Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás
všetkých
zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Ester bol biohistorik a zaoberal sa faunou, témou vskutku dejinnou. Bavila
ho
história ako taká, no od detstva ho fascinoval svet zvierat, ich
rozmanitosť
a schopnosť prispôsobiť sa.
„Opravil si ten zvonček?“ Žaneta dvíhala zo zeme pohodený
skafander.
Z polohovateľného kresla sa ozvalo len „Hm?“. Fridrich sa sediac
napchával tabletkami, ktorých chuť mala pripomínať arašidy.
Procházím se čistými ulicemi, obdivuji fantazii místních architektů
a
stavitelů. Nádherné barevné domy, sklánějící se někde až
v naprosto
nemožných úhlech nad udržovanými cestami a promenádami.
Adam se ocitl na balkóně. Neocitl se tam náhodou, nýbrž protože
otci
ukradl sešívačku, propisku a tři gumičky. Otec pomyšlení, že by
z jeho
oblíbeného syna vyrůstal kriminálník, nesnesl.
Upozornenie: Táto básnička nie je vhodná pre citlivých a
maloletých čitateľov. Útok obřích gigantických mozků,
poplach, sirény, rabování…
Kalendár
Akurát sme čakali na raňajky, keď sa odo dverí ozvalo – klop klop
klop.
Zdvihli sme hlavy a tam ako žltá ľalia, stála naša blonďavá Lamia.
Prstíkmi hebkými ani stovečky klince pohladila drevo, ktoré jej
odpovedalo.
Keď som otvoril dvere a vyšiel von z domu, na tvár mi dopadli
posledné
kvapky ranného dažďa.
„Mohu se zeptat, pane doktore, k čemu to?“ Doktor se vlídně pousmál
a
důvěrně Arturovi položil ruku na holé rameno. „Pro vaše dobro…“
Žil byl jednou jeden mládenec, byl to syn královského lovce. Od malička
byl
tedy vychováván k lovu, aby jednou zaujal místo svého otce, jak tomu
bylo
zvykem v této době. Mladík se jmenoval Arkai.
5:30. Modré světlo spolu s hlasitým bzučením ostře prošlehlo
spací
kójí a praštilo Z9842 do tváře. Leknutím sebou škubl, o nízký kryt
se
uhodil do holého čela a prkenně se natáhl na podložce.
Píšem vám do Ohnivého pera, že suseda kozmonauta Fera predvčerom
či
vlastne iba včera na služobke zhltla čierna diera.
Bola hlboká noc. Mesto sa ponorilo do tmy. Tiene v striedmom osvetlení
lámp
hrali svoju hru. V rohoch naberali neuveriteľne tvary, ktoré
povzbudzovali
moju fantáziu.
Nad hustými lesmi Bielych Karpát zavládla tma. Bola teplá augustová
noc,
jemný vánok šeptal po vrcholkoch stromov. Mesiac žiaril na oblohe
v plnej
nádhere a osvetľoval cestu starej žene, ktorá sa rýchlym krokom
predierala lesom.
„Máš tam chybu.“ Veta, ktorú nemá nikto rád. Rozladí žiaka,
sediaceho
nad úlohou, zamrzí umelca, dokončujúceho svoje dielo. A určite,
jednoznačne a rozhodne nepoteší temného mága, keď ju počuje z úst
práve vyvolaného démona.
Pracovitosť, poslušnosť, presnosť. Princíp troch P bol alfou a
omegou
poriadku v mlyne. Prevádzkarom bol rachitický Vietnamec a deväťčlenná
grupa nováčikov v ňom zjavne nevzbudila dôveru, lebo motto podniku
niekoľkokrát zopakoval.
V drevenej klietke ležal otrhaný a špinavý muž s krídlami. Od
okraja
prudkého zrázu nad hlbokým údolím husto obrasteným ihličnanmi ho
delil
sotva krok. A predsa bola sloboda nedosiahnuteľná. Pevné mreže zlomiť
nedokázal.
Pustila som sa do vybaľovania batožiny. Ruka mi padla na okrúhly
predmet,
opatrne zabalený v igelitovej taške. Môj suvenír, pamiatka na toto
dobrodružstvo.
„Aký nádherný večer,“ povzdychol si spokojne Peter nad otvorenou
fľašou piva. Zatiaľ len druhou. „Stará v robote, v telke futbal a
malý
spí ako zarezaný. Skrátka idylka,“ pokračoval v ospevovaní
vydareného
večera.
Ještě před pár minutami jsem seděl před svým srubem, brousil svou
krásnou, velkou se-keru a sledoval, jak se měsíční paprsky úplňku
odráží o ostří. Takhle to mívám rád.
Pred osamelým jazdcom sa konečne zjavil zrub, o ktorom mu nedávno
ľudia
rozprávali. Podľa ich slov sa nevyhne štedrému pohosteniu, výbornému
jedlu
a najkrajším horalským devám.
Tobias sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí. Ukazovali 22:42. Stál
na
schodoch starého domu, ktorý už chátral a pozoroval sekundovú
ručičku.
Hoci mal oblečený hrubý kabát, bola mu zima. Odvrátil zrak od hodiniek
a
poobzeral sa okolo seba.
Dedina pokojne spala v zadúšajúcej horúcej noci. Z jarku doliehalo
pomalé
a omamné cvrlikanie, prelietalo ponad teplú cestu k záhonom
s voňavými
kvetmi, odkiaľ odpovedali ďalšie hmyzie zvuky a navzájom sa škriepili.
Každý človek občas rozmýšľa, aký osud je preňho nachystaný. Mňa
si
ten môj zastihol vo vlaku. Po bolestivom rozchode, keď som pristihla
môjho
bývalého manžela v náručí dobrej kamarátky som sa rozhodla
cestovať.
„Ako k tomu došlo?!“ opýtal sa Bonzel. Vyzeral rozmrzene a
nevyspato,
teda rovnako ako ostatných desať rokov. „Ten človek sublimoval,“
odvetil
Jan Pario.
Prechádzala spustnutými záhradami cintorínskeho parku a obzerala sa
vôkol
seba. Nič. Samá sivá. Farby jari zatienil nádych smrti, ktorý sa mestom
vanul už niekoľko mesiacov.
Smutný mladý muž sa počas neskorej večernej hodiny vliekol so
sklonenou
hlavou úzkou uličkou. Jeho chôdza bola pomalá, nikam sa neponáhľal.
Šiel
akoby bez cieľa.
Zvuk z diaľky dolieha k mojím boľavým ušiam. Snažím sa otvoriť
oči,
no sú ako v mede namáčané. Uvažujem, či počujem hlasy, alebo len
ozvenu
podobnú niečomu známemu.