 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Predchádzajúca časť: Fantastické ženy na Slovensku, 1. časť
(Pozn. red.: Kratšia verzia tohto článku tvorí doslov k antológii fantastiky českých a slovenských autoriek Žena se sovou.)
Viac informácií nájdete pod živými linkami uvedenými priamo v článku aj pod článkom.
Upíri, anjeli a iné lásky
Ďalšie obdobie sa vyznačuje vzostupom literatúry, ktorá spája romantiku, dobrodružstvo a prvky fantasy, prípadne sci-fi. Nastala sezóna upírov, vlkodlakov a iných sexy potvor, v tesnom závese nasledovaná témami, kde je zväčša mladá hrdinka prenesená časom, priestorom či magickou bránou do iného sveta a konfrontovaná s jeho obyvateľmi. Autorky začínajúce písať v tomto období často tvoria pod pseudonymom. Väčšina z nich vstúpila do fantastiky dosiaľ jednorazovo, respektíve si do tohto žánru odskočila od kníh pre dievčatá. Vzostup tejto literatúry má na svedomí nielen trendová tematika, ale aj nové možnosti financovania: od grantov cez štartovače po vlastný podiel na publikovaní a distribúcii dostupnejšou formou e-kníh. Zaľúbených príbehov, v ktorých hrdinky riešia svoje delikátne problémy s nadprirodzenými bytosťami prevažne mužského pohlavia, je množstvo. Podľa môjho názoru takáto literatúra juvenilným autorkám nahrádza voľakedajšie dievčenské denníčky. Zväčša zostanú pri prvom pokuse, pričom sa môžeme len dohadovať, či je príčinou spätná väzba, predajnosť knihy alebo niečo iné; prípadne sa autorky venujú niektorej z foriem umeleckého vyjadrenia, ktoré poskytuje internet alebo mobilné aplikácie.
Výnimiek je viacero. Prvú spomeňme Janu Plauchovú (1987). Jej doménou je science fiction, v ktorej autorka spája vedu s dobrodružným príbehom. V roku 2012 debutovala knihou Nula Kelvinov (Q111). Ďalší rok jej vychádza román Večnosť omylov (Artis Omnis, 2013) inšpirovaný haváriou raketoplánu Columbia. Odborná vedecká stránka tu prevažuje nad príbehom, ale u autorky išlo o nesporný posun vpred. Jej najnovšia kniha Úvod do teórie chaosu (Artis Omnis, 2016) o tom, čo sa nájde v hlbinách mora, dokazuje, že Jana vie písať a že v žánri hard sci-fi jej v súčasnosti patrí na Slovensku prvenstvo.
Ďalšie dve dámy treba spomenúť jedným dychom, pretože ich spája vydavateľstvo Hydra, ktoré spoločne založili a v ktorom vydávajú (nielen) svoje knihy. Prvou z nich je Lenona Štiblaríková. Aj ona kráčala cestou literárnych súťaží a v roku 2013 sa jej podarilo vyhrať CKČ s novelou Bratislavská bludička, ktorá vyšla knižne v roku 2014 (vyd. Hydra). Ide o každodenný a zároveň čarovný príbeh, ktorým autorka začala zapĺňať biele miesta slovenskej urban fantasy. Predtým však už publikovala román Šťastlivec (2012) o Pozemšťanovi, ktorý sa voľky-nevoľky vyberie na cestu okolo vesmíru. Podobnou tematikou sa zaoberá aj román Astrálny pútnik (Hydra, 2013), tu však hlavný hrdina necestuje fyzicky, ale astrálne a navyše je schopný so sebou prenášať aj astrálne telá iných ľudí. Tester (Hydra, 2015) je autorkiným experimentom v akčnej military scifi s humorným nábojom, a to vo svojom žánri vydareným. Lenonine poviedky okrem zborníkov zo súťaže vyšli aj v antológiách My jsme vám to říkali (Spolek přátel krásného slova, 2014), Na hroby (Hydra, 2014), Rozmarná fantastika (Hydra, 2015) či Žena se lvem (Fortna, 2016), kde jej poviedku Pekná noc na čary možno charakterizovať slovami „dobrého veľa nebýva“. Tento kratučký text obsahuje veľmi silný emocionálny náboj a pointa je nežnou ženskou ranou medzi oči.
