Protopero: Conan a kráska z Khitaie, 2. časť

Protopero

Počas prestávky medzi jarným a jesenným kolom literárnej súťaže Ohnivé pero sa v našej nepravidelnej rubrike Protopero môžete zoznámiť s jednou z poviedok porotkyne jarného kola 2024 Moniky Kandrikovej. Poviedku uverejňujeme na pokračovanie.

Predchádzajúca časť:

Conan a kráska z Khitaie, 1. časť


Neuveriteľne široké rukávy zvláštnych šiat sa mu popreháňali pred tvárou, keď sa dievčina opätovne uklonila. „Buď vítaný, bojovník,“ prehovorila. „Prosím, odpusť tejto nehodnej služobníčke, že ťa na chvíľu znehybnila.“ Vystupovala na Conanov vkus trochu priveľmi obradne, ale rozumel jej každé a jedno slovo. „Dala som ti zjesť Pastilku mnohých rečí.“ Sklopila zrak a vysvetľovala ďalej: „Použila som techniku majstra Zhanga, zablokovala som tvoj akubod, ako ma to naučil. On pre mňa vyrobil aj ten liek. Nemôžem mu byť nikdy dosť vďačná.“

Závrat v Conanovej hlave pomaly odznieval. Znovu sa dostával do svojej obvyklej kondície a pozornosti. Prezeral si nečakanú hostiteľku, teraz už s pokojnejšou mysľou.

Mala na sebe azda aj šesť sukní, jednu tenšiu ako druhú. Cez prsia sa jej vinula široká vyšívaná stuha, spopod ktorej tie rozviate sukienky viseli. Ramená mala zahalené blúzkou, ktorej predné diely boli navzájom preložené a zasunuté pod stuhu. Rukávy jej prekrývali nielen zápästia, ale celé ruky, keď si dala dlane pred tvár, viseli skoro až k dlážke, také boli širokánske. Videl iba špičky jej nechtov, o trošku dlhšie a ostrejšie, ako by sa azda patrilo. Úslužne, ale nie priveľmi pokorne sklopená hlava zase poskytovala dobrý výhľad na jemnú pokožku jej tváre bez jediného chĺpka.

„Toto je dom Yun Fenga, prefekta Chang-anu, môjho otca,“ oznamovala. „Vývesný štít mu venoval sám Imperátor, z vďačnosti za jeho služby.“

Dôvtip Conanovi napovedal, že víly možno žijú v lese, ale v domoch zvyknú bývať princezné. Aj tak si na túto krasotinku urobí vlastný názor. Vstal, zľahka si odkašľal, pozdravil pokynutím hlavy a predstavil sa: „Ja som Conan z Cimmerie. A ty?“

„Nehodná Yun Haitang, k tvojim službám, Veľký Brat.“

Chcel protestovať, že nie je jej brat, ale hlava ho zastavila. Porozumel tomu osloveniu, bolo dôverné a vyjadrovalo, že sa naňho táto malá kvetinka spolieha. Lebo Haitang znamenalo begónia, to vedel presne. Mimovoľne si pohladkal čelo, mal v ňom odrazu akosi plno nových výrazov a s nimi spojených súvislostí.

„Kde sú všetci, Junhaitang, či ako sa to voláš.“ Nedokázal dievča osloviť mei-mei, hoci mu podvedomie podsúvalo práve takéto pomenovanie, táto záhadná osoba predsa nebola jeho malá sestra. Stále nevedel, koho to má pred sebou.

„Haitang. Iba Haitang.“ Dievčina odrazu mykla hlavou, akoby niečo počula. „Ticho!“ prikázala.

Viac nebola úslužná, skôr rozhodná a dôrazná. Schmatla ho za zápästie, silou väčšou než by očakával od takého útleho a štíhleho stvorenia. Zatiahla ho do kúta, kde stála čudná stena na nožičkách, zložená z troch drevených dosiek vyšších ako človek, pripojených k sebe ohybnými spojmi a pomaľovaných výjavmi z poľovačky lukostrelcov jazdiacich na koňoch na vysokú. Strčila ho za ten čudný kus nábytku a sama vybehla von z izby dverami na opačnej strane miestnosti.

V chodbe vedúcej pozdĺž steny sa ozvali ťažké kroky. Conan pozorne načúval a pripravil sa na prípadný boj. Jeho strach bol obyčajne vždy menší ako jeho zvedavosť, a tak i teraz máličko povystrčil nos spoza prenosnej zásteny, aby videl, kto to prichádza.

