„Prepáčte, ale ako ste to mysleli, že sme tu úplne zbytočne, pán
Kirby?“ opýtal sa trochu nesmelo Oskar.
Nastupujem do dvadsaťjednotky sám. Od jednej konečnej takmer na druhú
ma
čaká dlhá cesta. Tento posledný spoj v nedeľu býva poloprázdny,
smejem
sa, že to je môj taxík.
Hlasy a někdo mě tahá pryč od světla. Bráním se. ale jak se můžu
bránit když nemám sílu. Ještě jsem se ani nenaučil mluvit, bránit
ani
pořádně vnímat. Ještě jsem se nenarodil…
Stála uprostred lesnej cestičky, tajomný les v nej vzbudzoval hrôzu. Ako
sa
sem dostala? Prasknutie dreva ju prinútilo otočiť sa.
Mnoho pověstí a legend nám říká o obrech, vílách, skřítcích,
bozích
a bájných hrdinech. Říkají nám, kde by se tito tvorové mohli
nacházet,
či kde dříve žili.
Elizabeta išla na roľu, ktorá patrila jej rodine. Roľa bola poniže
dediny,
kde bývali. Roľu pravidelne obrábali. Raz Elizabeta, raz mama, raz otec.
Babka, žiaľ, už nevládala.
Ján Huňady sa nervózne prechádzal po komnate hradu v severnej časti
Belehradu. Premýšľal. Už nevládze. Nedokáže ustáť ten tlak. Tie
nádeje, ktoré všetci vkladajú na jeho plecia…
Upozornenie: Poviedka nie je vhodná pre maloletých čitateľov (pozn.
red.).
,,Čo robíš?" začudovala sa Anna, keď pocítila vpich. ,,Implantát
si
nespomínal."
Bol ako mŕtvola prikovaná k čalúneniu. Okrem neho na začiatok čakal
aj
okolitý svet. Bol to dokonalý moment stvorenia.
Spotený sa prebudí v kresle. Televízor šumí. Záver vysielania. Na
displeji DVD prehrávača svieti 1:59.
Výťah sa jemne natriasal a pomaly stúpal. Pjotr pozoroval fešnú
dievčinu,
opierajúcu sa o počarbanú stenu kabíny.
Pritisol hlavu na matrac a vyzrel úzkou medzierkou. V rohu pri dverách
určite nestriehla, dnes si asi vyhliadla iné miesto.
„Samotné jeho veličenstvo, spravodlivý arcimág, najvyšší vládca
kontinentu, si prišiel osobne vyzdvihnúť zákazku, ktorú ste od neho
obdržali. Dúfam, že to máte už prichystané.”
Kde som? Vznášam sa v tme. A… čo som? Malinké zrniečko.
„Ahoj,“
pozdravil ma hlas sprava.
„Prešla som celý okruh sveta, no nikde som ju nenašla." Nešťastne
si
vzdychla Akira.
„Zapnúť vedomie.“ Čosi ho nútilo počúvnuť známy hlas a
urobiť
presne to, čo od neho žiadal.
Kto si? Mlčíš. Prečo sa s tebou rozprávam, aj keď mi neodpovedáš?
Len
ticho počúvaš a ukladáš moje myšlienky. Si môj tichý pozorovateľ.
Zapisuješ do súboru vacbrain.log. Páči sa ti to?
„Apokalypsa sa nekoná. Poplach bol zrušený.“ Amplióny mestského
rozhlasu, ktoré som považoval za nefunkčné, zopakovali správu ešte
dva krát.
Zaváhal, no bolo to len na okamžik; do Hačimanovej svätyne napokon
nevstúpil. Odvrátil sa od patróna vojakov a namiesto toho prikročil
k soche
dobrotivého Buddhu. Zopol ruky a odriekal spásne slová: „Nama
Amida Bucu.“
Prsty jej lietali po klávesnici ako šialené. Ešte pár viet a bude to
mať
hotové. Tak. Oboma rukami spravila gesto pištole a fúkla si do
ukazovákov.
Gustáv by si vymyslel určite lepší program ako je spratávať zo
strechy
plastové sánky a nafukovacieho Mikuláša nadľudských rozmerov.
Kalendár
oznam: Hľadá sa modrá (sivá, ale vlastne modrá, však mi rozumiete)
mačka,
ktorá sa rada hrá s oblakmi, myslí si totiž, že sú niečo ako
obrovské klbká.
Na krajinu padá súmrak. Posledné lúče dňa oblizujú vzdialenú
líniu
horizontu. Zlatisté svetlo vytvára mihotajúce sa tiene na stene mojej
izby.
Slnko sa vytráca a krajinou zavládne noc.
O čom písať v meste, ktoré je doslova nekonečné ? Ktoré, všetci
jeho
obyvatelia volajú Nekonečné mesto alebo iba Mesto.
Byron stál hrdo v strede obývačky dvojizbového bungalovu a so
širokým
úsmevom sa zahľadel na gauč naproti.
„Idem teda, Kajka,” ozve sa z chodby nášho panelákového bytu.
„Počuješ?”
Bim-bam. Bim-bam. Bim-bam. Kukučky nad kozubom odbili tri hodiny ráno.
Obloha
bola dokonale čierna, akoby ju zalial atrament z prevrhnutého kalamára.
Už zapadalo slnko, keď si starček cez zaprášené žalúzie všimol
dvojicu
svetiel. Divoko skákali zhora nadol, prudko zabočili a zmizli
v blízkom lese.