Po predstavovaní súťažných poviedok jarného kola teraz na nás všetkých zostáva posledná radostná povinnosť – rozhodnúť o víťazovi.
Ester bol biohistorik a zaoberal sa faunou, témou vskutku dejinnou. Bavila ho história ako taká, no od detstva ho fascinoval svet zvierat, ich rozmanitosť a schopnosť prispôsobiť sa.
„Opravil si ten zvonček?“ Žaneta dvíhala zo zeme pohodený skafander. Z polohovateľného kresla sa ozvalo len „Hm?“. Fridrich sa sediac napchával tabletkami, ktorých chuť mala pripomínať arašidy.
Procházím se čistými ulicemi, obdivuji fantazii místních architektů a stavitelů. Nádherné barevné domy, sklánějící se někde až v naprosto nemožných úhlech nad udržovanými cestami a promenádami.
Adam se ocitl na balkóně. Neocitl se tam náhodou, nýbrž protože otci ukradl sešívačku, propisku a tři gumičky. Otec pomyšlení, že by z jeho oblíbeného syna vyrůstal kriminálník, nesnesl.
Upozornenie: Táto básnička nie je vhodná pre citlivých a maloletých čitateľov. Útok obřích gigantických mozků, poplach, sirény, rabování…
Akurát sme čakali na raňajky, keď sa odo dverí ozvalo – klop klop klop. Zdvihli sme hlavy a tam ako žltá ľalia, stála naša blonďavá Lamia. Prstíkmi hebkými ani stovečky klince pohladila drevo, ktoré jej odpovedalo.
Keď som otvoril dvere a vyšiel von z domu, na tvár mi dopadli posledné kvapky ranného dažďa.
„Mohu se zeptat, pane doktore, k čemu to?“ Doktor se vlídně pousmál a důvěrně Arturovi položil ruku na holé rameno. „Pro vaše dobro…“
Žil byl jednou jeden mládenec, byl to syn královského lovce. Od malička byl tedy vychováván k lovu, aby jednou zaujal místo svého otce, jak tomu bylo zvykem v této době. Mladík se jmenoval Arkai.
5:30. Modré světlo spolu s hlasitým bzučením ostře prošlehlo spací kójí a praštilo Z9842 do tváře. Leknutím sebou škubl, o nízký kryt se uhodil do holého čela a prkenně se natáhl na podložce.
Píšem vám do Ohnivého pera, že suseda kozmonauta Fera predvčerom či vlastne iba včera na služobke zhltla čierna diera.
Bola hlboká noc. Mesto sa ponorilo do tmy. Tiene v striedmom osvetlení lámp hrali svoju hru. V rohoch naberali neuveriteľne tvary, ktoré povzbudzovali moju fantáziu.
Nad hustými lesmi Bielych Karpát zavládla tma. Bola teplá augustová noc, jemný vánok šeptal po vrcholkoch stromov. Mesiac žiaril na oblohe v plnej nádhere a osvetľoval cestu starej žene, ktorá sa rýchlym krokom predierala lesom.
Kalendár
„Máš tam chybu.“ Veta, ktorú nemá nikto rád. Rozladí žiaka, sediaceho nad úlohou, zamrzí umelca, dokončujúceho svoje dielo. A určite, jednoznačne a rozhodne nepoteší temného mága, keď ju počuje z úst práve vyvolaného démona.
Pracovitosť, poslušnosť, presnosť. Princíp troch P bol alfou a omegou poriadku v mlyne. Prevádzkarom bol rachitický Vietnamec a deväťčlenná grupa nováčikov v ňom zjavne nevzbudila dôveru, lebo motto podniku niekoľkokrát zopakoval.
V drevenej klietke ležal otrhaný a špinavý muž s krídlami. Od okraja prudkého zrázu nad hlbokým údolím husto obrasteným ihličnanmi ho delil sotva krok. A predsa bola sloboda nedosiahnuteľná. Pevné mreže zlomiť nedokázal.
Pustila som sa do vybaľovania batožiny. Ruka mi padla na okrúhly predmet, opatrne zabalený v igelitovej taške. Môj suvenír, pamiatka na toto dobrodružstvo.
„Aký nádherný večer,“ povzdychol si spokojne Peter nad otvorenou fľašou piva. Zatiaľ len druhou. „Stará v robote, v telke futbal a malý spí ako zarezaný. Skrátka idylka,“ pokračoval v ospevovaní vydareného večera.
Ještě před pár minutami jsem seděl před svým srubem, brousil svou krásnou, velkou se-keru a sledoval, jak se měsíční paprsky úplňku odráží o ostří. Takhle to mívám rád.
Pred osamelým jazdcom sa konečne zjavil zrub, o ktorom mu nedávno ľudia rozprávali. Podľa ich slov sa nevyhne štedrému pohosteniu, výbornému jedlu a najkrajším horalským devám.
Tobias sa pozrel na hodinky, ktoré mal na zápästí. Ukazovali 22:42. Stál na schodoch starého domu, ktorý už chátral a pozoroval sekundovú ručičku. Hoci mal oblečený hrubý kabát, bola mu zima. Odvrátil zrak od hodiniek a poobzeral sa okolo seba.
Dedina pokojne spala v zadúšajúcej horúcej noci. Z jarku doliehalo pomalé a omamné cvrlikanie, prelietalo ponad teplú cestu k záhonom s voňavými kvetmi, odkiaľ odpovedali ďalšie hmyzie zvuky a navzájom sa škriepili.
Každý človek občas rozmýšľa, aký osud je preňho nachystaný. Mňa si ten môj zastihol vo vlaku. Po bolestivom rozchode, keď som pristihla môjho bývalého manžela v náručí dobrej kamarátky som sa rozhodla cestovať.
„Ako k tomu došlo?!“ opýtal sa Bonzel. Vyzeral rozmrzene a nevyspato, teda rovnako ako ostatných desať rokov. „Ten človek sublimoval,“ odvetil Jan Pario.
Prechádzala spustnutými záhradami cintorínskeho parku a obzerala sa vôkol seba. Nič. Samá sivá. Farby jari zatienil nádych smrti, ktorý sa mestom vanul už niekoľko mesiacov.
Smutný mladý muž sa počas neskorej večernej hodiny vliekol so sklonenou hlavou úzkou uličkou. Jeho chôdza bola pomalá, nikam sa neponáhľal. Šiel akoby bez cieľa.
Zvuk z diaľky dolieha k mojím boľavým ušiam. Snažím sa otvoriť oči, no sú ako v mede namáčané. Uvažujem, či počujem hlasy, alebo len ozvenu podobnú niečomu známemu.