 |
Kdesi v dome zaznelo klopanie. Pozrela na spiaceho manžela, potom na veľké okno. Vonku bol súmrak. Na dvor padali zľadovatené kryštáliky prašanu a vytvárali tenkú vrstvu.
Myslela si, že zvuk sa jej zamaril, a preto si znova ľahla.
Znova klopanie.
„Marián,“ šepla.
Muž sa prevalil na bok. „Mmmm…“
„Marián!“
„Čo je…“
„Vstávaj, niekto klope!“
„Tak prečo sa nejdeš pozrieť?“
„Lebo to znie ako škrabot na okno. Asi v kuchyni. Je to desivé.“
„Vyzimené vtáky.“
„To nie sú vtáky. Bež!“
„Ach…“
Marián sa rozospato vyšuchtal zo spálne. Došiel do kuchyne. Za orosenou tabuľou skla zbadal veľkú hlavu. Marián zažmurkal škamravými očami.
Nejaký chlap v klobúku.
Potom sa hlava pohla a akoby unikala po parapete doprava, kde zmizla za múrom.
Marián vyšiel von.
Stál na rohožke v papučiach, zatiaľ čo ho objímal studený vietor. Na snehu zostali stopy. Vrátil sa po vetrovku a čižmy a vyšiel do ulíc.
V dedine bolo ticho a pusto. Stopy viedli k hradskej, kde sa ťahalo železničné priecestie bez závor. Koľaj nebolo vidno, zakrývali ju holé kríky a stonky poľných bylín. Napravo stála polorozpadnutá stanička so zamrežovanými oknami a rozbitým sklom. Hore nad plochou strechou sa týčila tabuľa s ošúpaným názvom: KONIEC SVETA, a predtým tam bolo VEĽKÁ DIERA, a predtým ZASRANÉ ZAPADÁKOV a bohvie koľko ďalších názvov, ktoré čas zmazal, až sa napokon zabudlo na ten pôvodný.
Marián sa zadíval do zdanlivého prázdna a pochopil, že grafity mali svoje tematické opodstatnenie. Prázdnota. Pole a chuchvalce hmly, do ktorej sa vnárala špinavá koľaj. Špinavá ako Mariánova životná cesta.
Odrazu ticho preťal rachot.
Marián ustúpil a s nemým úžasom hľadel na vlak, valiaci sa z ničoty ako dávno zabudnuté zviera. Rátal ošumelé vagóny, pokým prišiel na rad posledný poštový vozeň a odkryl mu výhľad na pole. Hrmot odznel a v okolí sa znova rozľahla tíšina.
Na druhej strane koľaji stál vysoký muž v klobúku. Kabát mu siahal po členky. Zapáli si cigaretu a vykročil k Mariánovi.
„Súdruh Kulakovický!“ zvolal veselo. „Hľadám vás celé dni a noci!“
„Bol som doma, len chodíte v nevhodnú dobu. Prečo nás obťažujete?“
„Ide o veľmi naliehavú záležitosť,“ povedal muž a ustarostene sklopil zrak. „Dostal som rozkaz vás zbaviť vášho majetku.“
Marián zbledol.
„Ide o nehnuteľnosti alebo hnuteľnosti, ktoré,“ potiahol si z cigarety. „Po novom patria Spolku.“
„Nikdy!“ vykríkol Marián. „Nikdy sa nevzdám toho, čo mi právom patrí!“
„Po novom už nepatrí,“ poznamenal muž pokojne a odhodil cigaretu.
Marián stisol pery. Tvár sa mu sformovala do nekompromisného tvrdého výrazu. „Veď vy ma nespoznáte, pane, neviete s kým sa zahrávate! Každý sa dá podplatiť, tak je, každý!“
Muž sa usmial a odhalil rad drobných oválnych zubov – pripomínali mravčie vajíčka.
Po nepríjemnom rozhovore sa Marián vrátil domov. Pre istotu skontroloval, či je trezor zamknutý, potom vchodové dvere – všetko zamknuté.
Žena ľahostajne sledovala, ako sa rozrušene prechádza po izbe. Potom jej Marián všetko vyrozprával. Napokon pochopila, že je zle. Ak Marián o majetok príde, bude jej stačiť aj Paľko Grckov od vedľa. Má dve kravy a traktor. A svaly a mozole na rukách, ktorými by ju nežne hladkal po brušku a možno aj nižšie. Niečo, po čom tajne snívala už mesiace. Vraj je neplodný, ale dobrý milenec, schopný vášnivo vybúriť osamelosť. A ten jeho starodávny dom s letnou kuchynkou, kde by sušila kvety a popíjala lipový čaj. Paľko by jej sedel pri nohách a čítal nahlas Hermanna Hesseho. Už pri tej predstave všade videla motýle, ktoré jej vylietajú z brucha a krúžia okolo nahých tiel.
Ach, vzdychla do zrkadla. Uvedomila si, že sa celá červená. Bradavky mala tvrdé ako lieskové oriešky. Prestala si česať vlasy, zvliekla župan a vkĺzla pod chladnú perinu.
„Dobrú noc,“ povedala Mariánovi.
„Dobrú,“ odvetil manžel bez záujmu. V posteli a otočený chrbtom.