Ten za posuvnými dverami mal problém otvoriť si, akoby sa mu drevo šmýkalo a nemohol ho poriadne zachytiť. Po pár pokusoch zaznelo podráždené zavrčanie a Cimmeranovi vzrušením zabrnel zátylok. Nasledoval úder, cez dosku prenikol dlhý zakrivený pazúr, pohla sa a vchod sa rozďavil. Ako papuľa príšery, čo stála za ním. Do miestnosti nakukla ohromná mačka, na čele jej vedľa uší rástli dlhé rohy. Kráčala po štyroch a pritom dosahovala polovicu výšky dverného otvoru. Zarevala.

Conan pustil prikrývky a pevne zovrel meč. Možno bude mať na večeru kus nechutnej mačaciny, oranžovej a pruhovanej. Fuj! A s krídlami! Keď zver podišiel bližšie, barbar uvidel, že mu nad lopatkami vyrastá pár veľkých krídel z oranžového a bieleho peria.

Tvor sa začal zakrádať smerom k zástene, ktorá Cimmerana kryla. Obzeral sa, ňuchal, švihal dlhým chvostom. Akoby už zavetril votrelca. Veľký barbarov meč sa nečujne vztýčil a bol pripravený zabodnúť sa do blížiaceho sa protivníka.

K bitke ale nakoniec nedošlo, odniekiaľ zvnútra domu zazneli zvuky a dravca vyrušili, dvakrát skočil sem a tam a stratil sa na tej strane izby, kde pre nedávnom zmizlo dievča.

Conan viac neotáľal. Rýchlo si obliekol nazad svoje iba napoly suché nohavice a chystal sa na záchrannú akciu. Začať ju nestihol. Tá, ktorej sa zberal bežať na pomoc svižne preskočila cez škáru naspäť do miestnosti a ticho za sebou zatvorila.

Teraz si zložila ruky na prsiach, akoby sa nimi snažila upokojiť svoje vydesené srdce. „Môjho otca zabil tento okrídlený tiger. I všetkých ostatných z mojej rodiny. Zostala som už iba ja.“

„Tak prečo si stále tu?“ Conan na mačacinu naozaj nemal chuť. Ale pár vysvetlení by rozhodne uvítal.

Povzbudená jeho spýtavým pohľadom dievčina začala rozprávať. „Nemôžem odísť, Conan. Ja to tu strážim.“ Ukázala prstom na steny a na dvere, viseli na nich červenými obrazcami pomaľované kúsky žltého papiera. „Spolu s mojím otcom sme našli spôsob, ako zabrániť Qiongqimu vyvraždiť celú našu dedinu. Tieto talizmany obsahujú formuly, ktoré ho udržia vnútri budovy, nemôže odísť a škodiť bez obmedzenia. Ale z času na čas ich treba vymeniť, lebo ich sila postupne vyprcháva. Tak sa tu pred ním skrývam a kontrolujem obranný val.“

„Ako dlho?“

„Dvesto rokov.“

„To je hlúposť. Už by si dávno umrela.“

„Neživím sa jedlom. Používam na udržiavanie svojho fyzického tela moje čchi. V rovnováhe s božskou podstatou dokážem prežiť bez jedla aj bez vody. Používam ho aj v boji a dovoľuje mi vznášať sa, sám si to videl. Som tu a ostanem tu aj tisíc rokov. A Qiongqi tu bude uväznený až do skonania vekov.“

Bola trochu patetická, ale tomu Conan rozumel. Vedel, aká cenná vie byť sloboda, neraz už trčal prikovaný v kdejakých kobkách a nerád na to spomínal. Napodiv, rozumel i keď hovorila o tej čchi veci, rovnala sa niečomu, čo sám cítil, keď bojoval o život. Možno by si ju mal viac pestovať.

„A ten dážď?“

„Dážď má odohnať všetkých, ktorí by sa sem mohli priblížiť. Qiongqi vie používať mágiu, keď ucíti korisť, vábi ju k sebe. Núti ju všetkými prostriedkami, aby ju mohol zabiť a z jej smrti načerpať nové sily. Preto rada starších môjho klanu zjednotila svoju vnútornú silu a premiestnila dom ďaleko od nášho kraja, do divočiny. Ak by ma netvor premohol, dlho by hľadal cestu späť. Ale zatiaľ mu žiadny pokus ujsť nevyšiel.“

„Tak ho pre teba zabijem a ty sa budeš môcť vrátiť domov,“ navrhol Conan.

