Na úpätí lesa sa rozhorel oheň a Haldren si začal opekať slaninu, ktorú si pred cestou kúpil v neďalekom meste. Sleduje pomalé kvapky rinúce sa z tukom nasiaknutého mäsa. Načiahol sa po kus chleba a z pod koženej tuniky mu vypadli dve drevené píšťalky, ktoré mal zavesené na krku.
„Adam, tešila som sa na teba celý rok! Tak veľmi mi chýbaš!” Pohľadom hladím čierne kučery a jamky na lícach, ktoré som kedysi tak rada láskala perami.
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloleté a citlivé osoby.
Takúto bolesť Jana ešte nezažila. Vedela, aké je to pribuchnúť si prsty do skrine aj dostať od mamičky tak silnú facku, že si zahryzla do jazyka. Nič sa však nedalo porovnať s tým, čo zažívala teraz. Niečo v jej vnútri sa ju pokúšalo roztrhať na kusy.
Stmívalo se o něco dřív, už kolem sedmé. To dělal ten mrak… čehosi. Tmavý, plný drobného mihotání stříbřitých šupinek… z toho, co odpadávalo od podivné a nepřátelsky vyhlížející mimozemské lodě…
Z Osvienčimu ostala iba pamiatka, pripomínajúca zverstvá minulého storočia. Ročne ho navštevujú milióny turistov, aby videli miesto, kde trpelo a zomrelo státisíce nevinných ľudí. Na históriu sa nikdy nesmie zabudnúť, aby sa znovu neopakovala.
Byl chladný sychravý večer. Seděla jsem shrbena u planoucího krbu a ohřívala si své zmrzlé prsty. Knížku, kterou jsem měla položenou na klíně, jsem zavřela a položila vedle sebe.
Soni sa zdalo, že bola vo firemnej kuchynke len pár minút, ale keď sa pozrela na obrazovku počítača, zistila, že je takmer desať hodín. Hoci pociťovala nepríjemnú bolesť v žalúdku, usmiala sa.
Poručíčka Edwardsová sa nepohodlne pomrvila na stoličke a odpila si dúšok horúcej kávy. Potom po niekoľkýkrát tento večer nazrela do vyšetrovacieho spisu. Ako policajná psychologička riešila už mnoho smutných prípadov, no aj tak si musela priznať, že žiadny výcvik ju nikdy nepripravil na niečo takéto.
Kalendár
Ahoj človek! Dnes tu sedím len kvôli tebe. Aby som Ti niečo porozprával. Príbeh. Nie, nebude dlhý, nemusíš sa báť, že by som príliš dlho zamestnával tvoje mozgové bunky.
V podkrovnom byte s jedným oknom sedel za písacím stolom unavený študent práva. Bez akéhokoľvek výrazu na tvári listoval zbierkou zákonov. Hranaté okuliare bez spodného rámu pomáhali jeho unaveným očiam rozlúštiť, čo napísali už dávno pred ním iní.
Kdysi jednou dlouhou dobu po divokém západě existovalo v pusté krajině malé městečko. V tomhle malém městečku, jako by se zastavil od dob divokého západu čas.
„Kedy sa už konečne vydáš,“ počúvala som často od mamy. „Aj vnúčatá už chceme vidieť,“ zvykol sa pridať otec. No čo už, viem čo sa odo mňa očakáva. Náš starobylý vodnícky rod potrebuje potomka.
Za oknom to opäť hralo prekrásnymi farbami. Enzo sa naklonil cez oblok svojej izby, aby nemo pozoroval všetku tú nádheru. Zbožňoval hru farieb, ktorú mu stvoriteľ každodenne servíroval pred oči.
Luisa samozřejmě věděla, že ji šéf nemiluje, a o co vlastně jde… Prostě dávala přednost tomu, co s ním dělá, před samotou svého mini bytu.
Stačil mu jediný letmý pohľad a vedel prečo prišla. Takmer po každom prebudení sa objaví dáky lobista. Ako obvykle, atraktívna humanoidka. Upil z nápoja a ležérne sa oprel o pult regeneračného baru. Hral nezáujem. Pohľad upieral za priehľadnú hmotu panoramatického okna, najväčšieho na tejto transportnej lodi. Na povrchu planéty rátal explózie. Náhodné záblesky, prakticky všade, vizuálny prejav globálnej vojny. „…
Netrvalo dlho a svoje rozhodnutie pridať sa k tejto misii, o ktorej sa dlho a veľa hovorilo, oľutoval. V rozvalinách bývalého nákupného centra totiž strávili už viac času než bolo príjemné.
Smrť. Muna zhrnula karty na jednu kopu a opäť si ich vyložila. Smrť, nenávisť, deštrukcia, zúfalstvo. Povzdychla a opäť zopakovala celý rituál. A znova, a znova. Posledné týždne jej karty ukazovali to isté a nezáležalo na tom, komu veštila. Smrť, deštrukcia.
„Bojím sa ťa. Kde si?“ zašepkajú pery roztraseným hlasom. „Som priamo pred tebou. Nevidíš ma?“ rovnako potichu zašepká akýsi hlas.
Nastalo ticho a ja som pomaly kráčala von z domu. Otvorila som dvere, vŕzgot dverí mi priam pílil uši a bolo mi na omdletie. Chcela som kričať,vrieskať, no nevyšiel zo mňa ani hlások. Bola som v šoku. V šoku z toho čo sa stalo.
Denník Fandom SK vyhlasuje jesenné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q2 2019.
Poľovačka nebola ani zďaleka taká zábavná, ako si Adam predstavoval. Vzrušenie z toho, že ho otec prvýkrát berie so sebou, rýchlo opadlo a zostala iba ospalosť.
,,Roxy, dokázali sme to, " povie Feelsberg. ,,Máme liek, zahlási a víťazoslávne zdvihne skúmavku so slabočerveným roztokom. Ten čas stál za to. Teraz zachránime milióny životov a svet sa možno dokáže stať lepším miestom.
Psal se rok já-už-ani-nevím který (2005 – anebo tak, plus mínus rok dva – historie je spíš manželčina doména) a já tehdy neměl ani tušení, že se začne tahle podivná story. Tehdy mi zůstávalo (jak jsem si namlouval) jenom pár týdnů pozemského života.
Na první pohled se zdála být křehká, ale měla srdce bojovnice. Tmavě modré vlasy jí splývaly v bohatých vlnách na ramena. Šedý kabátek chránil její štíhlé tělo proti větru, který téměř nikdy neutichal.
Svetlohnedé vlasy som mal prilepené k hlave a celkovo som bol premočený do nitky. Odkedy som sa ocitol v tomto meste, silno lialo, pričom som nemal dáždnik a ani štipku čarodejníckych schopností.
Všimol si ju pred chvíľou: žena, neurčitého veku, udržiavaná – a bola v saune spolu s ním, už keď si dával prvé kolečko. Sedela na tom istom mieste ako vtedy.