Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás
všetkých zostáva radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
“Ružena! Ružena!” kričalo malé dievčatko, rútiace sa lúkou.
Musí
Ruženu varovať! Idú po nej! Celá zadychčaná bežala trávou posiatou
rannou rosou.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval
som
12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute.
Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Čekám. Jen tu jsem a čekám na to, co přijde. Nezkouším nic dělat,
jen
vnímám svět. Celý ten svět, k němuž jsem připoután šňůrou.
Svět,
jenž mne celého obklopuje, vyživuje a hřeje.
Kalendár
Ona s pôžitkom privrela oči, on ich čo najviac otvoril. Rudolf stál
s dlaňou nacapenou na skle, ako mu len substancia ducha dovolila. Vpíjal
sa
do nej očami.
Alenka na túto chvíľu dlho čakala, bola šťastím celá bez seba.
„Aké
meno si vyberie?“ Vstup do údolia sa nachádzal za dedinou. Od okolitého
prostredia ho oddeľovala obrovská brána, ktorá však pred zrakmi
nepovolaných bola ukrytá.
Bok’chtaron byl překvapen… a potěšen. Konečně se podaří
nastolit
mír… mír… jak líbezné slovo. Připadalo mu skoro neuvěřitelné. On
sám si musel projít neblaze proslulými Baf’chtarskými válkami.
Pomyslel
na destrukci, která vedla ke zničení mnoha obytných útesů.
Tupý úder nasledovaný pukotom skla ma vyrušil z polospánku. Pracoval
som
12 hodinové smeny, často som pri ceste z roboty takmer zaspal v aute.
Ihneď mnou však prebehol strach, keďže som bol v podmienke.
Stále ju mám pred očami. Najkrajšia žena, akú som kedy videl. Spoznali
sme
sa ešte na vysokej škole, chodila do nižšieho ročníka. Bola trochu
zvláštna, s nikým sa nekamarátila, ale učitelia ju vyzdvihovali vo
všetkých ročníkoch ako excelentnú žiačku.
Marta sedela na starej stoličke, pozerala na zem a nekontrolovateľne
jej
kmitalo nohou. Bola súčasťou kruhu a bála sa, že keď príde rad na
ňu,
nebude schopná rozprávať.
Za oknami firmy sa pomaly presúvali tmavé oblaky. Od rána bolo
zamračené.
Predpovede hlásili predčasný koniec teplých dní. Žiadne babie leto,
začiatkom septembra nastúpi studený front a udrží sa až do októbra.
Kdesi v dome zaznelo klopanie. Pozrela na spiaceho manžela, potom na
veľké
okno. Vonku bol súmrak. Na dvor padali zľadovatené kryštáliky prašanu
a
vytvárali tenkú vrstvu.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no
jeho
tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené
v podzemí
sa na ňom výrazne podpísali.
Prieskumník sa konečne vrátil z čierňavy. Mal sotva dvadsať zím, no
jeho
tvár bola strhaná a bledá, až svietila v tme. Roky strávené
v podzemí
sa na ňom výrazne podpísali.
“Vytiahnite tie plachty, než ich roztrhá vietor!” kričal kapitán
a
námorníci sa vrhli do plnenia rozkazu. Vlny vrážali do lode a
nepríjemne
ňou húpali, vietor dul tak silno, že vás takmer zhodil z paluby.
Aralia a jej ochranca Cajétan Leovan prechádzajú cez dlhú pasáž
vesmírneho korábu, vedúcu ku kajute s prekvapením. Popritom pozorujú
vzdialenú Zem.
Vidíš tu temnotu? Tu hloubku pod námi? Spolu se jí už nemusíme bát!
Chyť
se mě a posviť nám na cestu. No tak! Proč se zdráháš?
Godrik si dnes trochu privstal a do práce sa vydal o čosi skôr. Mal
rád
veci pripravené. Vedel, že dnes ho čaká veľký deň, odovzdávali
dôležitú zákazku a dokončovali posledné zbrane.
O košaté listy stromov odráža svoje svetlo mesiac. Nežný vetrík
tíško
vanie, odnáša lesným tvorom spanie. V tmavom tichu len nočný hmyz
bzučí,
ale vílam už sa roztvárajú oči. Svetlo ešte v skryte leží, však
lesný
ľud už niekam beží.
Kde do pekla je ten taxík?!“ Jack stál vedľa zatvoreného
novinového
stánku a netrpezlivo podupkával nohou. Bola už tma, navyše ho bolela hlava
a
za nič na svete si nevedel spomenúť prečo.
„Tristo svetelných! Čo je toto za odporné miesto?“ „Pozemšťania
ho
volali New York,“ povie zachrípnuto.
Za oknami auta sa mihali staré, aj novšie domy, farmy, usadlosti.
Všetko
prerastala tráva, stromy boli rozkvitnuté v sýtej zeleni, a často sa po
stranách cesty mihala kukurica.
Zvoní telefón. “Óóó nieeeee”, pomyslím si. “Akurát som sa ti
schovala, stará Granny”. Rýchlo hľadám nejaké schodisko, aby som sa
jej
na chvíľu schovala. Ďalšie zvonenie. “Kurník, kašlem na to”, prejde
mi
mysľou, a nahnevane hodím tablet na posteľ. Skočím ku stolu a schmatnem
bláznivo vibrujúci mobil.
Obyčajné piatkové ráno. Čas sa spomalil a svet zastavil. Minúty
plynuli
veľmi pomaly. Bolo to, akoby každá sekunda trvala večnosť. Môj dych
vynechával čoraz viac, a slzy mi stekali po tvári. To ráno si navždy
zapamätám.
Dveře se otevřely, záchodky na okamžik zahltilo skučení
reproduktorů,
výbuchy hlasů, neonové paprsky a ultrafialová záře promítající na
zrcadlo pokroucené siluety postav, které se svíjely na tanečním
parketu.
Mraky se roztrhaly a zpoza toho prořídlého závoje vykoukla baculatá
tvář měsíce. Jeho bledé prsty objaly nevelký, ale čistě a úhledně
vypadající domek. Nervózně jsem polkla. Uvnitř hrudi mi tepal střípek
pochyb a možná i strachu.