas v hlave. Vypadni! Hovoril mu druhý. Nie, veď keď nemám poklad, zatiaľ…aspoň sa pobavím. Uškrnul sa.
Princezná si zhodila z pliec ružovú pelerínku. Odkryla jemnú hebkú, nadpozemsky krásnu pokožku.
VYPADNI ODTIAĽ TO !!!! Hučalo mu v hlave. Nemohol sa ani pohnúť bol omámený nečakanou krásou princeznej.
Malými rúčkami mu prešla po krku cez košeľu až k opasku. Pobavene mu po ňom pobúchala. „No toto. Nie si žiadny mladík, ale no uvidíme,“ zaškerila sa. Zatlieskala rukami a dvere sa zabuchli. Spadla na ne ťažká železná závora. Potriasla dlhými vlasmi spod, ktorých už nevykukala svieža ružová tvárička, ale hnusná zelené pokožka pokrytá modrými rybími šupinami.
Čarodejnica! Ozval sa mu ten slabučký hlások v hlave.
Zhnusene sa na ňu pozrel. Ľavou rukou ju silno udrel. Spadla z postele. Snažil sa nahmatať meč, ale ten kamsi zmizol. Zarehotala sa, popri tom vydala prasací zvuk. „Viac som sa ti páčila takto?“ a vrátil sa do pôvodného stavu. „Alebo by som sa ti páčila viac takto?“ Pohodila hlavou a zmenila sa na krásnu vílu. „Takže víla? Neboj neurazím sa, ak splníš všetky moje požiadavky!“ vyštekla naňho.
Valdo sa preľakol. Aké požiadavky? Skočil pred otvorené okno a napodobnil sovu. Nič sa nestalo. V diaľke zočil pohyb, ktorý sa k nemu približoval. Bola to len vrana.
„Nebuď zlý,“ našpúlila spodnú peru. „Lebo skončíš takto,“ otvorila truhličku, z ktorej vybrala kopu malých mužských panáčikov. Troch z nich spoznal. Boli to jeho kamaráti z bojiska. „No týchto si ešte ponechám. Sú celkom šikovný,“ zarehotala sa.
Opäť skúsil sovu. „PRIX!“ zajačal von oknom. Kde je ten sprostý somár? Hromžil v duchu. Naposledy zahúkal, na dohovorený signál, ako sova.
„Kušuj,“ nervózne zatiahla. „Začína ma z teba bolieť hlava. Dnes z toho asi nič nebude.“ Luskla prstami a na dlážku s rachotom dopadla malá drevená postavička.
Prix sa utiahol do lesa pod veľkú smutnú vŕbu a čakal na hostinského, ktorý sa mal tajnou chodbou dostať do podzemia veže a tak získať klenoty.
Starší prešedivený chlap vyšiel z padacích dverí, ktoré boli zamaskované konármi, lístím i machom. Na chrbte mu viselo platené vrece, z ktorého trčali cennosti. Osol spokojne zaerdžal.
„Vedel som, že to vyjde,“ zašomral hlbokým hlasom. „Tak mu treba darebákovi. Nech si užije s ježibabou!“ zahučal. „Nemal mi znivočiť syna na osla! Tfuj!“ odpľul si na zem.
Oslík nervózne natriasal hlavou. Tučný hostinský vytiahol z vreca striebornú píšťalku s vygravírovanými runami a zahral na nej odklínaciu uspávanku, ktorú ho naučila víla Odpustenka. Nie však z čírej dobrosrdečnosti, ale za poklad, ktorý jej nechá pod smutnou vŕbou.
Ako hostinský hral, Prix spokojne erdžal. Okolo jeho kopýtok sa dvihlo lístie a s ním aj oslík. Pokým dokončil pieseň na zelenom machu ležal chlapec v tínedžerských rokoch pokrytý jesenným lístím.
„Chlapče,“ objal ho hostinský. Chlapec ho nemotorne objal a zaerdžal. Po lícach im stekali slzy šťastia. „Syn môj,“ pohladil ho po vlasoch. „Neboj to prejde,“ chlácholil ho. Obliekol mu kabát a spolu sa vybrali domov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.