„Ty by si to urobil?“ Haitang sa otočila a v očiach sa jej zablysklo.

´Už sa vidí slobodná,´ pomyslel si barbar. „Ak existuje spôsob, ako ho zabiť, dostanem ho.“ Nechcel sa chvastať, ale bola to pravda, tak začal vymenovávať svoje víťazstvá. „Zabil som už väčšie potvory ako je táto. Raz som bojoval s obrovským hadom, a aj s gryfmi zo Zingary som už mal tú česť. Boli trochu menšie ako tvoj zubatý podnájomník, ale aj ja som bol mladší a neskúsenejší.“

S obnaženou hruďou a vlasmi rozstrapatenými vôkol hlavy musel sám vyzerať ako nejaká príšera. Aj sa tak cítil, a príšera príšeru skolí. Pripadal si presvedčivo.

„Vo svojej tigrej podobe je Qiongqi nesmrteľný. Ale on sa často a rád mení na muža. Už si ho videl.“

„Ten bielovlasý?“

Haitang prikývla. „Kým je človekom, dá sa zabiť. Prepichnúť mu srdce postačí, vycediť krv.“

„Keď s ním skončím bude mŕtvejší ako mŕtvy, buď si istá,“ prisľúbil Conan. Pomáhal ochotne a rád, všade tam, kde mala zákernosť a zloba navrch. Ak bolo treba dosekať a odstrániť zviera, nemal prečo váhať.

„Tak dobre.“ Úmysel zabiť sa v okamihu zračil aj v tých druhých, temných očiach. Až teraz prenikla na povrch pravá podstata malej strážkyne. „Ale dávaj si pozor. Jeho meč je stará a vzácna zbraň, volá sa Červený drak a je začarovaný. Ak sa dotkne tela svojej obete, prenikne jeho moc až k srdcu, ktoré zastaví a roztrhá. Smrť je potom nevyhnutná.“ Začala chodiť z miesta na miesto pred Conanom, jej šaty za ňou povievali. Bola pôvabná odhodlaním. Páčila sa mu. „Urobíme to takto,“ pokračovala, „ja povediem útok a ty naňho udrieš od chrbta. Nevidel ťa, nevie o tebe. Si moment prekvapenia, s ktorým nepočíta. Konečne skape!“ Zaťala päste, až sa jej tie veľké červené nechty zarývali do mäsa. „Prilákam ti ho.“ Nadšene sa zvrtla a odbehla za paraván.

Pomenovanie zásteny sa Conanovi zjavilo náhle, z ničoho, ale vedel, že je určite správne. Len netušil, čo za ňou to dievča hľadá, keď tam stál on, nič zaujímavé nevidel. Ale krásna dievčina vyšla spoza malieb odetá v brnení z hrubých kovových platní s dlhým štíhlym mečom v rukách.

„Môžeme?“ Ani nežmurkla, a už bežala k dverám „Hneď som späť.“

„Hej, hodil by sa bozk pre šťastie,“ zamrnčal za ňou Conan ako sklamané šteňa. Taká krásna a nevenovala mu takmer ani pohľad. Zobudila ho síce bozkom, ale ten nebol pravý. Bolo to iba bezpečnostné opatrenia, síce sladké, ale z jeho strany neopätované. Tak možno nabudúce.

Haitang bola do zabíjania naozaj celá hŕŕ. Conan si sotva stačil pripraviť meč a dýku, a už bola nazad. Prebehla dverami, postavila sa do bojového postoja. Vzápätí za ňou vbehol dnu bojovník s bielymi vlasmi.

Keď skrížili meče, chvíľu bol boj vyrovnaný. Dievča si počínalo šikovne, trochu útočilo a potom len ustupovalo, aby sa ho ani náhodou nedotkla čepeľ nebezpečného meča. O pár minút a pár preletov mužskej či ženskej postavy vysoko nad dlážkou, nad ktorými barbar iba obdivne pokyvoval hlavou, zatlačila Haitang bojovníka priamo k zástene, za ktorou sa Conan ukrýval. Nebol to práve jeho spôsob – zabíjať odzadu. Bolo to podlé. Ale bol unavený a hladný, ak je kus podlosti cena za rýchle víťazstvo, tak tomu musí aj Crom porozumieť. Koniec koncov nebil sa s ľudským protivníkom, ale s príšerou v človečom preoblečení.

Prestal premýšľať, potichu vyšiel spoza paravánu a blížil sa k bojovníkovi odzadu. Na svoj široký meč sa vždy mohol spoľahnúť, vedel, že bude stačiť jediný zásah a Qiongqi zdochne. Ktovie či sa po smrti premení na tigra, obvykle to tak býva.

