 |
Hard vetva science fiction, teda príbehy, ktoré sú založené na konkrétnej vedeckej teórii a v ktorých sa reálne a insidersky rozoberajú jej východiská, aspekty a dôsledky, je v našich končinách veľmi veľmi zriedkavá. Preto je Jana Plauchová unikátnym javom. Predošlým románom Večnosť omylov zanechala veľmi priaznivý dojem, a tak aj očakávania od novej knihy boli veľké.
Pete Murray sa profesionálne venuje zachraňovaniu pasažierov z havarovaných ponoriek. Aj keď len teoreticky a organizačne. Vzhľadom na jeho vážnu fóbiu z tlaku vody je jeho úlohou zhodnotiť situáciu a vypracovať plán pre záchranársky tím. Práve sa spamätáva z neúspešnej misie, keď ho požiadajú, aby sa zúčastnil novej záchrannej akcie. Tá sa však od začiatku líši od všetkých predošlých. Pete zisťuje, že ide o viac ako len o záchranu posádky a že je to práve on, kto sa nakoniec bude musieť ponoriť pod hladinu a čeliť strachu, pretože cena za zlyhanie je priveľká. Práve postupné odhaľovanie nových informácií a prekvapujúcich súvislostí, je asi tým, čo čitateľa k príbehu dokáže pripútať najviac. Autorka to má veľmi dobre zvládnuté.
Pri Večnosti omylov sa mi stávalo, že aj keď som sa zubami-nechtami usiloval držať krok s technickými popismi vyšetrovania havárie raketoplánu, na mnohých miestach som to musel vzdať a začal som ich vnímať len ako soundtrack k príbehu. Pri tejto knihe to šlo oveľa jednoduchšie. Základné znalosti z kvantovej fyziky sú síce nápomocné, ale autorka dokázala vysvetliť použité princípy veľmi prístupne. Zasväcovanie čitateľa do technických aspektov deja prebieha hladko, Plauchová tentoraz presne odhadla mieru a rýchlosť. A čo je najdôležitejšie – všetky vedecké teórie slúžia príbehu a dokážu vzbudiť ten vzácny pocit úžasu, ktorý si v scifi tak ceníme.
Postavy sú vykreslené štandardne na technothrillerové pomery. Dostatočne na to, aby sme im držali palce a báli sa o ne v krízových momentoch. Všetko, čo sa týka profesnej stránky protagonistov – dialógy, nápady, riešenia –, plynie krásne hladko a má iskru. Keď sa však zameria na osobný život a duševný stav hrdinu, trochu to zaškrípe. Opis jeho rodinnej situácie je akoby kanonizovaný desiatkami podobných príbehov. A jeho fóbia z tlaku vody – je jasné, že takto nejako to v realite funguje, že pre rozvoj príbehu bolo nevyhnutné dať jej vyniknúť naplno –, ale autorka do nej búši ako kladivom, naplno a prvoplánovo, až sa to nebezpečne priblíži hranici, keď by to čitateľovi začalo byť ľahostajné. Našťastie ju neprekročí.
Vo všeobecnosti Plauchová zvláda čitateľa bezpečne dostať tam, kam chce: aby cítil napätie, zvedavosť či obavy, a najlepšie pasáže ho naozaj dokážu pohltiť tak, že zabudne na priľahlý časopriestor a knihu nebude chcieť odložiť. Ale aj tentoraz máte pocit, že na výstavbu príbehu autorka potrebuje príliš veľa textu. Na druhej strane, v predošlom románe sa jej dalo vyčítať, že s hrdinami manipuluje príliš svojvoľne, občas aj proti ich charakteru. Tu táto výtka odpadá, všetky kľúčové rozhodnutia postáv sú dostatočne pripravené. Aj keď vlastne už len z princípu zápletky by sme sa nemali čudovať žiadnym.
Úvod do teórie chaosu potvrdil jedinečné postavenie Jany Plauchovej v slovenskej scifi. Na „level Greg Egan“ síce zatiaľ nemá, ale Michaela Crichtona dáva v pohode. Dúfam, že bude podobne úspešná. Jej knihy za to stoja.
Úvod do teórie chaosu
Žáner: hard sci-fi
Autorka: Jana Plauchová
Vydavateľstvo: Artis Omnis
Počet strán: 432
Rok vydania: 2016
Väzba: pevná
Jazyk: slovenský
ISBN: 9788089718825
Súvisiaci link
Jana Plauchová vás uvedie do teórie chaosu
Recenzia – Jana Plauchová: Úvod do teórie chaosu (Ján Blažovský)
Recenzia – Jana Plauchová: Večnosť omylov (Mária Antoničová)