Haló, pane, počujete ma? A čo vy pani, počujete ma? Naliehavo vás
prosím,
ak ma niekto počujete, odpovedzte mi. Viem, že som od vás ďaleko. A už
len
moja viera, že ľudská myseľ dokáže osloviť iných ľudí aj bez
použitia
telesného ústrojenstva ma ešte drží nad priepasťou zúfalstva.
Keď som sa presťahoval z vidieckeho domu v odľahlom kúte krajiny do
panelového bytu uprostred mesta, znášal som to len veľmi ťažko. Bola
to
radikálna zmena a nie veľmi dobrovoľná. Spravil som to na naliehanie
svojho
lekára.
Spolu s parťákom Chuckom sme si to trielili v hyperpriestorovom
koridore.
Nálada bola dobrá, aj napriek dvom pokutám od Galaktickej polície. Jedna
za
prekročenie rýchlosti a druhá za hrubé urážanie a nactiutŕhanie
verejného činiteľa.
Něco mě zašimralo vzadu na krku. Vosa, napadne mě hned co dostanu
žihadlo
do pátrajícího prstu. Seskočím z kola a opřu ho o nejbližší strom.
Je
horko, asi to dost oteče… Sakra.
„Voyaer,“ vzdychol si Drahuš unavene. Pomaly nechal pováľať toto
slovo
v hlave, ako keď znalec vína pováľa vzorku svojho obľúbeného moku na
jazyku. „Voyaer,“ vzdychol si ešte raz, tentokrát s patričnou
dávkou
znechutenia.
Hrom ani nestihol doznieť, keď sa Ondrejovi na hlavu zniesla spŕška
studených kvapiek. Zrakom hľadal miesto, kam sa ukryť. Na opačnej strane
ulice svietil nápis označujúci kaviareň. Natiahol nohy, prebehol pomedzi
stojace autá v popoludňajšej špičke a rozrazil dvere.
Opálka si miagala prsia, či ju aspoň trošku nebolia. Nie. Ani zamak.
„Doriti!“
„Ach, Mária, ani si predstaviť nevieš, aký som rád, že je už
víkend,“ povzdychol si kráľ ešte vo dverách.
Vlastne ani nevedel ako sa ocitol v tomto podivnom svete. Nepoznal
svojich
rodičov, nevedel ako dlho tu žije a už vôbec netušil ako dlho tu bude
musieť zostať. Vedel len, že sa volá Ištar a že plní životné
poslanie.
V noci sa prázdno a nemota zniesli na chodby a izby ústavu ako prach a
pokryli ich celé. A ja? Čakám a sedím. Izba sa topí v temnom tichu.
To
ticho ma ohlušuje. Som nervózny. Dnes to musí vyjsť!
Výťah cinkol a otvorili sa dvere. Do vnútra vkročil stredne vysoký
štyridsiatnik v rifliach a košeli. Pozdravil tlstejšieho, zhruba rovnako
vysokého muža v uniforme. Ten len prikývol hlavou. Dvere sa pomaly
zatvorili.
Prastaré, tajemné stvoření zpod země, prodírá se na povrch skrze
hornatou bránu.
Večer je ako stvorený na krásnu prechádzku. Len tak vyjsť von a
vyprázdniť si hlavu, možno utriediť vlastné myšlienky, víriace
v mysli
ako zúrivé tornádo. V dnešnej uponáhľanej dobe to už hádam ľudia
ani
nerobia.
Každý človek má od života určité očakávania. Niekto žije pre ruch
a
rýchlosť veľkomesta, iný má rad samotu a pokoj. Človek časom viac
poznáva sám seba a postupne sa mení. U mňa nastala zásadná zmena pred
pár mesiacmi.
Na úpätí kopca stál malý dom, o ktorý sa už dlhé roky nikto
nestaral.
Dokonca nechali pootvorené dvere. Nad strechou sa skláňala mohutná
vŕba,
ktorá svojimi konármi škrabala strechu, akoby to boli mocné pazúry.