Katarína Soyka je druhou, romantickejšou hlavou Hydry. Publikovala vo väčšine antológií, v ktorých aj Lenona Štiblaríková. Knižne debutovala s románom Sklený vrch (Hydra, 2011) o vedme, bosorke a strige, ktoré chcú poraziť zlého pána. V románe Lokaj (Hydra, 2012) sa hrdinka zaľúbi do dobrého upíra, zlý upír jej ublíži a ona hľadá pomstu. Vlčí brat (Hydra, 2013) je príbehom čarodejnice, ktorá bojuje o lásku aj o život. Aj Posledná pozemšťanka (2014) má podobný námet, ale dej sa tu prenesie do vesmíru. Ani v Cvale kentaura (Hydra, 2015) nechýba láska a nenávisť, princezné a nadprirodzené bytosti. Zatiaľ posledným Soykiným románom je Svedomie temnej časti (Hydra, 2016) odohrávajúce sa vo svete magických bytostí, kde sa dobro a zlo dá priam uchopiť. Poviedka Slučka, ktorá je súčasťou antológie Žena se sovou, však nenesie prvky romantiky, naopak: ide o spracovanie obľúbeného hororového námetu „chaty v horách“.
Pre young adults píše Miroslava Varáčková (1981) príbehy o mladých ľuďoch, ich začleňovaní sa do života, láskach a strastiach. Čitatelia fantastiky ju poznajú najmä vďaka jej poslednému dystopickému románu, ale už v roku 2011 jej vyšiel román Sprevádzačka (Motýľ) o študentke, ktorá po prekonaní choroby začne počuť mŕtvych. V tom istom roku aj vydavateľstve publikovala román Prežila som svet, predchodcu jej známejšieho postapokalyptického románu Adaptácia (Slovart, 2015). Ten opisuje osudy mladej Zoye, ktorá sa pretĺka svetom po páde civilizácie.
Od série Džínsových denníčkov si v roku 2013 odskočila Zuzka Šulajová (1985) k romanci s názvom Dievča z minulosti, kde využíva cestovanie v čase.
Vanessa Jóriová (1999) debutovala ako 14-ročná v zborníku Fantázia 2013 a v tom istom roku jej vyšiel román Za múrom (Ikar, 2013). Mladučká Susan sa dostane portálom do nepriateľského sveta, kde zlý cudzinec drží v zajatí jej otca a ona je ochotná urobiť pre jeho záchranu čokoľvek.
Autorka píšuca pod menom Sofia Vitalle čerpá z námetu „dievča a padlý anjel“ romanticko-dobrodružnými knihami o Eme a pokušiteľovi: Seductor (Ikar, 2013) a Seductor 2 (Richard Lunter – Kicom, 2015).
Tejto línie sa drží aj Nata Sabová, ktorej romány Ochrankyňa (Motýľ, 2011) a Hry o lásku (Koruna, 2013) sú spojením romantiky a dobrodružstva s prvkami fantasy.
Blanka Gondová viac inklinuje k histórii. Námetom jej románu Arnarove deti – Sága o Vikingoch (Koruna, 2013) je blížiaci sa Ragnarok a severská mytológia.
Lily Wonderland je pseudonymom Valérie Osztatnej. Jej produkcia útlych knižiek (vrátane e-kníh) z väčšej časti vo vlastnom vydaní sa zameriava na emócie, psychiku a vzťahy. V knihe Spln (vlastné vydanie, 2014) sa rozhodla pre upírsku tematiku.
Keavad (Nová forma, 2014) je kniha určená mladším čitateľom, v ktorej sa stretávajú štyri fantasy príbehy štyroch autoriek – Denisy Kancírovej, Simony Krištofičovej, Kristíny Lacovej a Terézie Palaščákovej.
Hrdinka knihy Čierna schránka (Ikar, 2014) od Niny Protušovej je tiež študentka, ktorá v sebe objaví dosiaľ netušené schopnosti a musí sa s nimi vyrovnať. Samozrejme, veci skomplikuje láska.
Na tejto vlne sa vezie aj Michaela Ella Hajduková (1984). Láska je ústredným motívom jej románu Tajomstvo tvojho rodu (Artis Omnis, 2013), duchárskeho príbehu o prekliatej rodine. Dej knihy Nájdem ťa v čase (Motýľ, 2016) sa odohráva v mrazivej budúcnosti, no hlavná hrdinka sa dostáva do minulosti, kde nájde muža, ktorý roztopí jej srdce. Najnovší román Nepriznaná (Motýľ, 2017) je o mladej spisovateľke, ktorá píše historické romány a jeden z nich ju vtiahne do seba hlbšie ako predpokladala.
Mladučká Viktória Drgoncová (1998) vstúpila do žánru fantastiky v roku 2016 románom Nepriatelia Urdisu (Art Floyd) o mladej hrdinke, ktorá musí prežiť vo svete ovládnutom pažravými zombíkmi.
Andrea Gregušová (1973) píše pre deti, ale jej najnovšia kniha Nina – Tanec v zajatí dymu (Slovart, 2016), je určený starším čitateľkám. Tento príbeh je o láske, dospievaní a takmer doslovnom boji Dobra so Zlom.
