 |
Za oknom to opäť hralo prekrásnymi farbami. Enzo sa naklonil cez oblok svojej izby, aby nemo pozoroval všetku tú nádheru. Zbožňoval hru farieb, ktorú mu stvoriteľ každodenne servíroval pred oči. Najviac však miloval svitanie, keď sa pochmúrna tmavá postupne menila a bledla, aby nakoniec zostala len jemná bledomodrá posiata bielymi škvrnami s dominantnou žltou kdesi v pozadí. Nemal pochýb o tom, že Boh musel byť umelec a obloha bola jeho maliarskym plátnom.
Aj Enzo bol umelec, maliar, ktorý každý deň ďakoval Bohu za svoj talent a výnimočnosť, ktoré od neho dostal do vienka. Obyčajne mu stačil jeden krátky pohľad a malá modlitba, aby dokázal zachytiť svet taký aký je, ba dokonca taký aký bude. Stačilo iba naslúchať hlasu stvoriteľa.
Dnes opäť cítil povinnosť zachytiť krásu vonkajšieho sveta na plátno. Vyšiel na balkón a zahľadel sa na scenériu talianskeho vidieka. Všetky veci mal už pripravené, stačilo vziať do ruky štetec. Zhlboka sa nadýchol a vtedy… po prvýkrát v živote ostal zarazený. Niečo sa zdalo byť iné, zvláštne. Vzduch odrazu oťažel pachom neistoty. Stalo sa to tak náhle, že ani nevedel, ako má zareagovať. Myseľ mu oťažela a okamžite umocnila pocit skľúčenosti a frustrácie. Pred sebou mal plátno, ale v tvorivom rozlete ho niečo brzdilo. Nerozumel.
Len trpezlivosť, pomyslel si a vzhliadol k oblohe. Stvoriteľ mi pomôže. Lenže jeho hlas tentoraz mlčal. Vydesil sa. Môže sa niečo také stať? Môže mať niekto takú moc, aby umlčal stvoriteľa? Enzo dokonca premýšľal nad tým, že Boh ho proste opustil. Vyschlo mu v krku. Nie, to nemôže byť pravda. Nemôže!
A potom, v čistom zúfalstve v ktorom sa zmietala jeho zdrvená duša, započul hlas. Ale nebol to stvoriteľ, akoby sa dalo čakať. Bol to niekto úplne iný, tajomný, zvláštny, neznámy. Hlas mal však rovnako presvedčivý, ba priam až vábivý.
Lusknutím prsta sa mu vrátila stratená chuť. Nemal čas premýšľať a tak neváhal ani sekundu a nedočkavo začal maľovať. Jeden rýchly ťah štetca striedal druhý. Cítil sa ako dirigent orchestra, ktorý precízne riadi inštrumentalistov a zosúlaďuje chod celej filharmónie. Bol presvedčený, že toto bude majstrovské dielo – dielo, ktoré zmení svet! O pár minút neskôr bolo hotovo.
„Grazie, Signore.“
Vyčerpaný, ale plný spokojnosti, precitol späť z tvorivého tranzu. Pri pohľade na plátno však stuhol od hrôzy. Nebolo na ňom nič okrem temnoty. Celé plátno pohltila temná čerň, akú ľudské oko ešte nikdy predtým nevidelo. A niekde uprostred tej bezodnej ničoty sa odrážali žiariace, hladné oči šelmy. Srdce sa mu zastavilo.
Súdny deň prichádzal.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.