Len, čo jej prvý ranný lúč preskenoval oko, Sen vyletela z postele ako
po
troch elektrických šokoch. Rozbehla sa na najvyšší vrch. „Slniečko,
nevychádzaj ešte, prosím! Nechaj ma dosnívať najkrajší sen môjho
života. Vieš,“ zapýrila sa. „Janko prišiel domov a mal chuť.“
Po predposlednej fáze vedeckého pokroku sa na Zemi pohybovalo cca.
deväťstotridsaťsedem K9 modelov. Išlo o zastaraný typ, ktorý
neprinášal ľudstvu žiadny úžitok, či zisk, no cena jeho likvidácie
bola
pre vládu privysoká.
Zobudil ju budík. Už len desať hodín a v jej živote nastane
gigantická
zmena. V žalúdku motýle práve odštartovali závod. Luciine kroky
viedli
k zrkadlu.
Kráčala po nej sama, cítila sálajúce teplo. Tvrdá zem odrážala
puch,
ktorý sa jej usádzal v nose. Analyzovala každú jeho molekulu. Všetky
výpary sa zlievali, až sa zhmotnili do mračna smradu. Celá ním
prechádzala, ani na druhej strane ulice sa jej nepodarilo zbaviť sa ho.
Pri pohľade naň som si opäť uvedomil aký je fascinujúci a zároveň
strašidelný ako čarovný strom z rozprávky. Tiahol sa do neba,
vypínajúc
sa do výšky hrdo a mocne. Nedovidel som na jeho vrchol, jeho rozmery boli
gigantické, ani piati chlapi by neobsiahli jeho kmeň.
Chodba A1 bola plná smradu z otvorenej pánskej toalety. Vo dverách
jednej
z tried zasvietili oči mŕtvej učiteľky. Zahrmelo. Vietor vrazil konáre
stromov do okeníc a duch s hurónskym smiechom preletel chodbou B2, kde
splynul s automatom na kávu. Budovu začal bičovať prudký lejak.
Vo dverách sa objavila tmavá postava, tvár mala orámovanú kapucňou.
„Boh
s tebou,“ pozdravila. Sediaci si mlčky premeral nezvaného hosťa svojim
božským okom.
Stáli pred jabloňou, ktorá sa vypínala do neuveriteľnej výšky. Ani
piati
chlapi, keby sa rozpažili, by kmeň neobsiahli. Korene sa plazili trávou
ako
nebezpečné hady. Bohatá koruna neprepúšťala jediný slnečný lúč
zakrývajúc celé nebo. Pohľad naň bol fascinujúci a zároveň
strašidelný.
Chlapec listoval v obrázkovej knihe zvierat a spomenul si ako mu otec
sľúbil, že ho raz naučí rozumieť zvieracej reči. Zrazu započul, ako
na
prízemí buchli dvere. Natešene vybehol z izby a zišiel dolu.
„Koľkokrát som ti povedala, aby si zatvorila okno, keď prší? Pozri sa
na
zem! Je tam zase voda.“ Matka vrhla vyčítavý pohľad na dcéru, ktorá
pozerala televízor „Čo ak by som sa pošmykla? Čo by si potom
urobila?“
pokračovala zvýšeným hlasom.
Diaľnica pripomínala nekonečný tunel. Holé stromy po jej bokoch
pokrývala
niekoľkocentimetrová vrstva snehu. Vrcholy hôr v diaľke splývali so
šedou oblohou. Snehová kaša sa lepila na predné sklo auta a zanechávala
na
ňom nepriehľadný povlak, cez ktorý sa pozerala na svet ako cez clonu.
„Nie, nechoď do toho domu! Nesmieš tam ísť. Už nikdy sa
nevrátiš.“
Martin ignoroval hlas, ktorý ho varoval. Nevidel dôvod, prečo by ho
opäť
mal počúval. Nikdy sa mu nič nestalo.
Kalendár
Oliver v taxíku celý večer krúžil po meste. Bolo takmer desať
hodín
v noci a on ešte nemal žiadneho zákazníka. Noc bola sychravá a
chladná,
ulice opustené a mesto prázdne. „Keď to takto pôjde ďalej, môžem to
zabaliť.“, pomyslel si… „ ešte nikdy som nemal takú mizernú
noc,“
predniesol nahlas.
Sophia Fram, Unesená – 40. týždeň: Mark E.
Pocha, Rozhnevaná mladá dáma -
41. týžd…
Tak toto je prvá z poviedok súťaže Ohnivé pero, nech sa páči.
Potil
som sa na celom tele. Toto leto bolo neznesiteľne horúce, bolo ako
roztavené
peklo. Nepamätám si, kedy naposledy bolo tak dusno. V miestnosti
zaznievala
známa melódia, výškové akordy zanikali v basových tónoch. Bol
podvečer
a v diaľke som počul hrmenie, ktoré vypĺňalo pauzy medzi skladbami. Hra
na
klavíri ma upokojovala. Svetlo z lampy len…