Ohnivé pero - jeseň 2021: Čertovsky dobrý taxík

„Kde do pekla je ten taxík?!“ Jack stál vedľa zatvoreného novinového stánku a netrpezlivo podupkával nohou. Bola už tma, navyše ho bolela hlava a za nič na svete si nevedel spomenúť prečo. Začínal sa cítiť nepríjemne, pretože na taxík čakali aj dvaja svalnatí chlapi na druhej strane cesty. Zazerali naňho ako na svoju najnovšiu korisť. „Nenahováraj si sprostosti, veď sa pozerajú úplne inde,“ zamrmlal si popod nos a vrátil sa späť k nervóznemu stepovaniu na mieste. „Už by mohol prísť, neznášam taxíky.“ V tom momente sa spoza rohu konečne vynoril žltý taxík. „Spomeň čerta!“ potešil sa Jack.

Taxík našťastie zastavil pri ňom a nie pri tých dvoch desivých horách svalov. Jack otvoril zadné dvere a nastúpil. „Dobrý večer, pane,“ pozdravil taxikár. Vyzeral naozaj smiešne. Na hlave nosil vysoký a poriadne široký klobúk, za jeho nos by sa nehanbil ani Pinocchio a najviac sa vynímala jeho kozia briadka. „Zdravím, potreboval by som sa dostať…“ Kam má namierené? Prečo volal taxík? Zrazu mu bolo všetko strašne vzdialené. Taxikár to však vyriešil za neho: „Nebojte sa, ja viem presne kde treba ísť.“ Jacka tieto slová prekvapili. „Ako to môžete vedieť? Vyčarujete miesto z vášho klobúka?“ „Prestaňte láskavo urážať môj klobúk. Buďte rád, že ho mám na hlave.“ Jack za začal báť o taxikárovo zdravie. „Môžeme vyraziť?“ opýtal sa taxikár. „Nie, rozmys…“ „Prepáčte, nepýtal som sa vás, ale môjho taxíka,“ vysvetlil a vyštartoval rovno po ceste.

„Ste šialenec! Máte z pekla šťastie, že som si zabudol mobil!“ rozkričal sa Jack. Taxikár sa pobavene zasmial. „Zaujímalo by ma, čo by ste povedali polícii, nemáte ani tušenia, kde sa práve nachádzame.“ Taxikár sa nemýlil, Jack vôbec nespoznával miesta, cez ktoré prechádzali. Vonku boli pravidelne rozmiestnené lampy svietiace matným svetlom. Toľko lámp pokope nikdy nevidel. Budovy žiadne. „Kde to doriti sme?! Veď to ani nie je New York! Ako ste to stihli v tomto šrote!“ Jack bol od hnevu celý červený. Taxikár sa znova hlasno zasmial: „To bol pekelne dobrý vtip, Jack. Mali by ste si pospať, bude to ešte dlhá cesta.“ Taxikárova rada bola dobrá, aj tak sa mu zatvárali oči už pri stánku. Zakrátko zaspal a ani si neuvedomil, že taxikárovi svoje meno nikdy nepovedal.

Sníval sa mu zaujímavý sen. Alebo to mohla byť spomienka? Sedel na lavičke pri detskom ihrisku. Pozoroval deti hrajúce sa na slepú babu. Po chvíli k nemu pribehlo asi desaťročné blonďavé dievčatko s dvoma milými vrkočmi. „Strýko Jack!“ zvolalo. „Čo sa deje Nancy?“ Zvykol si, že deti ho oslovovali strýko, aj keď ním vlastne nebol. Bol medzi nimi obľúbený, často totiž vysedával na ihriskách. „Rodičia musia niečo riešiť v práci a mne povedali, že mám ísť domov sama, ale ja sa strašne bojím. Neodprevadil by si ma domov?“ objasnila situáciu Nancy. Jack sa pousmial a odpovedal: „Nemyslím si, že by sa tvojim rodičom pozdávalo, keby ťa odprevádzal cudzí chlapík.“ „Však ťa poznajú, všetci rodičia vedia kto je Strýko Jack,“ odvetilo dievčatko. „Dobre, tak ideme, ale radšej im nič nehovor,“ nechal sa presvedčiť. Nancy od radosti poskočila. „Ďakujem!“

Kulisy sa zmenili. Nachádzal sa v tmavej miestnosti a jediné čo počul bol dievčenský plač a jeho vlastný hlas: „Neboj sa Nancy, všetko bude v poriadku.“ Plač sa zmenil na krik.

