Ani sám netuším kedy ma začal trápiť ten podivný pocit. Možno to
celé
začalo koncom apríla a možno až niekedy začiatkom mája.
Žena opatrne načúvala všetkým zvukom okolo. Našťastie, zatiaľ sa
ozýval
iba spev vtákov a dupot jej koňa. Prechádzala pustou lúkou mierne hore
svahom, nasledujúc polo-zaniknutú cestičku.
Chlpatí, hlúpi a krpatí, takí sme my, Homo habilis, pripomínajúci skôr opice, než ľudí. Narodil som sa takmer ako zviera, možno však zomriem ako človek.
Prudký náraz so mnou zalomcoval ako s handrovou bábikou. Vlna
kinetickej
energie presvišťala mojim krehkým telom a nechala ma ležať na podlahe
kabíny spolu so zvyškom vybavenia.
Iba s námahou som zložil helmu z hlavy. Prsty sa niekoľkokrát zošmykli
po
mazľavom filme, ktorým krv pokryla jej bronzový povrch. Vietor mi na
spotené
čelo priložil studenú dlaň.
Už od dětství jsem obdivoval draky. Zamiloval jsem si je po zhlédnutí
filmu
Dračí srdce. Dokonce moje první slovo bylo BA. To je, jak jsem se
později
dozvěděl, dračí výraz pro osud.
Malý téglik s elixírom z hviezdneho prachu sa pomaly míňa. Jazvy na
koži
sa už zahojili. Simona si natiera tenkú vrstvu popod nos. Aspoň na
chvíľu
sa nadýchnuť a zmierniť tú zúfalú bolesť vnútra!
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero jeseň 2020.
Tak ako v predchádzajúcom kole, čitatelia svojím hlasovaním vyberú
sedem
finálových poviedok.
Sedeli ako vrabce na lavičkách v rohu námestia. Marcel Fabián mal
pod
dozorom vo vysnívanom Paríži dvadsať mladistvých.
Bolo ráno. Po prebdenej noci plnej prípravy na záverečné skúšky, aby
som
sa stala plnohodnotnou vychovávateľkou s dvojročnou praxou, som vstala
z kresla a dala variť vodu na kávu.
Územčistého chlapíka v strednom veku s batohom na chrbte a
vysokých
gumákoch nikto nevolal inak ako Pítr-Pítr. Prečo, to vedel iba on sám.
Z polospánku ma prebudil hlas dôstojníka neznámej hodnosti. Výložky
som,
samozrejme, vedel rozoznávať, no tie mal teraz pokryté zoschnutou vrstvou
bahna, po včerajšom bombardovaní.
Nemohu ani říci, jak jsem se děsil toho okamžiku, kdy budu navždy
muset
zavřít své oči. Celý svůj život jsem strávil útěkem před smrtí.
A tak teď když jsem byl jen pár minut vzdálen našemu setkání, hrůza
mi
svírala srdce, ale mé tělo se naposledy chvělo i vzrušením
z neznáma.
Vážená mistryně Imund, jsem vaší neskutečnou obdivovatelkou. Velmi
mne
mrzí, že jste ze své funkce předsedkyně Bílého řádu odstoupila.
Domnívám se, že váš nástupce nebude místu dělat takovou čest,
jako vy.
Ariadna sa schovávala pred krétskym slnkom v tieni svojho
kráľovského
otca. Nenápadne si obzerala siedmych urastených mladíkov, ktorí
vystupovali
z aténskej lode. Sedem panien ju nezaujímalo, hoci maškrta pre Minotaura
vyžadovala zástupcov oboch pohlaví.
Kalendár
Poslední záblesky mých vzpomínek se dotýkaly mé účasti ve
zkušebním
programu hibernačního střediska. Pamatoval jsem si, jak jsem procházel
řadou podivných testů a vyšetření.
Ten malý zelený mužíček so zvráskavenou tvárou ma otravoval už
niekoľko
dní. Nikomu som o ňom nevravela, sama som ho považovala za výplod mojej
fantázie, ale to len po prvom raze.
Na šibenici pri krížnych cestách visel obesenec. Zo šiat a topánok
ho
vyzliekli žobráci, z ľudskej podoby počasie, chrobač a neodbytné
zobáky.
Krkavce a vrany mu krúžili nad hlavou a hlasným škriekaním ohlasovali,
že
hostina ešte neskončila.
Peter ma mal čakať pred vchodom do seánsy. Nikdy som tam nebola, no po
niekoľkodňovom prehováraní som sa mu prisľúbila. Moji nábožní
priatelia
sa totiž o nej vyjadrili ako o diablovom kotli, v ktorom sa už za živa
škvarí niekoľko odpadlíkov tohto sveta.
Stano bezmyšlienkovite skroloval Deathbook, takmer zaspával, keď ho
zrazu
prebralo xylofónové pípnutie. V pravom dolnom rohu obrazovky vyskočilo
četovacie okno. Písal Morghal, jeho „najsamlepší“ kamarát.
Kedysi, keď som žila voľne, lebo druhí sa o mňa starali, nič ma
nepotrápilo nadlho a cítila som neuveriteľnú ľahkosť bytia, otvárali
sa
mi iné svety. Najkrajší z nich sa nachádzal u babky na záhrade.
Opiera sa o roh vane v neveľkej kúpeľni dvojizbového starého bytu.
Medzi
jeho kostnatými a chorobne vyzerajúcimi prstami pravej ruky slabo skapína
rozžmolená cigareta bez filtra. A rozžmolene, teda obdobne vyzerá
aj on.
„Boha tvojoho!“ oboril sa Janči na Ďuriho. „Zakri sebe papuľu,
kedz
kašleš!“
Sedím pod hradom na múre pri karneri sv. Michala a pijem pivo. Je
nádherne.
Slnko zapadá a ja sa kochám výhľadom na mesto. Aj keď to slnko, čo sa
odráža od Váhu, ma trošku vytáča.
Cítili sme ju. Nie, nemyslím tým čerstvo pohnojenú Rajskú záhradu.
Každým dňom sa zakrádala bližšie a bližšie. Ona – mocná Noc.
Zakrádalo sa jej asi ťažko, lebo bola Veľká.
Schwechat. Adam vošiel do letiskovej haly. Mal v úmysle vziať si
niektorý
z pristavených autonómnych taxíkov, ale ktosi mu položil ruku na
rameno.
„Vy budete ten náš kozmonaut!“
Pretrel si ospalé oči a rúško, ktoré mu zakrývalo nos a ústa. Pred
mnohými generáciami sa vyvinulo jeho predkom ako odpoveď evolúcie na
smrtiace epidémie, ktoré v dávnej minulosti kosili ľudstvo.