 |
Prstom vyškrabujem posledný kúsok hovädzieho mäsa z plechovky. Ktovie, dokedy nám vydržia zásoby. Odhadzujem ju do nahŕbenej kopy smetí obďaleč, sadám si k studenej stene a opieram sa o ňu chrbtom. Tlmené svetlo z baterky nám umožňuje vidieť na seba v tomto zapáchajúcom a neprívetivom prostredí. Neviem si predstaviť, čo budeme robiť, ak sa nám minú aj zásoby batérií. Budeme žiť v tme ako potkany, ktoré si už zvykli na našu prítomnosť v jaskyni a spokojne sa pred nami promenádujú. Ďalší zdroj potravy, blysne mi hlavou, ale vzäpátí ma strasie od nevídaného hnusu. Ešte pred mesiacom som si pochutnávala na pečenom kurčati, teraz rozmýšľam nad potkanmi. Na tvári sa mi objavuje najtrpkejší úsmev, aký mi kedy pokrivil pery.
Avšak tieto myšlienky ma nedokážu odpútať od skutočnej bolesti, ktorá ma rozožiera vo vnútri. Moji rodičia, brat, rodina, priatelia… všetci sú preč. Padli do spárov tých šupinatých reptiliánskych netvorov. Myseľ mi začínajú obliehať bordovočervené impulzy, železný pach krvi a výkriky smrti, ktoré sa miešajú so spomienkami na mamine teplé ruky, otcove vrásky okolo úst, keď sa smial a bratovu rozžiarenú tvár pri pohľade na svojho štvornožkujúceho syna. Sú mŕtvi, ostala som iba ja…
Obrovský nával psychickej bolesti si berie moje telo kúsok po kúsku, mám pocit, že mi drví každý nerv, každú kostičku. Nemôžem dýchať. Cítim, ako sa mi nechty zabárajú do líc, len aby uľavili tomuto enormnému tlaku.
„Martinka… už je dobre…“ Zviera ma známe objatie, ktoré ma uplynulý mesiac deň čo deň prinavracia do reality.
Michal… hnedé vlasy má zlepené od špiny a pod začiernelým nánosom sa ukrýva tvár mladého muža. Neviem o ňom nič, iba to, že ma berie do náručia zakaždým, keď sa ponáram do bolesti. Je pre mňa nepatrným svetielkom v pekle.
Otváram oči a pohľad sa mi stretáva s apatickými pohľadmi preživších; dvoch žien a troch mužov. Už si zvykli na moje výkriky a vyčíňanie v stave delíria za mojou rodinou. Stalo sa to pre nich rutinou, akýmsi vyjadrením ich vlastných pocitov.
Zhlboka sa nadychujem. Tak ako ostatní, aj ja som sa naučila ignorovať pach šíriaci sa z našich neumytých tiel.
„Možno je lepšie umrieť,“ z hrdla mi vychádza sotva počuteľný hlas. „Nemá zmysel prežívať. Nečaká nás budúcnosť, iba istá smrť. Prekliata invázia nám ukradla zem, náš život…“
„Neboj sa, nás nedostanú…“
„Prečo mi to hovoríš?! Sám tomu neveríš!“
„Pssst!“ prikladá mi ukazovák na pery. „Všetko bude dobré. Počkáme na Petra a Tomáša, kým sa vrátia s novými správami. Potom budeme vedieť, čo ďalej…“
Nemotorne sa mu vymaňujem z náručia a sadám si oproti nemu. To je snáď náš prvý rozhovor.
„Vrátia sa?! Už sú preč tridsaťšesť hodín! Určite z nich ostala už len kopa mäsa!“ Táto myšlienka ma znovu vrhá do útrob pekiel, no skôr než sa stihnem schúliť do kĺbka, Michal mnou prísne zatrasie.
„Prestaň šalieť! Musíš…“
Zastavuje sa v strede vety a načúva.
Z vedľajšieho priechodu sa ozývajú naliehavé kroky a vzápätí sa pred nami objavujú dve mužské postavy. „Všetci preč! O chvíľu sem prídu sliediči! Skúmajú podzemia!“
Adrenalín zatláča bolesť do kútika a na scéne sa objavuje búšenie srdca, štartuje ma príval energie.
Inštinktívne sa púšťame po nerovnom povrchu hlbšie do jaskyne so zúfalou nádejou nájsť úkryt. Sme obkolesení ostrými kvapľami a beztvarými horninami. Vnímam iba čiesi nohy predo mnou a unavené vzdychy. Viem, že stvory sú oveľa rýchlejšie ako my, ak nás nájdu, nemáme šancu.
Peter a Tomáš zrazu zastavujú a naliehavo ukazujú na úkryt za širokými vápencovými skalami.
