Hana rozlepila zaspaté oči. Nespoznával to tu. Biele steny, na
kratšej
z nich bola akási monštruózna obrazovka, pod ňou dizajnová skrinka.
A ešte postele. Štyri. Na jednej z nich poskakoval chudý blonďavý
chlapík a obchytkával stenu.
Freinhold Sollers sa bál mnohých vecí. Či už tmy pohlcujúcej
Bratislavu
alebo ľudí skrytých v nej. Teraz ho však najviac desila veľká
ručička
náramkových hodiniek. Sledoval ju tak uprene, že neraz vrazil do
nejakého
turistu, ktorému ani noc nezabránila v spoznávaní ulíc veľkomesta.
Ostávalo mu pätnásť minút.
Znovu na mori. V Osake sme sa zdržali niekoľko dní a dokúpili zásoby.
Pán
Borheese veľmi plytvá soľou na svoje jedlá. Okrem potravín, cédrového
dreva a ľanového odevu, sme nabrali i množstvo cenných rád. Najviac ma
však teší výhra katany. Získal som ju v akejsi kartovej hre.
Zlo existuje.Bezprávie a barbarstvo sú na každodennom
poriadku.V úradoch
korupcia len tak kvitne,na uliciach si plnia vrecká potetovaní pasáci a
drogoví díleri sa nikdy nemali lepšie.Mafiáni patria do projektu ochrany
svedkov zatiaľčo vreckoví zlodeji sú odsúdení na doživotie.
Len, čo jej prvý ranný lúč preskenoval oko, Sen vyletela z postele ako
po
troch elektrických šokoch. Rozbehla sa na najvyšší vrch. „Slniečko,
nevychádzaj ešte, prosím! Nechaj ma dosnívať najkrajší sen môjho
života. Vieš,“ zapýrila sa. „Janko prišiel domov a mal chuť.“
„To nie je riešenie.“ Vládcov radca mal toho plné zuby. Prechádzal sa
po
miestnosti plnej magických bytostí, riešiacich neúnosnú situáciu
preľudnenia. V krajine ich bolo jednoducho priveľa, ekonomika upadala a
spolu
s ňou príležitosť…
Triedna oslava skončila. Základná škola sa ponorila do ponurého
ticha.
Siedmaci sa prezúvali a utekali domov.
Konečne! Po siedmych trpkých dňoch som dorazil. Nechal som Ivarov Dvor
za
chrbtom a v diaľke vidím obrysy Bthalftu. Sypký sneh síce nahradilo
blato,
no počasie mi neprialo po celú cestu. Bádateľský tím si ma však
špeciálne vyžiadal, nuž som musel uháňať z mrazivých končín
Ľadohradu na juh.
Bezsenné noci, kedy trávim čas pozeraním sa na dokonale guľatý mesiac
má
skutočne niečo do seba. I dnes tak ako niekoľkokrát predtým sa naň
dívam
opretý o zábradlie na terase letného sídla. Vánok sa pohráva
s korunami
stromov a šum lístia vypĺňa inak tichú noc.
Po zdánlivě nekonečně dlouhém laně, spleteném z milionů
nanovláken,
sjela kabina výtahu, spojujícího Zemi s vesmírnou stanicí. Kryt kabiny
se
odtlakoval a rozevřel. Belinda vyšla ven a stoupla na udusanou půdu. Na
hledí se začaly zobrazovat holografické funkce.
Muž sedel v preplnenej čakárni a nohou klopkal po zemi. Ľudia okolo neho
si
čosi šepkali. Vo vzduchu sa vznášal pach staroby, potu a nemocnice.
Obzrel
sa okolo seba a videl asi dvadsiatich klebetiacich starých ľudí.
Prebrali sa iba niekedy, prichádzali iba pri niektorých. Knihy tvrdili, je
to
náhoda. Mudrci vyhlasovali, ide o intelektuálne najvyšších. Jasnovidci
verili, že sa hovorí o vyvolených. Ľudia, obyvatelia malebného
mestečka
Pertunuenzo klebetili, ide o zatratených.
Prichádzala jeseň. Za lesom, kde začínalo pole, ležala na medzi
Hanka.
Hlavu mala opretú o kopček hliny, ktorá sa tam nahrnula pri oraní.
Poskytol
jej mäkký vankúšik. S nohami položenými v priehlbine medzi
oráčinami,
hľadela niekde vysoko k nebu. Plávali na ňom oblaky, ako chumáče peria
rozfúkané Janom od susedov počas páračiek.
Prešli dva dni, čo odviezli Prstoreza a s ním asi aj môj denník.
Pri
poslednej vizite nám dopriali riadne fčeličky, pretože sme s Fíkom
rozhádzali izbu. Márne som sa snažil vysvetliť, že sme hľadali
denník.
Ono s kolíkom v puse sa ťažko vysvetľuje.