Románom Insomnia (Citadella, 2016) Vladimíra Šebová ohlásila nástup trilógie o mladej spisovateľke, ktorá už 25 rokov nespala a dlhé noci si kráti vkrádaním sa do cudzích domovov, ktorých obyvateľom robí zle. Druhý diel má vyjsť v tomto roku.
Podobných kníh za posledné roky vzniklo viac, avšak miera fantastického ozvláštnenia je v nich otázna. V tomto období nastupuje ďalšia generácia žánrovo vyhranenejších poviedkarok, ktoré vzišli zo súťaží a zatiaľ zostávajú pri publikovaní v zborníkoch, antológiách alebo elektronických samizdatoch. Spomeňme z nich najvýraznejšie: Viktória Laurent-Škrabalová, Janka Javorka, Anna Olejárová, Soňa Lantajová či Monika Kandriková, ktorá vlastným nákladom publikovala e-knižku Noc ma volá po mene (2015).
Čítame v zajatí stereotypov. Aj píšeme.
Na začiatku sme si hovorili čosi o evolúcii. Vývinom, nielen biologickým, ale najmä sociálnym a kultúrnym, prešlo aj myslenie človeka. A to nielen jeho intelektuálne schopnosti, ale aj pohľad na svet. No niektoré aspekty myslenia, ba aj v našej kultúre, sa vyvíjajú oveľa pomalšie, než je dobré.
Zrejme každá spisovateľka (nielen žánru fantastiky) zažila situáciu, ktorú by som parafrázovala takto: „Žiadna -ová nikdy nemôže napísať dobrú knihu.“ A hlavne: „Žiadna -ová nemôže nikdy napísať dobrú sci-fi/fantasy/horor.“ Fantastika, napriek mohutnému kvantitatívnemu aj kvalitatívnemu podielu autoriek v posledných rokoch, sa u nás tak akosi stále považuje za doménu mužov.
Ale nie je to len vo fantastike. Muž v bielom plášti, ktorého stretneme na chodbe nemocnice, je vždy „pán doktor“. Žena v bielom, hlavne mladá, sa oslovuje automaticky „sestrička“. Podradné postavenie žien máme zakódované z minulosti a zbaviť sa ho je veľmi ťažké. Bohužiaľ, nielen u mužov, ale aj u žien samotných. Neprišiel už konečne čas pochopiť, že ženy nie sú národnostná či hendikepovaná menšina, a ak sa žene dáva prednosť, tak preto, že je zraniteľnejšia, a nie hlúpejšia?
Ak ostaneme pri fantastike, bolo obdobie, keď som na Slovensku bola prakticky jedinou ženou, ktorá publikovala v tomto žánri. Pokiaľ som získala nejaké ocenenie, zakaždým som sa stretla s nejakými názormi, že to neboli moje literárne kvality, ktoré mi cenu priniesli, ale že som sa k úspechu dostala ináč, zákulisným spôsobom vlastným ženám. Dodnes počúvam od čitateľov: „Keby ste tam neboli podpísaná, neveril by som, že takéto dačo napísala žena. Veď ženy píšu tak ináč… žensky.“ Paradoxne to najčastejšie povie človek, ktorý nikdy žiadnu „ženskú literatúru“ nečítal. A keby tí istí ľudia vedeli, koľko mužských mien, ktoré čitatelia vynášajú do neba, sú v skutočnosti pseudonymy ženských autoriek…
Po štvrťstoročí je genderový pomer autorov fantastiky na Slovensku takmer vyrovnaný. A to dokonca aj vtedy, ak by sme škrtli očividné ľúbostné romány s nejakým moderným sci-fi či fantasy prvkom. Napriek tomu, zlozvyk pozerať sa na píšuce ženy s dešpektom je stále súčasťou verejnej mienky. Áno, ide o žáner, ktorý najmä v minulosti oslovoval viac mužské pokolenie. Avšak, súdiac podľa spätnej väzby, príbehy s nádychom romantiky či tie zamerané na young adult pritiahnu k čítaniu viac dievčat, resp. mládeže. Je preto romantika naozaj taká zlá? Alebo – je horšia ako literárne pokusy mladých autorov inšpirované počítačovými hrami či seriálmi o zombíkoch? A čo tie autorky, ktoré romantiku vôbec nepíšu, a napriek tomu je im automaticky, bez prečítania a prehodnotenia, prisudzovaná, len kvôli ich prechýlenému priezvisku? Očakávanie, že ženy budú písať iba literatúru o láske, je predsa rovnako smiešne ako tvrdenie, že muži dokážu napísať len splatter.
