Všetko sa odohralo na malej terase mojej obľúbenej kaviarne, v jednej
zo
zabudnutých uličiek v centre mesta. Bolo príjemné letné popoludnie,
užíval som si chvíľky samoty počas voľna a tešil sa na zajtrajší
výlet
s rodinou.
Elektrická skřítice Grsama neměla toho nafoukaného člověčího
mladíka
ráda, sebestřednost z něho sálala jako teplo z železa při
elektromagnetické indukci.
Važený Scotland Yard, nie som žiadny básnik a preto rád prejdem
rovno
k veci. Týmto listom sa priznávam k vražde Mary Cullenovej a
ďalších osôb.
Doktorka Johnsnová sa pozorne zahľadela na pacientku. „Som zlá,“
vypočula si od nej už najmenej tretí krát.
Toho století nebylo Bytosti příliš dobře. Už od prvního roku ji
trápily
nezměrné bolesti. Dlouho pozorovala, že něco není v pořádku, jen se
neodvažovala jít k Léčiteli. Jenže někdy kolem půl třetího oběhu
pátého Měsíce pochopila. Nebylo jiného zbytí.
Na tento deň sa Marcel veľmi tešil. Dokonca si nastavil budík. A dokonca
si
privstal. Čo znamená, že sa zobudil ešte pred tým, ako ho zo sna vytrhlo
to
hrozné vyzváňanie.
Otevřel oči. Nic. Jeho zrak obklopovala všude přítomná tma.
Nerozuměl
tomu. Jeho omámená mysl ale zatím nenaskočila do plných obrátek.
Prišla a nikto ju nečakal. Sedela pri stole v kaviarni a smiala sa
bezzubými
ústami, v ruke držala kosu.
Je tu nový den, to není pouhý sen, barvy se vzbudily, představy
ožily,
stromy dýchají, listy se chichotají a vítr vypráví příběh
sebejistě,
o jednom tajemném místě.
Zosadla v Maronovej záhrade a premenila sa. Z čerešne nad hlavou na
ňu
zapršali lupene kvetov, vyrušené jej príletom. Tu, pod stromom, kedysi
bývala lavička
Denník Fandom SK vyhlasuje druhé tohoročné kolo súťaže
mikropoviedok
Ohnivé pero jeseň 2022.
Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás
všetkých
zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Politik sa poklonil mramorovej modle. Zobrazovala jeho predchodcu.
Rovnakého
tyrana, akým je on sám, ale dnes už považovaného za dobrodinca. Politik
sa
otočil k zhromaždeným, chvíľu si ich skúmavo prezeral, až sa
utíšili.
Žiarivý závoj utkaný zo svetla miliónov tisíciek malých bielych
bodiek
z nekonečných diaľav sa nemo ukladal do perinky trblietavého prachu na
palube vesmírneho korábu predierajúceho sa tmavou hmotou ponad žiarivú
sféru Zeme…
„Ostatky vyplavila řeka nedaleko Green Corneru. Jako u ostatních
objetí
nesou známky týrání a dlouhodobého sexuálního zneužívání. Ani
rozbor
DNA však identitu pachatele neodhalil…"
Štrkovisko neveľkého parkoviska zašušťalo. Kolesá modrého SUV-čka
sa
pomaly dotočili. Motor stíchol. Vodič pedantne skontroloval
vnútro auta.
Autobus bol poloplný a slabo vykúrený. Cestujúci preto sedeli viac
vpredu,
kde bolo teplejšie, každý sám vo svojich myšlienkach alebo v mobiloch.
V baterkovom vyjadrení boli vybití na sedemdesiat percent.
Lid Herodova království vztahoval prsty k nebesům. Ukazoval na
hvězdu,
která tu noc proměnila v den a jako hořící šíp se zabodla do hlubin
pouště. Rybáři i pastevci zanechali práce a spolu s žebráky
následovali její zář.
„Pekne si tej ježibabe naložil, to ti poviem. Ledva sa odplazila do
lesa.
Veď si ona zapamätá, čo je to strašiť pocestných,“ chválil Ďuro
svojho kamaráta, ktorý vyprášil už spomínanú stvoru rúčim papekom.
„Nevím, jak se mu samotnému podařilo se takhle uškrtit,“ říká
Dita
Bergmanová, která objevila Forsbergovo tělo, „krk měl celý
rozškrábaný
a ztuhlé prsty zaťaté v té šále.“
Prvý článok oznamoval, že susedný štát má vojská už pozdĺž
celej
hranice. Vraj vojenské cvičenie. To isto. Marko pokýval hlavou a odložil
noviny. Teraz mal iné starosti. V jeho dome sa začali diať
zvláštne veci.
Zavriem oči a prehltnem. Napne ma. Nie prvýkrát a som si istý, že
ani
posledný. Šedá mazľavá gebuzina mi skĺzava dolu krkom len ťažko.
Korenie
síce pomáha, ale aj tak to nie je bohviečo.
Lucifer tupo civel do stola, okolo ktorého ticho sedela celá partia.
Boli
v krčme, tej, veď ju poznáte, čo je hneď za bránou v druhom kruhu
pekla.
Nepoznáte? Veď sa s ňou zoznámite.
„Už to nevydržím!“ udrel päsťou do kamennej steny. „Je to už
celá
večnosť.“ „Hnev to ale nevyrieši,“ prehovoril som pokojne.
Usadil som sa na skalu a zadíval sa na mesto pod sebou. Onedlho padne noc a
ja
sa budem musieť vrátiť, ale chcem si tento výhľad vychutnať. Západy
slnka
nad Hawking City boli naozaj nádherné.
„Tak poďme, poďme, pomaranče do oranžovej, citróny do žltej a limetky
do
zelenej skrinky. Nech máte všetko poruke!“ naháňala nás šéfka aj
dnes,
ako každé ‚ráno‘ pred otvorením.
Kalendár
SC-0135KL0-TIL-DA medzi personálom familiárne nazývaná Klotilda avšak
vo
väčšine populácie prezývaná „vesmírna sliepka“ sa rozhliadala
oknom
na veliteľskom module vesmírnej lode, ktorá sa rútila prázdnotou.
Neustále ma prepadá škaredá predstava, ako stojí za mnou otec a mieri
na
mňa brokovnicou. Má pohľad, ktorým sa dotýka, sadá na kožu ako
horúca
para. Hnusný pocit.