Kalendár
„Pán profesor, v uplynulom týždni vyvolali vaše vyjadrenia
obrovské
rozhorčenie a vášne v celej spoločnosti. Mohli by ste televíznym
divákov
vysvetliť svoje stanovisko?“ „Veľmi rád, pán redaktor. V prvom rade
chcem všetkých ubezpečiť, že starostlivosť o životné prostredie…
Po odpoledním sluncem ozářeném úbočí, občasně porostlém
nízkými
keři, se po úzké prašné cestě pohybovali dva muži. Vedli mezky se
zavazadly a postupovali vzhůru k náhorní plošině. Obešli skupinu
velkých
balvanů a zamířili ke svažujícímu se okraji.
Chytila sa za vyduté brucho stiahnuté v bolestivom kŕči. Zničeným
pohľadom pátrala po sestričke, ktorej by sa mohla zveriť do opatery. Po
čakárni sa tmolili iba budúce matky, zväčša v sprievode partnerov.
Ručičky vreckových hodín stáli. Znova, v rovnaký čas, rovnaký
deň.
Výročie úmrtia jeho starých rodičov. Týždeň po jeho narodeninách.
Namáhavo sa mi podarilo otvoriť oči. Bol som úplne priviazaný
o kreslo
koženými remeňmi. Okolo mňa sa rozprestieral kruh svetla, za ním však
vládla hustá tma.
Veriaci sa pomaly schádzali na polnočnú omšu. Zababušení do
zimného
oblečenia, mlčky smerovali do kostola. Neponáhľal som sa. Nechcem tam
byť
medzi prvými a sedieť kdesi vpredu. Vlastne, ja sem vôbec nepatrím. Idem
sem
po prvý krát.
Počul dunivé kroky ťažkých topánok. Pot mu stekal do očí, ktoré
ho
pálili. Utrel si ich chrbtom ruky a vstal z chladivého mramoru. Priložil
ucho k dverám, aby počul, v ktorej miestnosti je votrelec. Počul, ako
niečo mrmle, nedokázal však identifikovať, čo to bolo.
Muž pozoroval skrz hledí skafandru zvláštní útvar v dáli. Jen tak
tam
uprostřed pouště trčel podivný vysoký pokroucený předmět. Nejistě
popošel kupředu. Raketoplán nedaleko zapíchnutý v písku.
Tento ľúbostný príbeh sa odohráva v časoch, keď sa Turecko
snažilo
dostať do Európy. A úspešne. Turci vtedy pobláznili hlavu nejednej
Slovenke. Viaceré najprv pobláznili a potom aj uniesli. Voľajaké prv
uniesli
a nato pobláznili. A mnohé iba uniesli. A niektoré Turci neuniesli,
lebo
ani Turek neunesie všetko, aj keby sa zbláznil.
Skrýval som sa za rohom polozrúcaného domu a snažil sa nedýchať. Bolo
to
náročné. Moje telo potrebovalo kyslík a ten sa bez dýchania získať
nedal.
Teda dal, ale iba ak bol človek jedným z tých krvilačných mutantov.
Oni
boli dôvod, prečo som sa snažil byť ticho.
V dnešnej dobe to ani čarodejnice nemajú ľahké. Hoci nie sú
prenasledované ako voľakedy, predsa len sa nemôžu ukazovať len tak
medzi
ľuďmi a musia skrývať svoju pravú tvár. To im však nebráni, aby sa
stretávali a realizovali aj v dnešnej modernej dobe.
Několik rodin trávilo dovolenou společně u velkého jezera. Děti si
užívaly slunce a vody a na břehu stavěly velké hrady z písku. Když
byl
hrad hotový, vyšlapávaly k němu cestičky ze všech stran a dotvářely
stopami různé obrazce.
Starý muž na šramot nereagoval. Nebolo to plieskanie krídiel
netopierov
preháňajúcich sa popod jaskynnú klenbu, ktorá zvuky náhodne zosilňovala
a
pohlcovala. Takto sa kotúľajú kamienky. A žiadny kamienok sa nepohne
sám
od seba.
Komplex Orbitu, sekcia 9, sterilná zdravotnícka sála Genu. Na dvoch
oddelených lôžkach veľkej miestnosti ležia vedľa seba dve ľudské
telá,
muža a ženy. V namodralom osvetlení ostro kontrastujú s kovovou farbou
robotov, kontrolujúcich transfúziu krvi u oboch tiel.
Klop. Klop. Súdnou sieňou sa rozhostilo neúprosné ticho. Pred sudcom
a
porotou stáli v magických pasciach dvaja, muž-mág a žena-víla. Muž
bol
skormútený, jeho pohľad bol zapichnutý niekde do diaľky za sudcom.
Redakcia denníka Fandom SK vyhlasuje 2. kolo súťaže mikropoviedok
Ohnivé
pero Q2 2016. Poviedky je možné zasielať priebežne. Prvá poviedka
tohto
kola bude zverejnená 5. septembra 2016.