„Máš tam chybu.“ Veta, ktorú nemá nikto rád. Rozladí žiaka,
sediaceho
nad úlohou, zamrzí umelca, dokončujúceho svoje dielo. A určite,
jednoznačne a rozhodne nepoteší temného mága, keď ju počuje z úst
práve vyvolaného démona.
Pracovitosť, poslušnosť, presnosť. Princíp troch P bol alfou a
omegou
poriadku v mlyne. Prevádzkarom bol rachitický Vietnamec a deväťčlenná
grupa nováčikov v ňom zjavne nevzbudila dôveru, lebo motto podniku
niekoľkokrát zopakoval.
V drevenej klietke ležal otrhaný a špinavý muž s krídlami. Od
okraja
prudkého zrázu nad hlbokým údolím husto obrasteným ihličnanmi ho
delil
sotva krok. A predsa bola sloboda nedosiahnuteľná. Pevné mreže zlomiť
nedokázal.
Pustila som sa do vybaľovania batožiny. Ruka mi padla na okrúhly
predmet,
opatrne zabalený v igelitovej taške. Môj suvenír, pamiatka na toto
dobrodružstvo.
„Aký nádherný večer,“ povzdychol si spokojne Peter nad otvorenou
fľašou piva. Zatiaľ len druhou. „Stará v robote, v telke futbal a
malý
spí ako zarezaný. Skrátka idylka,“ pokračoval v ospevovaní
vydareného
večera.
Ještě před pár minutami jsem seděl před svým srubem, brousil svou
krásnou, velkou se-keru a sledoval, jak se měsíční paprsky úplňku
odráží o ostří. Takhle to mívám rád.
Pred osamelým jazdcom sa konečne zjavil zrub, o ktorom mu nedávno
ľudia
rozprávali. Podľa ich slov sa nevyhne štedrému pohosteniu, výbornému
jedlu
a najkrajším horalským devám.
Tobias sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí. Ukazovali 22:42. Stál
na
schodoch starého domu, ktorý už chátral a pozoroval sekundovú
ručičku.
Hoci mal oblečený hrubý kabát, bola mu zima. Odvrátil zrak od hodiniek
a
poobzeral sa okolo seba.
Dedina pokojne spala v zadúšajúcej horúcej noci. Z jarku doliehalo
pomalé
a omamné cvrlikanie, prelietalo ponad teplú cestu k záhonom
s voňavými
kvetmi, odkiaľ odpovedali ďalšie hmyzie zvuky a navzájom sa škriepili.
Každý človek občas rozmýšľa, aký osud je preňho nachystaný. Mňa
si
ten môj zastihol vo vlaku. Po bolestivom rozchode, keď som pristihla
môjho
bývalého manžela v náručí dobrej kamarátky som sa rozhodla
cestovať.
Pred zaslaním svojej poviedky do súťaže Ohnivé pero si skúste
prejsť
zoznam chýb, ktorých sa dopustili vaši predchodcovia. Možno tam nájdete
niečo, čoho ste sa nevedomky dopustili aj vy, a uchráni vás to tak pred
zbytočným sklamaním.
„Ako k tomu došlo?!“ opýtal sa Bonzel. Vyzeral rozmrzene a
nevyspato,
teda rovnako ako ostatných desať rokov. „Ten človek sublimoval,“
odvetil
Jan Pario.
Prechádzala spustnutými záhradami cintorínskeho parku a obzerala sa
vôkol
seba. Nič. Samá sivá. Farby jari zatienil nádych smrti, ktorý sa mestom
vanul už niekoľko mesiacov.
Smutný mladý muž sa počas neskorej večernej hodiny vliekol so
sklonenou
hlavou úzkou uličkou. Jeho chôdza bola pomalá, nikam sa neponáhľal.
Šiel
akoby bez cieľa.
Zvuk z diaľky dolieha k mojím boľavým ušiam. Snažím sa otvoriť
oči,
no sú ako v mede namáčané. Uvažujem, či počujem hlasy, alebo len
ozvenu
podobnú niečomu známemu.
Ekologická katastrofa sa plýžila slimačím tempom. Najskôr zaplavila
rozvojové krajiny, neskôr naše postsocialistické. Ale v bezpečí
neostali
ani rozvinuté veľmoci sveta.
Pamätám si na to, akoby to bolo včera. Človek veľa podobných
chvíľ
v živote nezažije. Práve preto si tie, ktoré vybočujú z bežného
diania, vie pripomenúť oveľa lepšie. Niekedy sa o to ani nemusí
snažiť.
Občas sa stane, že spomienky nechce prijať, ale derú sa mu priamo
pred oči.
V detských očiach pripomínal jesenný závoj ohnivý pohon
raketoplánu,
ktorý býval jedným z najväčších snov malého chlapca. Rád sa hral
so
svojím starým otcom na astronauta. Zažil s ním veľa krásnych
okamihov…
X-456 jsem sledovala už nějaký ten pátek. Musela jsem to dorazit do
rána
dalšího dne. Přesněji do sedmi hodin. Jinak bych přišla o kšeft.
Takže,
v tu dobu jsem měla něco málo přes pět hodin na dokončení mise…
Denník Fandom SK vyhlasuje prvé tohoročné kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero – jar 2021.
Kalendár
Po predstavovaní súťažných poviedok jesenného kola teraz na nás
všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť
o víťazovi.
Pár volov oťažených jarmom vtiahol rebrinák cez otvorenú bránu.
V strážnici a v tuneli smerujúcom do srdca hory nebolo ani nohy. Jareg
sa
zamračil a z kozlíka rebrináku si odpľul bokom.
Ramiel vošiel do hlavnej siene Hornosecského hradu, kde ho privítali
pochmúrne tváre hostiteľov. Smutní neboli len oni. Celý kraj pôsobil
akosi
šedivo. Umierajúca krajina, ktorú niekto alebo niečo zabíja.
V rajskej záhrade labužnícky krákali krkavce. Hlavu som mal ani
rozbitý
črepník, z ktorého sa sype zemina a trčia z neho krvavé korene ani
vypreparované cievy.
Když dorazil na planetu Lai, jedno slunce právě zapadalo a druhé
vycházelo.
Nad horizontem se zvedaly narůžovělá a oranžová záře, které se
vzájemně prolínaly, a jak zalévaly písečnou krajinu pod sebou,
propůjčovaly rozkvetlým kaktusům snový nádech.
Eben je vzácny, a preto je vždy dôležité správne odhadnúť
úroveň
emócie. Väčšine bežných smútkov stačí orechové telo. A niektoré
sú
tak plytké, že sa uspokoja aj s obyčajným bukom.
V aute cestujeme už skoro hodinu. Oco šoféruje ako stále, keďže za
volant
svojej štvorkolesovej životnej lásky, ako nazýva túto starú Felíciu,
by
mamu nikdy nepustil. Vyrazili sme z Prešova a teraz prechádzame
Braniskom.
Chytil ju za ruku a šli dole ulicou. Zanechávali za sebou stopy, vtlačené
do
tenkej vrstvy prašanu na chodníku. Pod pouličnými lampami boli ich
postavy
snovo biele, ale v okamihu, keď zmizli spod spanilej glorioly svetla, sa
premenili na temné siluety.