Ohnivé pero Q2 2018: Studňa

ohnive pero

Keď som sa presťahoval z vidieckeho domu v odľahlom kúte krajiny do panelového bytu uprostred mesta, znášal som to len veľmi ťažko. Bola to radikálna zmena a nie veľmi dobrovoľná. Spravil som to na naliehanie svojho lekára. Odmalička som bol samotár a stránil sa ľudí, no po matkinej smrti som sa úplne uzavrel pred vonkajším svetom. Lekár usúdil, že zmena miesta môjho pobytu, hoci by bola len dočasná, by mi mala pomôcť vzchopiť sa a nájsť cestu k ľuďom. Tak som nakoniec pristúpil na ním navrhovanú „liečbu šokom“.

O živote v meste som nemal prakticky žiadnu predstavu. Vedel som iba, že ma desí nezmyselný ruch, ktorý spôsobuje bezduchá masa ľudí. Preto som považoval za výhodu, že si môžem prenajať byt v tichšej časti mesta. V tom tichu som však výraznejšie počul to, čo v mestskom hluku prirodzene zaniká.

Deň za dňom som tak počúval hlasy i celé rozhovory susedov. Po čase som rozoznával aj rôzne zvuky, z ktorých som si vedel odvodiť ich momentálnu činnosť. Zachvátila ma paranoja, že rovnako ja sám môžem byť sledovaný nimi. Tak, keď som bol doma snažil som sa žiť čo najnenápadnejšie, v tichosti. A doma som trávil stále viac času aj napriek dobre mieneným radám svojho lekára, som sa ľuďom vyhýbal čoraz viac.

V behu tých monotónnych dní ožívali moje spomienky na rodinný dom a moje detstvo. Spomenul som si na dávne zážitky a udalosti z mojich najrannejších období. Ovládli ma natoľko som ich znova ako malý chlapec v prežíval v snoch. Sny, aj keď ma zahlcovali minulosťou, alebo čímsi nejasným, dosiaľ nepoznaným, mi boli veľkou oporou. Nešlo iba o bezvýznamný únik pred realitou. Prirodzene, občas ich vystriedali nepríjemné nočné mory, ale aj tie ma niekedy vtiahli späť do minulosti.

Jeden zo snov sa mi z času na čas opakoval. Bol natoľko odlišný od ostatných snov, že som nevedel, kam ho mám zaradiť. Prebudenie z neho zavše sprevádzal pocit niečoho ozajstného, naveky strateného. Ten sen mi pripadal príliš cudzí, bol však spojený s niečím mne dôverne známym. Bol o starej kamennej studni. Síce vyzerala trochu inak, ale vedel som, že je to presne tá studňa, ktorá dodnes stojí v sade za mojím domom.

V sne však stála kdesi na lúke uprostred prastarého lesa, zaliata v slnečných lúčoch horúceho, letného dňa. Po chvíli sa zotmelo. Zdalo sa, že je noc a Slnko vystriedal Mesiac, ktorý zaplavil lúku nepatrným svitom. Ale bol stále deň. A to v momente tesne pred úplným zatmením Slnka. Vietor sa zdvihol a prudko rozkýval konáre stromov, ktorých tiene rozohrali prízračné divadlo. Vyniesol do výšky prach, čo kopytami zvírila divá zver, ktorá sa v húfoch, bezhlavo rozutekala po priľahlých lúkach zahalených mrazivým šerom.

Nastalo úplné zatmenie. Vietor zrazu ustál a krajinu ovládlo neprirodzené ticho. Môj pohľad padol na studňu. Začul som mocné trúbenie. Vychádzalo z útrob studne a zem sa doďaleka chvela, v jeho nekonečne dlhom tóne. Pozoroval som stáda zmasakrovaných laní, skrúcaných bolesťou. Ich bezsrsté telá pokrývali mokvavé rany a opuchliny plné zdutých pľuzgierov. Trúbenie utíchlo. Zaznel spev. Desivý, obludný chorál vytryskol zo studne, ktorej kamenné okraje sa začali rúcať.

Precitol som. Už som nebol len neprítomným pozorovateľom. Bol som bezprostredným účastníkom celého výjavu. Vnímal som svoje telo, ale ono nebolo ľudské. Nezemský súzvuk ďalej prúdil krajinou. Už vo mne nevzbudzoval hrôzu. Anjelská hudba nepoznaných sfér mi zahltila myseľ. Vábila ma k rúcajúcej sa studni. A ja, úplne odovzdaný tomu vábeniu, celý v očakávaní, že sa vnorím do jej temnoty, skočil som do studne.

Zakaždým som sa v tom momente zobudil. Iba raz, posledný raz ten sen pokračoval a ja som padal do hlbín tej prastarej studne. Zelené svetlo sa slabo odrážalo na jej múroch. Jeho zdrojom bolo moje telo. Rútil som sa dole, ale môj pád sa spomalil. A ja som vnimal zvláštne do kameňov vytesané symboly a línie, spájajúce sa do podivných obrazcov. Pohltili ma. Pred mojimi očami ožívali vo veľkolepých scenériách nebeských svetov. Nekonečné zástupy prazvláštnych bytostí sa mi klaňali a oslavovali môj príchod.

V tom čudesnom vytržení som si uvedomil, že viac neklesám Držal som hrdzavý kľúč. Bol to kľúč od môjho dávno zabudnutého domova. Zvieral som ho vo svojich, teraz už ľudských rukách. V rukách dieťaťa. Bol som malým chlapcom a unášaný som stúpal hore k žiarivému svetlu. Skôr, ako ma pohltilo, ucítil som prudkú, prenikavú bolesť. Môj stisk povolil. Kľúč mi vyklzol a ja som sa prebudil.

Takže teraz som tu. Na ceste domov. O chvíľu Mesiac zatieni Slnko a svet pohltí temnota. Mňa táto studňa. Vnorím sa do jej útrob, čo presahujú hranice svetov. Spomenul som si, keď som sa vtedy zobudil a v domnelej bolesti som si dlaňami zvieral ľavé koleno s veľkou jazvou. Mám ju od troch rokov. Vtedy ma mama našla plakať so zakrvaveným kolenom, pri našej starej studni. Zašepkala: „Neboj sa ma, postarám sa o teba. Vezmem si ťa domov.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

10. decembra 2018
Senvosne