 |
Lamia, ach, Lamia, mrholil môj mokrý sen.
Psychiatrička v priehľadnej košieľke s rukami za chrbtom sa blížila k môjmu pelešteku.
Hm, tie jej koz..ačky, ako krásne klapocú.
„Max, Maxík, všetko najlepšie k najdeninám,“ zaševelila a zrazu som mal jej plné ruky pred tvárou.
Vytryskli mi slinčiská.
„Trtková torta! Mňam, do p…!“ chcel som zvýsknuť.
„Vstávať chasa! Hygiena!“ zavelil hlas vrchného strašidla, teda sestry, odo dverí.
Odchýlil som očné viečka. To už je zas ráno? A zas vstávame dvaja. Nenápadne som odcupital na záchod.
Akurát sme čakali na raňajky, keď sa odo dverí ozvalo – klop klop klop.
Zdvihli sme hlavy a tam ako žltá ľalia, stála naša blonďavá Lamia. Prstíkmi hebkými ani stovečky klince pohladila drevo, ktoré jej odpovedalo.
„Dobré ráno, páni,“ pozdravila našu blaženú trojicu. Teda mňa, Fíka a Alberta. Poslušne sme lapeli na bidlách ako kukúčence a kochali sa jej zjavením. Každý však s iným úmyslom.
„Vediem vám nového spolubojovníka…“
Spoza nej kukal na nás pár veľkých očí.
„Len odvahu, Ján,“ povzbudila ho lekárka a postrčila pred seba.
Malá postava, okrúhla tvár, upravená dlhá briadka ala pepř a sůl, a vlasy ako Albert. Nemyslím teraz tuto nášho hromotĺka, bo ten nemá žiadne, ale toho slávneho jedno-kameňového Alberta.
„Ahooj, ja som Jankoo!“ zakričalo stvorenie vysokým hlasom s rozbehlo sa ku mne.
Čo vám budem hovoriť, preľakli sme sa.
„Ježišukriste!“ zalomil päťprstými lopatami Albert.
„Haf, haf, haf,“ reagoval Fík.
„Jeej, aký milý havko,“ zvýskol Jankoo a zmenil smer k Fíkovej posteli. Ten sa radšej schoval pod paplón.
„Čo to je?“ zašepkal som a prosebným pohľadom vrhol k Lamii.
Stála vo verajach a skúmavo, takmer s pobavením, sledovala uvítací ceremoniál, to jest, ako sa Janko snaží vydolovať Fíka spod paplóna.
„Ja ho bacím,“ postavil sa z postele Albert.
„Pokoj, zachováme pokoj, áno?!“ zmes jej ľadového hlasu ponoreného do medu nás účinne upokojila.
Jej zdravotnícke dreváky klopkali po podlahe presne ako tie snové kozačky. Priviedla Janka k mojej posteli, chytila ho za rameno a ja som začal žiarliť.
„Toto je Janko a bude tu s vami – na dočaske. A teraz sa zoznámte,“ vyzvala nás.
Zachovaj pokoj, pokoj, desať, deväť, osem… Dýchal som zhlboka, až sa mi zdalo, že vzduch do mňa preniká ušami. Hučalo mi v nich.
„Ja som Max.“
„Jeej, Maxík!“
„Max, len Max!“ zavrčal som prv, než ho odviedla k Fíkovi.
„A toto je…“
„Havinko!“ doplnil ju Janko, postrapatil ho po hlave a poškrabkal za uchom, až sa Fík zalizol.
„Albert!“ zahučalo chlapisko.
„Bertík,“ zdrobnel nováčik a žoviálne ho štuchol do brucha, až mu v ňom zabublalo.
Zoznámenie sme mali za sebou.
Náš nový spolupacient sa ukázal ako sčítaný človek. Pelech si vystlal knihami. Normálne sme sa o neho začali báť, že bude múdrejší ako my. To by nám tak chýbalo. Janko často chodil na terapeutické sedenia. To boli chvíle, keď sme zrazili hlavy dokopy a konšpirovali. Bo kde viac hláv, tam sa onakvejšia hlúposť zrodí.
„Ja vám vravím, on je inak orientovaný,“ trval na svojom Fík.
„Ako myslíš, že pacifikuje chlapov?“ zamyslel som sa.
„Uhm, minule som za ním poslal Evku, to krásne milfské strašidlo, čo k nám nedávno prišlo…“
„A…“
„A nič, keď ho chcela zviezť, tak jej povedal…“
„Čo?“
„Max, dočkaj doboha…“
„To jej povedal?“
„Nie, som si to musel zapísať. Kde to mám? Som to mal na takom jemnom papieri. Ehm, no, ako som bol na vecku… už to nemám…“
Ex-fekalofil Albert sa rozchechtal.
„Ty si magor, Fík,“ pochválil som ho.
Zašiel si rukami do brady a hlboko sa zamyslel, asi po minúte ticha vyslabikoval: „Všeliké kvaltování toliko pro hovada dobré jest.“
Ďalšia minúta ticha a to nik ani nezomrel, okrem zopár našich preťažených neurónov.