Mimochodom sa pritom pozrel na dievča a odrazu mu prešla chuť na jej bozkávanie. Krásna tvár bola skrivená zlobou, viac v nej nebolo nič pekné ani jemné. Útle telo sa vznášalo vo výške dospelého muža ako veľká hrozba, zjavná, nie skrytá.

Bojovník Qiongqi bol Conanovi stále obrátený chrbtom. I on vedel používať vnútornú silu a práve obratne uhýbal rozhorčenému útoku. Ostrie jeho meča iskrilo, keď sa skrížilo s rovnako ostrou a silnou čepeľou. Lenže mužské údery boli čím ďalej tým presnejšie vedené a silnejšie. Začínal naberať prevahu.

Haitang námahou takmer až cerila zuby. Teraz bol čas, aby Conan zasiahol. Rezko pobehol pár krokov dopredu zo svojho úkrytu a prepichol mužovo telo v mieste, kde bije ľudské srdce.

Bojovník otočil hlavu na bok, otvoril ústa v nemom úžase a v očiach mal namiesto zúrivosti, ktorá by sa dala čakať od porazeného monštra, iba beznádej. Zostal človekom, nezmenil podobu, jeho telo sa zosunulo Conanovi k nohám.

Barbar zo zvyku prešacoval záhyby jeho odevu, veď čo ak by našiel niečo, čo sa dá predať? Aj niečo našiel, hoci iné, než čakal, strčil si to do vrecka a postavil sa. S predstieraným uvoľnením sa začal blížiť k dievčaťu, svojím najopatrnejším krokom a stále pripravený na boj.

Vedel si predstaviť, ako malá Haitang teraz žiari, úsmev má iste od ucha až k uchu: ´Konečne!´

Kráska tanečným krokom podišla k dverám, na ktorých sa talizman so suchým praskaním rozpadol na prach, otvorila si dokorán a doširoka roztiahla ruky. Conan počul, ako zhlboka dýcha. Tak znie sloboda, samozrejme.

I on vyšiel na priedomie, kde konečne prestalo pršať a tam zostal stáť tesne za dievčinou, napoly zahalený v jej závojoch. Na okamih. Potom natiahol ruku a preklal ju skrz-naskrz.

„To si myslíš, že ma toto zabije, Veľký Brat?“ pohŕdavo mu šepla Haitang a oprela si hlavu o jeho plece.

„Nie, nemyslím,“ potvrdil jej Conan do uška rovnako dôverne. „Ale zo skúsenosti viem, že bez hlavy žiadne monštrum dlho neprežije.“ V druhej ruke držal bojovníkov meč, ktorý tajne zodvihol, keď ho prezeral. Odstúpil o pol kroka, napriahol sa a odsekol ním dievčaťu hlavu.

Ženská hruď po dotyku s Červeným drakom vybuchla a Conan bol naozaj veľmi rád, že nestojí pred ňou, ale za ňou. Znetvorené telo mu padlo k nohám, odkotúľaná hlava sa prvá rozpadla na prach a zvyšné ostatky ju nasledovali. Potom sa mu za chrbtom s praskotom práchnivejúceho dreva rozpadla i celá budova.

Ostal len drahocenný meč v Conanových rukách. Už si ho chcel strčiť za opasok, keď sa za ním ozval cudzokrajný pozdrav.

„Ni Hao, bojovník.“

Conan sa obrátil, v plnej pohotovosti, pripravený čeliť útoku. Zočil iba prízrak muža, ktorého zabil. Vznášal sa šesť stôp nad zemou na modrých bleskoch svojho čchi. Zostúpil až pred Conana a uklonil sa.

„Ďakujem za tvoju pomoc.“

Conan sklonil zbraň. „Neviem, či mi máš začo ďakovať. Odpusť, neskoro som porozumel, že ty si väzniteľ a ona je väzeň, a nie naopak.“

Mužov belasý tieň zamietavo potriasol hlavou. „Porazil si zlo, ktoré predo mnou dokázalo unikať stovky rokov. Moja sila už slabla, preto ťa Qiongqi dokázala privolať a zneužiť vo svoj prospech proti mne. Ale ty si ju odhalil. A ja,“ položil si ruku na srdce a potom ukázal k nebu, „som konečne slobodný. Môžem sa napiť z prameňa zabudnutia a znovuzrodiť sa do iného, lepšieho života.“

Tú obradnosť a patetickosť majú khitaičania zrejme v krvi. Conan sa prispôsobil, tiež sa uklonil a poslušne čakal, kým vďačný duch odletí.

