Ohnivé pero Q2 2019: Netvor

ohnive pero

Odkedy v lese skončila vojna s obludami, do osady sa opäť vrátil pokoj a mier.

No nie nadlho.

V kraji sa veľa spievalo a oslavovalo, zatiaľ čo v jaskyni na Veternom vŕšku sa ukrýval netvor. Von vychádzal iba zriedka, aj to za mesačných nocí a chúlil sa pri zurčiacom potoku, kde čas vyhlboval jazierka – nehybné zrkadlá, do ktorých hodiny civel a skúmal svoj vlastný odraz.

Zbližoval sa so samotou hlbšie a hlbšie, rozrastala sa v ňom ako parazit a pomaly a iste prevŕtavala do mozgu. Noc čo noc sa kŕmil amorálnymi úvahami, brúsil si pritom sekeru a prihováral sa jej v primitívnej hatlanine.

Zbrane miloval a zbrane si ho vyberali pre jeho ľahko ovládateľné srdce, avšak tou najnebezpečnejšou bola nenávisť, schopná preraziť akékoľvek hrubé bariéry sebaovládania. Nenávisť zrodená v samote. Zlo plodí iba zlo. Zlé myšlienky vedú k ďalším zlým a horším, akoby boli stupnicami prastarého schodiska, klesajúceho do pekla.

Tam zmučene unikal. Do zákutí rozpadajúcej mysle. Blúdil medzi pochabými uličkami, kde sa kotili obsesie a pritom si neuvedomoval, že je v labyrinte, z ktorého už niet návratu.

Veruže niet návratu…

Nastala zlomová chvíľa, keď mesiac žiaril pomedzi suché duby na krčiaceho netvora. Paličkou víril vodu v jazierku, mraštil tvár, vrčal a nadával na život. Preklínal lunu až mu prskalo z papule, akoby aj ona mohla za jeho nešťastie. Už viac nedokázal viesť takýto život a jeho nájazdy boli len akýmsi nepretržitým výkrikom nespravodlivosti. Všetkých túžil utopiť v najhlbších vodách zármutku. Každého živého jedinca na tejto bohom prekliatej planéte.

Prudko vstal a schmatol sekeru. Vydral zo seba desivý rev, šíriaci sa horou ako výstrel a spustil sa dolu svahom. Bežal po cestičke, ktorú vydupala zver a obratne sa vyhýbal prekážajúcim konárom. Nebál sa, že zakopne. Les bol priehľadný a žiarivý, listy na zemi pripomínali nekonečný, našuchorený koberec. Presne vedel, kde sa osada nachádza, nie raz sa tam zakradol. Čim bližšie bol, tým intenzívnejšie vo vzduchu cítil dym. Suché vetvy praskali a oznamovali spiacej osade, že sa niečo neodvratne blíži.

Áno, netvor chcel, aby ho začuli. Chcel proti nim stáť a sekať ich pred svedkami. Nie v spánku, potichučky a nenápadne. Tým by nespoznali pravú tvár hrôzy.

Obyvatelia osady sa prebudili na hlučný lomoz, ktorý sa šíril z lesa. Ozval sa bubon a okolo vyhasnutého ohniska sa zhlukla malá skupinka bojovníkov. Chvatne sa ohliadali na všetky strany a pátrali po podozrivom pohybe na čistine.

Keď vtom ho zazreli – netvor, vysoký a rozbesnený, bežal proti nim s absolútnym odhodlaním.

Napriahol sekeru a zaťal do hladkej, žilnatej lebky. Oháňal sa hlava nehlava, teplá krv tryskala a šedé bytosti bezvládne klesali k zemi. Ich nízka a krehká postava nemala proti zúrivým úderom žiadnu šancu. Štvrtil ich na kusy a hádzal na kopu, ktorú potom podpálil. Chatrče sa chveli od hysterického vrieskania a úpenlivého plaču. Netvor postupne vyrážal dvere, vyťahoval samice s mláďatami a hádzal ich do ohňa. Výrastkovia šli ako prvý a matky sa násilne prizerali ako sa ich potomstvo scvrkáva do škvary.

Smrti nikto neunikol. Devätnásť mŕtvych.

Horký zápach sa šíril lesom a netvor sa vracal k úpätiu, kde začínal kľukatý chodník. Cestou si spokojne pohmkával a napĺňal ho falošný pocit dobre odvedenej práce. Háveď vykynožil. Odpornú a hlúpu rasu, ktorá by sa jedného dňa mohla premnožiť a rozšíriť svoje teritórium až k jeho úkrytu.

Po štvrťhodine dosiahol plošinu pod skalným previsom, založil oheň a z výšky pozoroval čmudom napuchnutý les. Netrvalo dlho, než ho vysedávanie omrzelo. Preto sa uložil a zaspal. No spánok pokojný nemal. Mátal ho sen o sivých obyvateľoch, obludách vyvraždenej osady. Šepkali spoza sklenenej steny a on im matne rozumel. Opisovali mu kde všetky duše odpočívajú a ako sa nevedia dočkať, kedy mu ukážu posmrtný svet.

„Odpúšťame ti… Odpúšťame ti… Odpúšťame ti…“ Opakovali dookola a on sa zmietal zo strany na stranu. Vykrikoval zo sna a rukami šmátral okolo seba.

Napokon sa strhol, takmer spadol z plošiny. Uplakane pozoroval Veľký voz, putujúci po tmavomodrej oblohe. Svedomie mu gniavilo skazené srdce a on plakal a stonal od bolesti. Trvalo dlho, pokým sa pozviechal a odpotácal k zurčiacemu prameňu – k miestu kam sa chodieval kajať. K miestu, kde sa necítil sám, vyhnaný, odcudzený a stratený.

Pohliadol na lesklú hladinu, od ktorej sa odrážali temné kontúry ľudskej tváre.

„Si netvor,“ hlesol odraz. „Prečo si vyhladil ten detský tábor? Prečo? Boli to iba deti. Hrali sa.“

„To neboli deti!“

Netvor zúrivo popadol kameň a šmaril ho do vody. „Ale šedé obludy! Mesiac im dal druhú kožu, bojovali v jeho farbách. Vojna! Vojna! Ziapali a mali v rukách luky a kópie. Rovno pod vŕškom sa šermovali!“

Z diaľky doliehali zvuky policajných sirén.

Hladina sa prestala čeriť a tvár tam stále bola.

Nehybná a vážna.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

11. novembra 2019
Patrik Greguš