Přítmí a posvátné ticho v zasedací místnosti Lesní zprávy
obklopovalo
skupinku sedících lidí. Tři postavy, každá s jinak zbarvenou
kravatou,
seděly kolem dřevěného stolu na kovových židlích a slovo
„kůrovec“
se v jejich konverzaci objevovalo s jistou pravidelností.
Precitla. Žena, ba ešte dievča. V špinavých, rozdrapkaných
šortkách
z rifľoviny, tričku z krikľavých farieb rysujúc jej poprsie,
s tenkými,
hnedými pásikmi koženky okolo jej dlhých prstov na nohách…
Suchým křovím proběhl vítr a zašustil větvičkami. Oskar namířil
za
zvukem baterku, jen tak pro jistotu, co kdyby… Bylo mu však jasné, že
tudy
žádné zvíře neproběhlo. Lesem už dlouho neproběhlo nic, co by se
dalo
zabít a sníst.
Bouře dorážela na hostinec jako lovecký pes na králičí noru. Uvnitř
se
k peci choulili hostinský, bratři Pogrec a Ferek a kupec, jehož bouře
zastihla na cestě do města, a tak tu seděl v půjčené lněné haleně
a
šaty mu osychaly za pecí.
Buch. Buch. Dvoma tvrdými ranami som vtedy udrel päsťou na dvere.
Slnečný
voz boha Hélia sa už uberal z najvyššieho miesta, ale čakala ho ešte
ďaleká púť.
Denník Fandom SK vyhlasuje jarné kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé
pero
Q1 2020.
O svojej ceste od súťažných poviedok k reprezentatívnej knižne
antológii vypovedajú autori knihy Čas hrdinov II.
Cítila dotyk studenej vreckovky na rozpálenom čele a precitla.
Doširoka
otvorila oči a zalapala po dychu. Sen, ktorý ju trápil celú večnosť,
konečne skončil. Avšak okolo nej bola iba čiernočierna tma.
Chlapci sa ponáhľali do miestneho obchodu, kde plánovali oplieskať
vreckové
na delobuchy. Obaja mali po dvadsať korún a to stačilo na Pirátov a
Vikingov
a možno ešte na dva Megatresky.
Bola krásna. Takým tým obyčajným spôsobom. Aj keď jej dážď stekal
po
kapucni a rozmazával jej maskaru. Veselo som zatriasol vlasmi, aby som ju
ešte
viac ofŕkal. Nezasmiala sa. Aj mne ten úsmev zamrzol.
Tvoril som ďalšiu hrôzostrašnú rozprávku pre deti, keď strašidlo
v blankytnom kostýme zastalo pred mojou posteľou, odkašľalo si a
zamykalo
pehami: „Maestro Max, doktorka Lamia s vami potrebuje urgentne
hovoriť.“
Opúšťala ma hybnosť. Beh sa stal problematickým. Zakopol som a skydal sa
na
kraji cesty. Pichľavý štrk mi zodral dlane a polovicu ksichtu. „Kur
va!“
Vietor v jedline sa so svišťaním rozrehotal a ozvena opakovala kur va kur
va
kur kur va va …
Co si pamatuji, vždycky jsem chtěl pomáhat lidem. Tak začíná
většina
generických životopisů, které dostane centrála Intergalaktických
neutrálních mediků a zamítne je jako nevyhovující.
Vraví sa, že ti kniežatá elfov splnia každé prianie. Jedným
dychom
však treba dodať, že je lepšie ich nežiadať. Ale ak si odhodlaná,
poviem
ti, ako ich privoláš. Nezabudni na chladné železo… Na krížnych
cestách rastie strom, ktorý nikto nevidí. Na jar a na jeseň na ňom
sedávajú vtáci, čo putujú medzi severom a juhom. Kŕdle sokolov si
oddýchnu na vetvách a letia ďalej. Ale strakoše či mucháriky
vedia, ak…
Mesiac stúpal po oblohe. Jeho jas sa odrážal na snehovom poprašku,
ktorý
zakryl ponurý kraj.
Kalendár
Dôchodca Gejza Novák vystúpil na železničnej stanici Kozárovce, kde
si
zapálil svoje obľúbené bezfiltrové cigarety značky Camel. Utlmený po
dlhom vylihovaní v horúcich kúpeľoch si potreboval tabakom osviežiť
zmysli, aj napriek novembrovej zime, ktorá kropila krajinu ľadovým
dažďom.
Položil igelitovú tašku na lavičku a usadil sa.
Nad ich hlavami sa zablyslo. Spletité konáre na okamih osvetlili
oblohu,
o niekoľko ďalších sekúnd sa v diaľke ozval hrom. Niektorí sa
pozreli hore.
Odkedy v lese skončila vojna s obludami, do osady sa opäť vrátil
pokoj
a mier.
Keby som nechcel byť barmanom, možno by sa to nemuselo stať. Ale
v deň
Voľby mi nenapadlo nič lepšie. Proste som sa ráno zobudil a hneď som
vedel,
čo si vyberiem.
Prstom vyškrabujem posledný kúsok hovädzieho mäsa z plechovky.
Ktovie,
dokedy nám vydržia zásoby. Odhadzujem ju do nahŕbenej kopy smetí
obďaleč,
sadám si k studenej stene a opieram sa o ňu chrbtom.
BRATISLAVA/ZAPADNICE. Komunálne voľby priniesli obrovskú senzáciu.
Doteraz
neznáma dedinka Zapadnice sa zapísala veľkými písmenami do dejín
našej
republiky. Obec bude mať prvého zvieracieho starostu na svete.
Čistokrvný
hnedák Pejko jednoznačne ovládol hlasovanie obyvateľov.
Pochopil, že bude musieť skočiť dolu do hlbiny. Nemal na výber. Nie
iba
kvôli zvyškom šupinatých chápadiel, ktoré sa nadhadzovali okolo neho a
dopadali do lepkavého blata, hoci ich dôkladne naporcoval.
Na úpätí lesa sa rozhorel oheň a Haldren si začal opekať slaninu,
ktorú
si pred cestou kúpil v neďalekom meste. Sleduje pomalé kvapky rinúce sa
z tukom nasiaknutého mäsa. Načiahol sa po kus chleba a z pod koženej
tuniky mu vypadli dve drevené píšťalky, ktoré mal zavesené na krku.
„Adam, tešila som sa na teba celý rok! Tak veľmi mi chýbaš!”
Pohľadom
hladím čierne kučery a jamky na lícach, ktoré som kedysi tak rada
láskala
perami.
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloleté a citlivé osoby.
Takúto bolesť Jana ešte nezažila. Vedela, aké je to pribuchnúť si
prsty
do skrine aj dostať od mamičky tak silnú facku, že si zahryzla do
jazyka.
Nič sa však nedalo porovnať s tým, čo zažívala teraz. Niečo v jej
vnútri sa ju pokúšalo roztrhať na kusy.
Stmívalo se o něco dřív, už kolem sedmé. To dělal ten mrak…
čehosi.
Tmavý, plný drobného mihotání stříbřitých šupinek… z toho, co
odpadávalo od podivné a nepřátelsky vyhlížející
mimozemské lodě…