„Len mi vráť, čo je moje – tebe by to aj tak bolo nanič. Tvoje čchi je nekultivované, keby som mal viac času, pomohol by som ti ho rozvinúť.“

„Myslím, že si vystačím s tým, čo dokážem.“ Conan chtiac-nechtiac odovzdal Červeného draka. Hoci by bol v jeho rukách iba úplne obyčajným kusom kovu, aj tak to bol nádherný meč. Možno by si ho nechal aj navždy.

Fantóm bielovlasého väzniteľa sa pritom pousmial, akoby prečítal jeho myšlienky. Jediným pokynutím si pritiahol i talizmany, ktoré barbar našiel a strčil do vrecka, keď prezeral oblečenie mŕtveho a zistil, ako sa veci naozaj majú. Vyleteli do vzduchu ako skrvavené motýle a s prskaním sa rozpadli. „Si Feng sa lúči a vraví zbohom, “ dodal. A s jediným úklonom bolo po zjavení.


Svet bol stále mokrý a nikde ani živáčika. Iba slnko viselo nízko nad obzorom a jeho lúče konečne aspoň trochu hriali. Blížila sa noc.

Conan si mečom nasekal konáre a postavil si provizórne lôžko. So strechou sa nenamáhal, lebo nebo bolo plné hviezd. Zajtrajší pochod už nebude bez cieľa, už si vedel zistiť kadiaľ sa dostane k turanským prímorským sídlam. Šramot v húštine konečne zahnal i posledné chmáry na jeho tvári, lebo spomedzi stromov vystrčilo hlavu jelenča.

A keď si s plným bruchom ľahol a chystal sa po dlhom čase na pokojnú noc, ucítil, že ho na boku čosi tlačí. Poháriky zo zelenkavého nerastu, ktoré si odložil v dome do vrecka tam stále boli. Tak predsa nevyjde naprázdno.

Ale predať ich musí čo najskôr, aby mu nepripomínali, že dostal bozk od príšery. Hoci bola krásna…

Prisnilo sa mu, že stretol vílu. Mala šikmé oči, deväť sukní a jemné pery. A na tele ani jediný chĺpok.

Koniec


Poviedka Kráska z Khitaie vznikla, keď autorka Monika Kandriková zachytila v roku 2021 na facebooku oznam: Conan Society, ve spolupráci s nakladatelstvím Rogerbooks, vyhlašují literární soutěž Stopy Roberta E. Howarda, která navazuje na tradici soutěže Ve stopách Conana. Účastnit se můžou občané České i Slovenské republiky… Jediná podmínka, kterou povídka musí splňovat, je návaznost na dílo Roberta E. Howarda.

A keďže mala autorka už dávno v hlave vetičku: Je dobré, ak Conana zobudí bozk, ale iba ak nezaspával sám, pustila sa veselo do práce a poviedka bola čoskoro na svete. Veselosť Moniku Kandrikovú neopustila ani po vyhlásení víťazov tejto súťaže, pretože poviedka získala v súťaži druhé miesto.

Poviedku Kráska z Khitaie ste si doteraz mohli prečítať v Literárnej prílohe Nemedian News 4 – 5 2022 a tiež v e-časopise o fantastike Jupiter 15.

Monika Kandriková sa zúčastnila i ďalších súťaží. V roku 2016 sa so svojou poviedkou Hľadá sa upír umiestnila v Cene Fantázie na štvrtom mieste. Publikovala v rôznych antológiách, v niekoľkých zbierkach Fantázia, v Čase hrdinov II ale i v zbierke Žena s labutí, v ktorej spolupracovala aj s českými kolegyňami.

Na stránkach Fandom.sk, kde často používa svoj nick Secentity, môžete nájsť viaceré jej poviedky, napríklad v Ohnivom pere bodovali jej krátke textíky Je to iba mesiac a Kadiaľ ísť. Tiež na stránkach scifi.sk si môžete prečítať jej poviedky. Príležitostne, keď jej to čas dovolí, sa tam zúčastňuje pravidelného eventu Poviedky na počkanie.

Tlačenú knihu zatiaľ nevydala. Ak by ste si chceli prečítať jej dávnejšie práce, môžete si zakúpiť jej e-book, zbierku poviedok Noc ma volá po mene. Ktorý možno raz dostane i mladšiu sestru.


Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.

Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.com.


10. júna 2024
Monika Kandriková