Bola
temná noc, ani len mesiac nesvietil.
Zrejme by sa o tom mieste nikdy nedozvedel, nebyť jedného cudzieho
rozhovoru,
ktorý si nedávno omylom vypočul. Ani nevedel, prečo sa ho rozhodol
navštíviť. Možno za to mohol spôsob, akým o tom mieste rozprával
onen
cudzinec, čo v ňom napokon vzbudil zvedavosť.
Rámy na oknách stonali pod náporom mrazivého vetra, ktorý ešte
silnel
s nástupom noci. Muž za nimi sa, dlhými prstami s priesvitnou kožou
plnou
stareckých fľakov, nervózne poškriabal na špicatej brade. Vrava dole na
ulici sa zmenila, ľudia pobehovali a aj cez sklenené výplne pocítil ich
strach.
Je pozoruhodné, že vo svete, v ktorom mágovia dokážu jedným pohybom
ruky
vypáliť celé mesto a démoni trhajú chrabrých bojovníkov na kusy,
takmer
nikto neverí na škriatkov.
Stála som pred bránou, obávajúc sa, či smiem vstúpiť do domu. Pýtala
som
sa samej seba, či je to dobý nápad. Prekročiť prach jej dverí a bez
jej
vedomia. Rozhodla som sa na ňu zakričať i cez zavreté okná.
V ten den bylo chladněji než obvykle. Teplé letní dny už dávno minuly
a
příroda se začala ukládat ke spánku. Potrvá zas několik měsíců,
než
se vzduch opět naplní vůní zvuků života. Prozatím bude slyšet jen
šepot
větru, uhánějícího prázdnými ulicemi…
Proč vždycky musím skončit jako zasranej brouk nebo moucha?
Samozřejmě
však věděl proč. Prostá pravděpodobnost. Hmyz je nejpočetnějším
živočišným druhem.
Rodičia osemročného Miloša si nikdy nelámali hlavu, čo so svojou
ratolesťou počas letných prázdnin. Na to, aby sa tento malý nezbedník
zabavil, nepotreboval veľa. V rozstrapatenej blonďavej hlavičke vírili
tony
a tony nápadov.
Byl to klasický nedělní večer, s tím rozdílem, že Samova
manželka
nebyla tentokrát v domě přítomna. Ten proto dostal za úkol uložit
jejich
osmiletého syna do postele.
„Ty si sa zbláznil! Zasnúbiť sa so skutočnou ženou!“ môj ľudský
otec
vstal z gauča a začal rozčúlene chodiť po svojom byte. Jeho robotická
manželka ostala pokojne sedieť.
Kalendár
U břehu modravého jezírka ukrytého v hloubi lesa bylo ticho. Větve
majestátních buků o sebe nešustily, ptáci v jejich větvoví mlčeli,
jen
vlnky narážející do travnatého břehu narušovaly klid lesa. Drobná
žena
seděla u břehu, slunce prosvítající mezi stromy ozařovalo její
světlé
dlouhé vlasy.
V hlbokom lese začalo silne prituhovať. Z neba padali čoraz
väčšie
snehové vločky. Karolína prechádzala po lesnej ceste. Mráz ju štípal
na
tvári a ruky už mala skrehnuté. Okolo tváre sa vírila teplá para
z vydychovaného vzduchu.
Byl červencový večer, teplá noc, a na lavičce v parku seděla
krásná
dívka v roztrhaných šatech. Vzhlédla ke mně, když jsem šla okolo ní,
a
zašeptala: „Je mi zima. Je mi mezi vámi zima. Co si mám počít?“
Kráčal som lesom a nohami čliapal v plytkej močarine. Nedokázal som
si
vybaviť, ako som sa sem ocitol. Zdalo sa, akoby som sa tu ocitol z čista
jasna, jak to býva možné len v sne.