Súhlasím, že ženské písanie môže byť iné, aj keď – čo potvrdí každý porotca anonymnej literárnej súťaže –, mnohokrát je nemožné odhadnúť, či poviedku písala žena alebo muž. Ženám sú vo všeobecnosti bližšie témy o deťoch (ľubovoľného veku, ako Harry Potter či Miles Vorkosigan), o materstve, o vzťahu, o rodine. Žena málokedy píše o hrdinovi, ktorý sa valí vpred, koná veľké činy a zachraňuje svet. Žena koná veľké činy pre svojich blízkych a prípadná záchrana sveta je vedľajším účinkom tohto snaženia. V literatúre, ktorú píšu ženy, ženy tvrdo pracujú, sú vo vedúcich funkciách. Sú hrdinkami, ktoré vedú výpravy, a nie manželkami či milenkami, ktoré zostali doma. Sú veliteľkami kozmických lodí, nie stewardkami či asistentkami. Sú matkami ochotnými ubrániť svoje dieťa za každú cenu, kamarátkami, ktoré vedia zabojovať jedna za druhú, čoho dôkazom je aj výber poviedok v knihe Žena se sovou. Navyše, v tejto antológii poviedky, ktoré sa vymykajú stereotypnej predstave o „ženskom písaní“, prevládajú. Nech už je to pôvabná alegória zo života tlačiarenských škriatkov, filozoficko-ideologická detektívka o hvezdároch, klasický horor, sugestívny príbeh seinen mangy s prvkami jaoi, výpoveď rybára, ktorý zmeškal svoju loď, pretkaná autentickou severskou atmosférou, úsmevný čarodejnícky príbeh postavený na princípe rozprávky O kohútikovi a sliepočke, humorný opis trampôt miniatúrnych mimozemšťanov, ktorí prišli na našu planétu, pútavé rozprávanie o protovílach a protoelfoch zasadené do nehostinného prostredia ďalekého severu atď.
Ak vôbec existuje nejaký naozaj výrazný rozdiel v mužskom a ženskom písaní, tak jeho korene sú rýdzo praktické. Dokumentujú to vyššie spomenuté fakty. Ide o potrebu sebarealizácie. O priority. Mnohé autorky hovoria: „Tak by som už konečne niečo napísala, ale deti sú stále choré, jahody treba okopať a tento mesiac som ešte nevysávala.“ Pokiaľ žena dosiahne stabilitu a harmóniu vo svojej rodine, má dostatok lásky a uznania, často je s písaním koniec. Isteže, potreba tvorivosti zostáva, ale žena dennodenne vytvára rodinu, domov, a to jej postačuje. Dajú sa písať články, recenzie alebo doslovy ako tento, pretože pri nich stačí zhromažďovať a overovať fakty, analyzovať ich a interpretovať, a najmä, dá sa pri nich odbiehať, keď práčka doprala, ten či onen žalúdok potrebuje nakŕmiť a koláč v rúre začal intenzívne voňať. Písať si v hlave príbehy, maznať sa s nimi, cibriť ich, to sa dá aj popri varení, upratovaní či dokonca na pracovnej porade, a to, že na ich položenie na papier niet času, si zvyknete. Potom už skutočnosť, že ste v učebných osnovách, že sa o rôznych aspektoch vašej tvorby píšu bakalárky, diplomovky ba dizertačky, a že médiá k vášmu menu začínajú pridávať prívlastky ako „legenda“ či „priekopníčka“, nemá až taký cveng ako každodenné drobné satisfakcie od vašej rodiny.
Gén schopnosti písať (dobrú) fantastiku proste neexistuje. Zhrňme si fakty:
V roku 2016 vyšlo na slovensku 24 kníh v žánroch fantastiky, z toho 10 napísali ženy. V roku 2017 vyšlo 20 žánrových kníh, z toho 11 bolo od autoriek.
A dodajme:
- Autor prvej pôvodnej fantasy, ktorá vyšla na Slovensku, sa volá Alexandra.
- Jediní dvaja slovenskí autori, ktorým sa v histórii CKČ podarilo získať cenu Mlok, sa volajú Alexandra a Lenona.
- Jediný súčasný autor konkurencieschopnej hard sci-fi na Slovensku sa volá Jana.
- Napriek všeobecne rozšírenej predstave, priemerná žena vie zaobchádzať s nožom lepšie ako priemerný muž. Práve preto, že trávi viac času v kuchyni.
Súvisiace linky
Autorská stránka Jany Plauchovej
Lenona Štiblaríková a Katarína Soyka na stránkach vydavateľstva Hydra
Autorská stránka Miroslavy Varáčkovej
Autorská stránka Blanky Gondovej
Michaela Ella Hajduková na Facebooku
Autorská stránka Vladimíry Šebovej