Ubehlo niekoľko dní a stretnutie s čudným mužom mu prišlo ako sen (malé zuby ako mravčie vajíčka).
Odvtedy nevedel dobre spávať. So zavretými očami sa snažil premýšľal nad predajom pozemku v lukratívnej prímestskej oblasti. Úporne kalkuloval výhody a nevýhody oboch strán. Keď ho pri tejto činnosti niekto vyrušil, nahneval sa. Odkiaľsi z polí k nemu doliehal vzdialený lomoz vagónov, prechádzajúcich cez spoje koľají. Vlak trúbil, akoby žalostne – volanie oceľovej príšery zo zahmlenej diaľavy. Marián sa chvel.
Panebože, prídem o všetko.
O pár minút už ktosi klopal na okno.
Zo zásuvky pracovného stola vzal pištoľ.
Vyšiel von a zbadal, že je ich viac. Všetci boli v kabátoch, až na jedného v uniforme s brigadírkou a brošňou smrtihlava.
„Dobrý večer, súdruh Kulakovický.“
Marián podľa hlasu spoznal, že ide o muža s veľkou hlavou a iste s podivnými zubami.
(Všetci ich majú také! Všetci!)
„Prišli sme so zmluvou, ktorú prosím pekne podpíšte.“
Marián vytiahol pištoľ.
Muži pohotovo zareagovali – spod kabátov vykukli úzke hlavne.
„Odpor je márny,“ povedal Smrtihlav. „Zložte zbraň.“
„Nevzdám sa predsa všetkého majetku!“
„V zmluve nestojí, že sme vás prišli obrať o všetko. Najprv si ju prečítajte.“
Marián si ju prečítal. Podľa nej mal vydať „iba“ najcennejší majetok, ktorý vlastnil. Nebol však uvedený, ktorý konkrétne.
„Hana!“ zakričal. „Poď sem!“
Ozval sa plač.
„Ihneď!“
„Nie!“
Marián na chvíľu odbehol dnu, ozval sa buchot, pleskot. Po pár minútach vyšiel aj so ženou, tá od plaču sotva dýchala. Pohliadla na skupinu, potom zbadala muža uprostred. Zdesene si spomenula na predstavu s motýľmi – lietali okolo nej Smrtihlavy, panebože, nie pekné farebné babôčky… a možno medzi tými chlapmi stojí sám Paľko… nechodil predsa do kostola…
Sen sa rozpadol.
„Tu ju máte,“ povedal Marián a zhodil Hanu zo schodov. „Môj najdrahší majetok.“
Žena dopadla k nohám Smrtihlava. Ten si čupol, zdrapol ju za vlasy a usmial sa. Bol to príliš neľudský a široký úsmev s malými zubami. Chvíľu jej túžobne dýchal na hladký krk, na ktorom pulzovala tepna.
„Výborne, súdruh Kulakovický, vidím, že máte v hodnotách jasno!“ odstrčil ženu, zvliekol rukavicu a bezstarostne ňou mávol.
Muži popadli Hanu a surovo ju ťahali k bránke.
„Som rád, že sme sa dohodli. Spolok je vám zaviazaný.“
„Marián!“
Prosby a plač nepomáhali, Marián poctivo zasalutoval.
„A teraz ak dovolíte,“ uklonil sa Smrtihlav a vydal sa za skupinou. „Pochodom v chod!“
Kulakovický za nimi hľadel, pokým nezahli za roh Grckovho domu. Počul slabnúce hlasy, ktoré jasne prezrádzali, že si muži prítomnosť Hany vychutnávajú; mali chlipné narážky a dotyky, ale v Mariánovi to nevyvolalo žiadne výčitky. Skôr mu odľahlo, že sa zbavil už aj tak spotrebovaného materiálu. Ľudia v okolí mali o Hane zlú mienku, ktorá škodila mužskej povesti. Navyše jej ťahalo na štyridsiatku; načase vymeniť za niečo reprezentatívnejšie.
Maximálne spokojný Marián, ako s chlapmi vybabral, pobral sa k trezoru, pohladil dvierka a zašepkal. „Už je po všetkom, moje najdrahšie. Neprišli sme takmer o nič.“
Priložil ucho na oceľový štvorec a čakal nejakú odpoveď. Žiadna neprichádzala.
„Haló, si tu, moje najdrahšie?“
Nič. Iba ticho a tikot hodín v kuchyni.
Zamračene sa od trezora odklonil. Začal nervózne prestupovať. Najprv na mieste. Potom impulzívne vyštartoval k stene. Ako zmyslov zbavený behal hore-dolu po izbe, rozhadzoval veci, nadával, búchal, dupal a keď sa čiastočne vyčerpal, zarazil sa a ruku strčil do vrecka. Nahmatal studený kúsok kovu, vytiahol ho a pocítil obrovský nával úľavy. Upokojil sa, no ruky sa mu ešte triasli, keď kľúčik strkal do trezora. Nešlo to na prvý raz, ale po chvíli sa trafil. Zámok cvakol. Marián otvoril dvierka a…
Bola tam. Bola tam tá vec, ktorej sa posadnutý muž nikdy nevzdá.
Za nič na svete.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.