Začalo to ešte pred troma mesiacmi, v jedno osudné ráno, keď môj
syn
umrel pri autonehode…
Ten hnusný pocit ktorý ma vtedy dávno od rána napĺňal sa nedal
nazvať
ničím iným než strachom, tým druhom ktorý vám vŕta kdesi pri kostiach
a
nedá sa ničím utíšiť.
„Môžeš mi vysvetliť ako sa z nadanej a krásnej čarodejnice
stane,
ochrankyňa mesta, a lovkyňa príšer?“ „Samozrejme. Hneď po tom čo
mi
vysvetlíš ako ma mohla láska môjho života odkopnúť so slovami
„špinavá čarodejnica“?“
Mladá laň, ešte mláďa, prudko zastala a zastrihala ušami. Medzi
stromami
sa niečo pohlo. Čakala. Z húštiny vyšiel lovec. Ich pohľady sa
stretli,
len na okamih, na pár sekúnd. No kým lovec napol luk, laň už
bola preč.
Prvá rana prišla zľava. Bola to riadna šupa. Odnieslo ma pár metrov
nabok,
kým som sa spamätal a zdvihol ruky, aby som sa kryl pred druhým úderom.
Ten
však mieril nižšie.
Inštitút prevencie suicidálnych tendencií vznikol pred tridsiatimi
rokmi.
Jeho hlavnou úlohou bolo, ako už z názvu vyplýva, predchádzať
samovražedným pokusom. Vo väčšine miest boli zriadené útočiská pre
zúfalých – valcovité kabínky z tvrdeného skla, vybavené umelou
inteligenciou schopnou adekvátne reagovať na potreby jednotlivca či jeho
emocionálne rozpoloženie. Na jednej strane bol projekt neuveriteľné
drahý, …
Atlantis, prvá dcéra Poseidóna, bola povolaná na Olymp. Vojenský
výcvik
vedený Áresom sa skončil a mala byť oficiálne prijatá do rodiny, lebo
tak
rozhodol Zeus. Rituál, ktorý ju čakal nikto predtým a ani potom
nepodstúpil. Jej oficiálnym poslaním bolo chrániť záujmy Olympanov.
Mala
riešiť problémy, ututlávať aféry a zahladzovať stopy po zlých
rozhodnutiach. Časom si Atlantis zvykla a brala to len ako prácu.
Skôr …
Štrngotanie šálok a tichú hudbu v pozadí prehlušila ďalšia
siréna.
Auto preletelo po ceste ako neriadená strela a zmizlo za rohom kaviarne.
Hiro
ich za poslednú hodinu napočítal už desať. Toľkí ľudia sa hnali
zachrániť cudzie životy. A zahodiť aj ten svoj.
Kedysi som sa bál hmly. Nie tej, čo ospalé mestá ukrýva v svojom
náručí
pokoja, ale zelenej hmly karpatských lesov. Hmly, čo mesiac držala
úbohého
chorého starca zavretého v malej chatke, samého, ďaleko od všetkého a
všetkých.
Dostal som boreliózu. Infekčná choroba prenášaná kliešťom. Asi
poznáš.
Kolujú o nej ohromné chýry. Bolesť kĺbov, tupé pichanie vo svaloch,
zdanlivý pocit, že v nich čosi narástlo a teraz si to preráža cestu
krížom-krážom. Únava.
Nebola tam tma. Bola tam iba temnota. A v tej temnote vznikla, žila
potvora.
Tak ju dievčatko nazvalo. Nedalo jej meno, pretože by jej žiadne nikdy
nemohlo pasovať. Neustále sa totiž menila, rovnako ako menila všetko
okolo nej.
Žili sme na panstve sami, iba so služobníctvom. Panstvo bolo rozľahlé,
za
úrodnými ármi a kukuričnými poľami bol hustý les, kde otec rád
poľoval.
Mladý trpaslík klečel před Velkou radou vynálezců. Kaštanové vlasy
měl
ostříhané nakrátko a vousy mu sahaly až k ramenům. Nervózně se
rozhlédl po okolí. Podlahu i zdi zdobily rudé koberce s motivem kladiva
a klíče.
„Proste dostane taký elixírik, nejakú dobu s ním pobudneš a keď
bude
postupne zaspávať, vezmú ho na operačku. Za hoďku-dve ho máš naspäť
a
idete domov,“ poúčala Kristínu jej priateľka Barbora počas sedenia na
terase kaviarne.
Od okamihu keď sme prišli na príjem si všetko vybavujem ako
v spomalenom sne.
Oceľ klopkala po plechovine v nenáhlivých, studených, krokoch ako
posledný
pochod k múru s páskou cez oči. Tunel sa zdal byť nekonečný a
v jeho
tmavých farbách nejedna myseľ zablúdila do neznáma svojich možností.
Myslím, že nikdo nikdy neměl takovou radost, když byl odmítnut
dívkou,
kterou právě pozval na rande. Někdo pocítí zklamání, někomu je to
jedno,
jiný to bere jako větší výzvu a snaží se dál. Ale já měl radost.
Tento príbeh začína, keď sa jedno ráno votrelo do jedného fajne
vyzerajúceho rodinného domu. Hoci pripomínal menšiu – útulnejšiu
vilu,
donedávna bol obývaný len istým ‚moderným hrdinom‘.
Už si ani nepamatuji, kdy jsem zemřel poprvé. Od té chvíle jsem si
myslel,
že tahle chvíle nikdy nepřijde.
Kalendár
Ty nie,“ vyslovil som ortieľ nad prvou postavou, ktorú som dnes stretol
na
mne tak známej ceste. Ako vždy aj teraz ju pokrývali závoje hmly a
lemovali
čakajúce postavy.
Nebolo mu všetko jedno, keď sa zaroseným krovím zakrádal. Srdce sa
mu
chcelo vytĺcť z hrude ako staršieho brata prenasledoval.
Ani sám netuším kedy ma začal trápiť ten podivný pocit. Možno to
celé
začalo koncom apríla a možno až niekedy začiatkom mája.
Žena opatrne načúvala všetkým zvukom okolo. Našťastie, zatiaľ sa
ozýval
iba spev vtákov a dupot jej koňa. Prechádzala pustou lúkou mierne hore
svahom, nasledujúc polo-zaniknutú cestičku.
Chlpatí, hlúpi a krpatí, takí sme my, Homo habilis, pripomínajúci skôr opice, než ľudí. Narodil som sa takmer ako zviera, možno však zomriem ako človek.
Prudký náraz so mnou zalomcoval ako s handrovou bábikou. Vlna
kinetickej
energie presvišťala mojim krehkým telom a nechala ma ležať na podlahe
kabíny spolu so zvyškom vybavenia.
Iba s námahou som zložil helmu z hlavy. Prsty sa niekoľkokrát zošmykli
po
mazľavom filme, ktorým krv pokryla jej bronzový povrch. Vietor mi na
spotené
čelo priložil studenú dlaň.
Už od dětství jsem obdivoval draky. Zamiloval jsem si je po zhlédnutí
filmu
Dračí srdce. Dokonce moje první slovo bylo BA. To je, jak jsem se
později
dozvěděl, dračí výraz pro osud.
Malý téglik s elixírom z hviezdneho prachu sa pomaly míňa. Jazvy na
koži
sa už zahojili. Simona si natiera tenkú vrstvu popod nos. Aspoň na
chvíľu
sa nadýchnuť a zmierniť tú zúfalú bolesť vnútra!
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero jeseň 2020.