 |
„Bojím sa ťa. Kde si?“ zašepkajú pery roztraseným hlasom.
„Som priamo pred tebou. Nevidíš ma?“ rovnako potichu zašepká akýsi hlas.
„Je tu tma.“ ustráchane sa uprú do nej dvoje veľkých očí. „Si môj výmysel alebo skutočnosť?“
„Oboje.“ zasmeje sa nepríjemným hlasom. „Jedno totiž nevylučuje druhé.“ Po chrbte jej prebehne mráz. Zdalo sa jej to, alebo jeho hlas vychádzal z miesta tesne pri jej uchu?
„Kto si?” spýta sa ho, lebo keď ho počuje rozprávať, aspoň vie, kde sa nachádza.
„Predsa tvoja fantázia. To si nevedela?”
„Ak si ťa iba predstavujem, môžeš teda zmiznúť, však?” spýta sa s nádejou.
„Áno, ale to nespravíš.” Predstavuje si jeho úsmev v tme a ten obraz sa jej vôbec nepáči, lebo vie, že presne tak v tom momente vyzeral.
„A prečo nie?” dožaduje sa odpovede.
„Lebo sa príliš bojíš. A keď sa bojíš, tvoj mozog si vytvára tie najiracionálnejšie predstavy. A preto tu s tebou budem, až kým ti nezíde na um myslieť na niečo omnoho desivejšie. Napríklad ruky, ktoré na teba siahajú spod postele. Alebo červené oči tamto v rohu, ktoré z teba nespustia zrak po celú noc. Alebo obrovský chlpatý pavúk, ktorý sa ti pomaly prechádza po ruke….” V tej chvíli zmizol, lebo si to všetko predstavila. Preklínala svoju bujnú fantáziu, ktorej stačilo slovko a už si plávala preč.
„Dosť, stačí! Vráť sa, prosím!” silno zavrela oči a plne sa sústredila v mysli na jeho tvár, zatiaľ čo sa snažila ignorovať všetko ostatné. Po chvíli sa skutočne vrátil. Otvorila oči, až keď začula jeho smiech.
„Už sa to pomaly učíš.” poznamenal.
„Čo myslíš?” nepochopila, kam tým mieril.
„Predsa ovládať svoju fantáziu. Ale je vtipné, ako zakaždým naletíš a predstavíš si každé jedno slovko, čo vyslovím. Vieš, iným sa nestáva, že poviem upír a oni si automaticky predstavia, ako sa im zahrýza do krku.” Pobavene sa smeje.
Nasilu potlačí tú myšlienku a namiesto toho sa snaží predstaviť si čosi úplne iné. Vraští obočím, ako úporne hľadá vo svojej mysli niečo pekné. Spomenie si na detskú rozprávkovú knižku, ktorú mala najradšej, keď bola malá.
„Knižka?” odfrkne si hlas z tmy. „Úbohosť. Týmto svoje nočné mory nezaženieš.” Mávnutím ruky zničí jej predstavu, akoby sa zahnal po otravnej muche.
„Hej! Prečo si to spravil?”
„Lebo presne na to som tu.” Zasa vidí ten jeho úsmev. Už jej poriadne lezie na nervy. Avšak musela priznať, že účel to splnilo – už sa nebála. Teraz bola skôr podráždená.
„Odíď, prosím. Chcem ísť spať. Po ďalšej nočnej more ťa už rozhodne nezavolám.” Zívne si.
„Ale zavoláš. Vždy to robíš.” usmeje sa a ona si už vážne praje, aby vypadol.
„Zmizni, lebo si primyslím kôpku blata na tvojej hlave.” zavrčí naňho.
„Dobre, dobre, veď už idem. Ale vieš, že to závisí najmä na tebe.” chvíľu čaká a pozerá sa na schúlenú kopu na posteli, ale keď odpoveď neprichádza, mykne plecami a vytratí sa.
Jej dýchanie sa ustáli, ani nevnímala jeho odchod – až taká bola unavená. Dúfala, že nočné mory ju už prešli a bude môcť pokojne spať až do rána.
Dlho bol pokoj a ticho. Ibaže nebolo to celkom tak, ako si priala. Čosi ju zobudilo. Zdalo sa jej, že ju ktosi hladká po vlasoch. Rozospato sa zamrvila a zamrmlala čosi ako: „Už som ti povedala, že máš ísť preč.”
„Neodídem.” Zašepká čosi do jej ucha a ona sa razom prebudí. To nebol jeho hlas! V mysli ho privoláva, prosí, aby sa vrátil. Od strachu sa nemôže ani pohnúť. Dúfa, že hneď začuje jeho smiech, keď sa bude zabávať na tom, že ho znovu zavolala, aj keď sa zaprisahala, že to už nikdy nespraví. Radšej by brala jeho výsmech, než prievan, ktorý sa akurát zdvihol v jej izbe.
Tesne si pritiahla prikrývku a prehodila si ju aj cez hlavu. Vedela, že v izbe niekto je. Alebo skôr niečo. Bála sa toho a tým kŕmila svoje predstavy, ktoré boli čoraz horšie, ale nevedela inak. Snažila sa na to nemyslieť, vyloviť zo svojej hlavy niečo krajšie, neškodné, ale nefungovalo to. Jej fantázia ju opäť raz sklamala. Alebo to tak nebolo? Čo ak to bolo tentoraz skutočné?
Nie, to predsa nemohlo byť! Jej zmysly ju prosili, nech to ukončí. Lenže ako? Počula krik znejúci ako ľudský, a pritom si bola tak istá, že nevychádza z ľudských pier. Čosi ju poškriabalo po nohe a zacítila prudkú bolesť, ktorá jej pulzovala po celom tele. Stiahla sa do klbka, ale nevystrčila von ani nos. Čo sa tam vonku dialo? Jej fantázia pracovala na plné obrátky a to bola chyba.
„Dosť! Prestaňte, už stačilo!” zakričala v návale zúfalstva a naraz všetko stíchlo. Zadržala dych, ale nepočula vôbec nič. Váhala. Naozaj to prestalo?
Asi po minúte sa odvážila vyzrieť von. Jej výkrik preťal tichú noc. Hľadela priamo do bielych očí bez dúhoviek, podliatych krvou. Pod nimi sa škerili krivé ústa. Plné pery boli popraskané a zdalo sa jej, že sú fialové. Neprestávala kričať, privrela oči pred tou hrôzou.
Jej krik ustal. „Dobré ráno!” otvorila oči. Ach, už zasa on!
„Volala som ťa! Nechal si ma tu!” obvinila ho. Možno vyčítať vlastným predstavám?
„Veď som bol tu, vedľa teba! Celú noc som sa odtiaľto ani nepohol.” zarazene sa na ňu pozrel.
Odhrnula paplón a pozrela na svoju nohu. Tú, z ktorej jej ešte stále vystreľovala bolesť. Bola tam. Dlhá červená čiara tiahnuca sa od kolena takmer až po pätu. Toto už nebola fantázia, nemohla byť! Upierali na seba zrak, po prvýkrát v jeho očiach zazrela strach.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.