 |
Triedna oslava skončila. Základná škola sa ponorila do ponurého ticha. Siedmaci sa prezúvali a utekali domov.
Adam bol posledný, pani učiteľka s ním osobne viedla rozhovor o jeho výborných výsledkoch. Vyšiel z triedy, mieril do šatne, ale čosi ho zadržalo. Obrátil svoj pohľad do šera dlhej chodby. Zamrazilo ho. Na škole sa mu vždy volačo nepozdávalo, ale nevedel čo.
,,Nechoď tam!" kričal mu v hlave hlas.
Chcel ho počúvnuť. No prítmie sladko volalo.
,,Hej, chlapče pohni si!" zahromžila upratovačka, ktorá bola medzi poslednými v škole a tiež chcela ísť domov. Svietilo sa už iba u nej.
,,Zabudol som si v triede tašku,"
,,Nech si hneď späť," zahundrala a zlostne na neho zakývala rukami
,,Lzf.." zostal na moment zarazený, asi sa mu to len zdalo, že jej zlostné pohyby vytvorili slová.
Zostal nemý. Tiesnivý pocit mu hovoril. Nebude to na krátko a nejde ta po svoje veci.
Neodolateľná túžbu sa v ňom miešala s desom prenikajúcim skrz telo až do duše.
,,No migaj !" vytrhla ho z omráčenia.
Utekal. Pohľad na starú pani, vrásčitú a zhrbenú rokmi otrockej práce omračoval . Chtiac nechtiac mu pripomenula strygu z rozprávky.
Beh na chvíľu zahnal prízraky. No akonáhle zadychčaný zastal na druhom poschodí, uvedomil si bez prostrednosť tmy. To len schodiskom na druhej strane sa predieralo niečo ako náznak svetla z prízemia.
,,Nestoj tu! Bež!" blyslo mu v hlave .
Bol presvedčený o tom, že si ide po tašku. Tma ho ukľudňovala.
,,Klame! Never jej!"
Pocítil prítomnosť niečoho za chrtom.
Tma. Nič tam nebolo.
Rukami sa obtrel o stenu. Brušká na prstoch prešli a cítil každú jednu nerovnosť. Zhrozil sa.
Sám tomu neveril, steny nehovoria. Ale táto šeptala.
Stále bol pri schodoch, ku triede to bolo len cez chodbu. Ale to šíre priestranstvo vzbudzovalo nepriateľstvo.
,,Never mu!"
Slabý náznak svetla na druhom konci zmizol. Všetko, čo ostalo, bol kúsok mesačného svetla presvitajúceho skrz okná na medzischodí.
Nebolo času na rozmýšlanie, proste sa rozbehol do triedy.
Dvere sa s plesknutím zatvorili. Pripadal si, akoby práve za sebou nechal tie najhoršie príšery podsvetia.
,,Príšery neexistujú, celé sa mi to len zdá, mamka mi vždy hovorila, že by som nemal pozerať strašidelné filmy," povedal nahlas.
Rezolútne a s odvahou sa postavil proti dverám. Ale naraz bola všetka preč. Ukradnutá!
V slabom svite rozoznával zničujúcu skutočnosť. Toto nebola jeho trieda!
,,Čo tu robím?" pýtal sa sám seba.
Spod dverí vytiekla tma. Z rozširujúcej sa prepaste vyliezla končatina. Neľudská, prázdna a ohavná. Pozrela sa na Adama. Nemala oči, ale cítil ako si ho premeriava.
Stuhol, ako uprel zrak do tej temnej hmoty. Zatvoril a otvoril oči.
,,Je preč!" zajasal. No mesačný svit sa zdal byť ešte nevraživejší ako predtým.
Tma pod dverami naopak nabádala k priateľstvu. Nedávalo to logický zmysel, ale túžba zovrieť kľučku a oddať sa uhľovo čiernemu priestoru bola neodolateľná.
Všetky inštinkty zúfalo jačali aby tam nešiel.
Zovrel ju a jasne videl, že na schodisku tretieho poschodia to čaká. Diera v priestore. Láskavo volajúca. Takmer si nevšimol zatuchlého vzduchu, čo sa náhle privalil. Jej nečistý magnetizmus bol neodolateľný.
,,Nie!"
,,Čo necítiš aké špinavé to je už len na pocit? "
,,Rodičia ti vždy hovorili aby si sa nebavil s cudzincami."
Krok za krokom k tej milej a priateľskej veci . Maskakovala mu husia koža, vlasy vstávali dupkom. Už sa nedá vrátiť späť. Vyhŕkli mu slzy, ale hlas náreku sa stratil.
,,Nemáš sa čoho báť," utišovala ho tma.
Prial si zobudiť sa, spútaný v deptajúcej zmesi strachu a morbídnej príťažlivosti. V hlave sa mu ozývalo: ,,Yokuda, Yokuda,"
Vízia bizardných tvorov ho premohla. Nie, nebol z Yokudy!
Poznal to volanie, do školy ochotne vracal. Nevedel prečo, proste mal istotu. Teraz poznal pravdu. Perverzia sa do chlapca oborila a pohtila ho
,,Lzfegened !"
Dni ubiehali a nechápal ako dokázal maskovať svoj strach. Nechápal ako sa dostal domov. Pozrel sa na spolužiakov a rozoznal čosi nepatrného, des usadený na inak veselých detí. Poznal ju, lebo ju od včerajška úkrýval sám.
,,Dneska si prečítame miestnu povesť Le´z gefened," odvetila s úsmevom učiteľka.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.