Nakoniec to Albert nevydržal: „Homošov je plná riť!“
Preblesklo mi mysľou, či Albertovi nenachladla tá holá lebka, keď má také blbé reči. „Ale no, nebudeme predsa … hm… homošofóbni!“
Dvaja kamaráti na mňa nechápavo pozreli a vtedy mi zrak padol ku dverám a v nich stojaceho Janka.
Ďalšia minúta ticha – tentoraz trápneho.
„Ehm, rozoberáme, ehm, že prečo toľko čítaš?“ snažil som sa.
Neodvetil nič, len podišiel k svojej posteli a posadil sa na ňu. Zdalo sa mi, že sa mu v očiach zaleskli slzy.
„Nemilovať knihy znamená nemilovať múdrosť. Nemilovať múdrosť však znamená stať sa hlupákom,“ múdro poznamenal, ľahol si a zaspal.
„To ako myslel?!“ poškriabal sa po plešine Albert.
„Pokoj, my sme len blázni, žiadni hlupáci!“ chlácholil som ich.
„Max, mám tu na vás sťažnosť!“ zachmúrila sa Lamia.
A ja som sa nádejal, že niečo zažijem, keď si ma pozvala do kanclíku na sólo pohovor. Ach jaj, domýšľavosť je horšia než zmarená nádej.
„Od koho? Veď ja som ani baránok,“ usmial som sa kyslo.
„Ján, si na vás sťažoval.“
„No, ale ja …“
„Pozrite sa, Max, aj keby bol homosexuál, do toho vás nič. Viem, že dnešná spoločnosť stále trpí predsudkami. No my sme už ďalej. Však? Ale aspoň vy to chápte, poprosím vás o trochu tolerancie. Áno?“ vstala sa podišla ku mne. Jej parfum ma objal ako krásna milenka.
„Ale ja, naozaj,“ habkal som, „a čo mu vlastne je?“
„Jemu? On je pedagóg, učiteľ, len trochu vyhorel. Niet sa čomu diviť pri úrovni dnešných žiakov a školstva. Navyše má maniakálne sklony. Myslí si, že je reinkarnovaný učiteľ národov. A k tomu je tak trochu drama queen!“
„No paráda, ortuťový Fredy!“ potešil som sa.
Ešte väčšmi som sa zaradoval, keď ma naozaj objala a pohladila po vlasoch. Vtedy sa mi v hlave rozozvučalo, že sme naozaj šampiňóny.
Lamia mi ešte odkázala, to som vnímal len tak na pol mysle, že mám o tom vhodne i rozumne inštruovať Fíka s Albertom. Rozhodol som sa ju nesklamať.
„Hm, tak on je učiteľ, ale veď aj kantor môže byť…“ zamyslel sa Albert.
„Áno, môže, ale nemusí,“ nenechal som ho dokončiť.
„A čo to učí?“ vyzvedal Fík.
„Neočul si, vraj nejaké nádory!“ poučil ho hromotĺk.
„Národy, národy, Albi,“ opravil som ho.
„A ešte sa máme pripraviť, že sem tam robí dramatické exity,“ vychrlil som, aby som nezabudol.
„No je tam toho, ja mám vždy dramatické exity, keď sa najem šošovice,“ mávol rukou Fík, načo Albert prepukol v hlasný smiech.
„Tak vy neprestanete!“ zavrešťal vysoký hlas odo dverí, v ktorých zas stál náš učiteľ, „kokotkovia!“ dodal piskľavo.
To som už nevydržal a utrúsil jednu zo životných múdrostí: „Ak máš tenký hlas, nepoužívaj hrubé slová!”
Na moment sme všetci stíchli. Hneď na to však pedagóg prepukol v hlasný rehot a my s ním. No a tak sme sa skamarátili.
V deň jeho odchodu sme Janka obstáli ako kurence svoju mať. Bodro na nás pozrel i takto prehovoril: „Zbohom zostávajte, bláznivé dietky národa. A pamätajte: kto čo robí s chuťou rád, z práce môže kratochvíľu mať. Škola života nepozná prázdniny…“
A ďalších asi päťdesiat múdrosti, ktoré sú nám – no veď viete na čo.
Napokon podišiel ku mne, chytil ma za plecia, naklonil sa a pošepol: „Buď sám sebe svetom a vo svete nehľadaj seba!“
Na rozlúčku sme Janovi Amosovi podarovali džíny.
„Max, ďakujem…“ zašveholila Lamia, „boli ste veľmi dôležitou súčasťou liečebného procesu.“
Mala na sebe priliehavé biele tričko a nohavice, cez ktoré presvitalo… asi všetko.
„A navyše, dnes máte výročie svojich nájdenín!“
„Nájdením?“ zopakoval som v tranze.
„Samozrejme, v tento deň pred rokmi, sme vás našli a priviedli sem.“
„Ach, to je dnes! Zabudol som.“
„Ale my nie!“ skríkla celá izba a Lamia vydolovala spoza chrbta tanier a na ňom veľkú trtkovú tortu.
„Mňam dpč…“ zvýskli sme od radosti.
„Maximilián!“ zarevalo pehavé strašidlo, keď neskôr otvorilo dvere na izbe a objavilo zvyšky nášho hodovania po podlahe, stenách a kade tade.
Och, ako ja som túto formu môjho mena neznášal. Som Max – len Max.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.