„Zlý sen?“ vyzvedal taxikár po Jackovom prebudení. Ten sa len otrávene pozrel von z okna. Radšej to urobiť nemal. Prostredie vyzeralo identicky. Samé lampy a žiadne budovy. Jedna vec sa však zmenila. Popri ceste bolo množstvo ľudí a nevyzerali vôbec v poriadku. Niekoľkí sa zmätene obzerali na všetky strany, ale väčšina proste stála na mieste bez pohnutia, s bledými tvárami a pohľadom upretým na Jacka v taxíku. Naskočili mu zimomriavky. „Neodpovedali ste mi na otázku,“ upozorňoval taxikár. Jack sa strhol a nasrdene vyštekol: „Choďte do pekla!“ Taxikár sa rozrehotal. „S radosťou.“ Jack sa po chvíľke upokojil. „Radšej mi prezraďte, čo tam vonku robia tí ľudia,“ požiadal. „Čakajú,“ odvetil taxikár. „A čakajú na čo?“ nerozumel Jack. „Predsa na taxík. To vám fakt nedošlo?“ „Ako mi to malo dofrasa dôjsť?!“

Cesta pokračovala ďalšiu polhodinu. Pohľad z okna ostal rovnaký, ale potom sa stalo niečo nečakané. Jedna žena vybehla pár desiatok metrov pred nimi na cestu. Taxikár mal šancu zastať, pretože nešiel rýchlo, ale neurobil to. Nesnažil sa jej ani vyhnúť. Taxík ženu zrazil. Telo letelo preč, taxikár si pokojne napravil klobúk a šoféroval ďalej. „Do pekla s vami! Ste magor! Ako ste mohli zraziť tú úbohú ženu?!“ Jack sa rozhodol, že s tým psychopatom nemôže zostať ani minútu. Radšej bude blúdiť po neznámej krajine. Dvere boli zamknuté, ale môže omráčiť taxikára. „Ani na to nemyslite, Jack!“ náhle ho upozornil, akoby mu čítal myšlienky. „Aj tak sa tej ženskej nemôže nič stať a úbohá už rozhodne nie je. Mimochodom, už budeme za pár minút na mieste.“ Jackovi začínalo byť zle. Najprv tá spomienka na ihrisko a plač, teraz desiví ľudia a zrazená žena. Bol by šťastnejší, keby sa zobudil v blázinci. Bolesť hlavy sa vrátila ešte silnejšia, priam mu v nej dunelo. Taxík náhle zastal. Dostali sa do kolóny. Kolóny plnej taxíkov.

„Asi sa dosť načakáme,“ dedukoval taxikár. „Dnes bolo hore rušno.“ Jack sa neveriacky obzeral na všetky strany. Taxíky boli pred nimi a taktiež za nimi. „Prosím vás, prečo mi nechcete povedať, čo sa to deje? Už je to niekoľko hodín, odkedy som k vám nastúpil.“ žiadal taxikára. „Dúfal som, že si to cestou uvedomíte sám. Nerád to ľuďom vysvetľujem. Dotknite sa pravého boku svojej hlavy a možno nebudem musieť. Ale pozor, zvykne to byť šok.“ Jacka to zmiatlo viac než čokoľvek predtým, ale poslúchol. Pomaly si presunul ruku na bok vlastnej hlavy s obavou, čo zistí. A dozvedel sa niečo hrôzostrašné. V hlave mal čerstvú dieru po guľke.

„Ja… ja som mŕtvy, však?“ ticho sa uisťoval. „Bohužiaľ, aj keď neviem či to je správne slovo,“ potvrdil taxikár. Kolóna sa medzitým zmenšila a odhalila, že cesta sa rozdvojuje. „Tu sa vyberá cesta podľa skutkov mŕtveho,“ vysvetlil taxikár. „Takže sa rozhodne, či pôjdem do neba alebo do pekla, rozumiem tomu dobre?“ Taxikár sa nepríjemne usmial. „Ó nie, Jack. Vy už vybraté máte. Na tomto mieste sa rozhodne, aký prísny trest dostanete.

Po nečakanom zistení sa mu spomienky pomaličky vracali. V ten deň sa práve vracal z detského ihriska. Sklamane kráčal po chodníku. Dnes sa mu nepodarilo hovoriť ani s jedným dieťaťom. Zo zamyslenia ho vytrhol mužský hlas. „Ty zvrátený hajzel! Zničil si mojej dcérke život! Koľkým deťom si urobil to isté?!“ „Neviem o čom rozprávate,“ povedal Jack, aj keď to veľmi dobre vedel. Preto mu o chvíľu prevŕtala hlavu guľka z pištole, ktorú vytiahol otec dievčatka menom Nancy.

„Mali ste rád deti, ale trošku viac než je zdravé. Vyhovárajte sa, že ste boli psychicky chorý a nemôžete za to, lenže tak isto sa obhajuje aj vrah, ktorý niekoho chladnokrvne zabil. Človek nemusí vraždiť, aby bol rovnako odporný. Nielen nožom alebo inou zbraňou sa dá zničiť ľudský život. Pamätajte si to Jack a padajte z môjho taxíka! Ďalej sa dostanete aj pešo.“ Dvere sa odomkli a Jack vyletel z auta. Nesmierne vystrašený sa posledný raz pozrel na taxikára. Ten si na rozlúčku zložil klobúk, pod ktorým sa mu zaleskli dva lesklé rohy a čertovsky sa usmial.