Kľakám si a cez malú škáru vápenca sledujem scenériu predo mnou. Z otvoru na strope sa prediera lúč denného svetla, tlmene osvetľuje miesto. Šuchtavé zvuky prezrádzajú, že sa približujú. Nasucho prehĺtam. Na špinavých tvárach žien a mužov vidím strach.
Znova zapichujem pohľad do škáry, ale tentoraz mi telom prechádza vlna slabosti. Presne v uhle môjho pohľadu stojí reptiliánsky netvor. Na dvoch nohách ako človek, môže mať cez dva metre. Svalnaté telo s hnedozelenými šupinami odráža svetlo na všetky strany, hlava sa mu rýchle otáča zboka nabok a z úst mu vystreľuje rozdvojený jazyk. Do vzduchu vysiela nebezpečnú energiu predátora a pach pripomínajúci pach rozkladajúceho sa tela. Napína ma na dávenie. Môžem spoznať rameno ďalšieho jaštera, ktorý stojí vedľa neho. Nepokračujú v ceste, niečo cítia, cítia nás…
Rýchlosťou blesku sa rozbehnú k vápencom a v tej sekunde sa ticho jaskyne mení na ľudský krik, chrapčanie kostí, stonanie a údery do tiel. Nevidím, čo sa deje, Michal ma strčil do dutiny vápenca, ale počujem to. Tie zvuky mi rozrývajú posledné zvyšky príčetnosti. V Michalovom objatí si pritláčam ruky na uši a sledujem tenký potôčik krvi, ktorý z úzkej škáry na zemi tečie k našim nohám.
V jaskyni opäť vládne ticho, dôkaz smrti. V mysli sa mi vynárajú tváre ľudí, s ktorými som sa ešte pred chvíľou ukrývala. Už neexistujú… Triaška mi ovláda celé telo. Prestáva vo chvíli, keď pred sebou vidím trojprsté nohy s ostrými zaoblenými pazúrmi. Dvíham hlavu a počujem svoj vlastný krik. Šupinaté ruky odťahujú Michala a ďalšie mňa. Stíham odlomiť ostrý kvapeľ, ktorý celou silou zabodnem do slizkej nohy. Tvor zručí od bolesti, po stenách sa odráža echo. Bodám do stehna, boku a lepkavé telo padá na zem. Vypichujem žlté oči, bodám do lebky, úst, hrude… Vnímam iba svoju ruku, ktorá sa dvíha a klesá a zakaždým naráža na niečo tvrdé. Miesto hlavy leží na zemi už len zmes krvi a slizu a ja stále neprestávam… Za moju rodinu, za všetkých ľudí, za náš svet, vy svine! V tomto psycho stave ani nevnímam, že ma niečo ťahá dozadu a hádže na zem. Náhle si uvedomujem, že ležím pri Michalovi. Jeho sklenené oči na mňa bezducho pozerajú. Ľudské orgány mu ležia vedľa tela a zakrvavené hrudné kosti sa týčia do vzduchu.
Predsa nás dostali…
Z hrdla sa mi derie nepríčetný rev. Ťažká ruka zasviští vzduchom a vnára sa mi do hrude spôsobujúc smrteľnú bolesť.
Stúpam dohora.
Vidím svoje zakrvavené telo vedľa Michalovho, ktoré sa zakaždým pohne pri sile úderu.
Vidím rodné mesto, zdevastované, vyľudnené a hemžiace sa slizkými telami.
Vidím celú zem, dôkaz vyhasnutej ľudskej civilizácie…
Stúpam dohora, podmaňuje si ma krásny pokoj. Nebojím sa, naopak, zdá sa mi to prirodzené. Zastavujem sa na tmavom mieste, iba na horizonte svieti príjemná žiara. Okolo mňa sa zhlukujú žiarivé kruhy, pociťujem šťastie a radosť. Viem, kto sú; moja rodina. Zhlukujú sa bližšie ku mne a obdaruvávajú ma neuveriteľnou láskou a teplom. Som jednou z nich, nemám telo, som iba vedomie zapadajúce do nového sveta. Všade navôkol sa mihajú kruhy; duše vyhasnutých ľudských schránok zo zeme.
Nad nami vnímam modrú planétu vznášajúcu sa ďaleko v čiernej ničote a nechýba mi. Cítim, že môj domov je už tu, na tomto bezpečnom a pokojnom mieste. Akýsi žiarivý kruh sa približuje ku mne a zapletá svoju energiu s mojou. Michal… odovzdáva mi svoje myšlienky; môžu si podmaniť našu planétu, vyvraždiť nás, ale nikdy neporazia ľudskú dušu a vedomie. Tie budú cestovať vesmírom donekonečna… Neboj sa, nás nedostanú…
Venujem mu vlny pozitívnej energie a premiestňujem sa k rodine…
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.