Ohnivé pero Q2 2019: Je to iba mesiac...

ohnive pero

Opúšťala ma hybnosť. Beh sa stal problematickým. Zakopol som a skydal sa na kraji cesty. Pichľavý štrk mi zodral dlane a polovicu ksichtu. „Kur va!“ Vietor v jedline sa so svišťaním rozrehotal a ozvena opakovala kur va kur va kur kur va va …

Liezol som ďalej po štyroch. Z džínsov mi trčali kolená. Hryzance som nepočítal a krv sa mi valila odvšadiaľ. Aj z kútikov očí, z nosa a z úst. Bublala mi v žilách a chystala sa vyschnúť. Bežať ďalej po brehu rieky k neďalekému lesu nemalo zmysel, psiská boli prirýchle a ja čochvíľa vytuhnem. Chcelo to nápad.

Ľahol som si na chrbát a stiahol zo seba nohavice. Dobatolil som sa k vyvýšenému brehu a zhodil ich dolu. Uchytil ich prúd. Veľmi dobre. Budú za sebou ťahať môj pach. Psa by voda zastavila. Dlaci stopu neopustia, hoci bude redšia. Dlaci sú vytrvalé hovädá.

Keď poľujem, mám pred očami červenú hmlu. Premýšľam ako alkoholik. Jediné, čo ma vtedy zaujíma je, kedy sa už napijem. Obzerať sa, či mi práve niekto nejde po krku som dávno zabudol. Asi tak pred dvesto rokmi. Povaha veľkého zlého vlka musela prejsť podobným vývojom, zrejme sa aj štvornožčatá prestali báť, lebo dnes večer mi strčili do cesty volavku. Tisíctýždňové mladé kr-víno zabalené v rozkošnej kvietkovanej kombinéze. Nôžky na vysokých podpätkoch ma šikovne zaviedli až do podchodu pod železničnou traťou. Nemal som liezť dnu, keď tam zastali. Nuž, ale, zakážte závislákovi siahnuť po svojej dávke. Sotva som ju ochutnal, zablokovali vlci oba vchody. Rozkmásali mi krídla, otvorili žily.

Ušiel som LTT. Len tak-tak. Ešte stále mi boli v pätách, durili ma ako nejakého zajaca. Dlaci sú jednoducho svine. Ale aj svine možno obabrať. Ak bude prúd dosť silný a odplaví tie moje gate dosť ďaleko… Uchechtol som sa nad svojim riečnym klamstvom. Už ho bolo treba iba dokonať.

Mesiac na nebi svietil ako rybie očko, čo všetko vidí. Bol veľký a okrúhly. Mesiac, ten ma neštval, viem sa schovať tak, že ma nevidieť. To vlahý nočný vzduch bol číry a voňavý udavač. Musím zariadiť, aby môj pach ostal iba na jedinom mieste. Práve na tom, kde ja už dávno nebudem. Sú také spôsoby.

Zapátral som vo svojej dlhej pamäti a vytiahol odtiaľ zariekadlo na krátky teleport. Ešte bolo treba vybrať cieľ. Zakričal som na frekvencii, ktorú psiská nepočujú. Echo mi vrátilo naspäť obraz podzemného priestoru vzdialeného tak kilometer v smere odkiaľ som sem dobehol, až za blížiacou sa svorkou. Výborne! Vystrel som dlaň pred tvárou a ošepkal som ju zaklínacou formulkou. Veršík som pevne zovrel v pästi a pritiahol som si ho na hruď.

Kúzlo ma zaraz schytilo a presunulo ma preč. Schmatlo ma dosť necitlivo, bol som boľavý. Chcelo sa mi zvriesknuť, ale ovládol som sa. Len žiadne stopy, ktoré by mohol nejaký snaživý chlpáč zachytiť.

Staré vrátka do akejsi pivnice, schované pod previsom z konárov a listov prerastenej šípky škripotavo zakňučali pod náporom vzdušného víru, keď som sa zhmotnil vnútri. Zavrel som ich za sebou dokonale a otrčil prostredník vzdialenému brechotu. Teda, vlastne oba.

„Obsadené.“

Hlas, ktorý ma prekvapil znel asi tak, ako bude znieť ten môj, keď odpoviem. Slabo a strhane. A okrem toho i uplakane. A to som si myslel, že uprostred dnešnej noci som jediná korisť ja sám.

„Miesta je tu dosť. Podelíme sa, čo povieš?“ Zaostril som pohľad na úroveň čiernočiernej tmy, ale videl som sotva päť percent nad prd.

„Nebuď parchant a vypadni.“ Nejasný hovor sa zľahka zlomil.

Pri zadnej stene zatuchnutej miestnosti zo skalných blokov sa chúlila malá postava. Podľa siluety mladíček, možno dievča. Kolená pritiahnuté na prsia, objaté ramenami . Postúpil som o ďalšie dva kroky. Nahé kolená sa skrčili ešte viac, pritiahnuté ešte mocnejšie ku blúzke vzdúvanej neveľkými ženskými prednosťami. Nahé kolená?

Prepadol ma nepríjemný pocit, že prehliadam niečo veľmi konkrétne. Všade páchla krv. A nielen tá moja.

„Zmizni!“ Vypäté odháňanie začalo zaváňať panikou. Ustúpil som. Býva to dobrá taktika. Ten, s kým hovoríte pritom stratí pocit, že je v ohrození. Potom treba nadviazať konverzáciu. O hocičom. A zaútočiť niekde uprostred nej.

„Kde máš nohavice?“

„Dievčatá nenosia nohavice…“

Nie, dievčatá nosia minisukničky a chutia ako letná lúka za jasného dňa. Hlavne v auguste. Strata krvi ma výrazne oslabila, ale aj keby nie, nezvyknem brať ohľady. Moje gentlemanské ja vystúpi na povrch až keď som sýty, aj to nie vždy. Ovládol ma sprostý chtíč. Chcel som tú mladú sladkú krv, hneď a už aj. Potreboval som ju. Veď tento život nevyjde nazmar, keď sa z neho ja zotavím. Stále lepšia love story ako Twilight.

Vystrčil som tesáky, napol zmysly. A ucítil vlka. Teda vlkolaka, aby som bol presný. Bol som v pasci. Do psej matere!

„A ty máš kde nohavice?“ To je čo za otázku? To sa vážne budeme baviť o nohaviciach?

Už som stál tesne pri svojej obeti. Pozerala mi rovno na nahé nohy a ja som nedokázal myslieť a odpovedať jej. Musím ju zabiť skôr ako sa premení.

Chytil som dievčinu pod pazuchy, vytiahol ju do stoja a zahryzol som sa. Vykríkla. Slabo.

Objímal som ju a drvil k sebe. Postojačky sajem najlepšie. Ale vypil som ju iba dopoly. Chutila ako človek. Fajnovo, ale ľudsky. Jej teplo sa mi rozlialo do svalov a vyčistilo mi i hlavu. Prečo je všade plno vlčieho smradu? Jednou ruku som ju prirazil k stene a druhou nadvihol blúzku. Rana od pazúrov bola veľmi čerstvá. A, ako som už vedel, nemala nohavice. Ale ani sukničku. Ani nič. Zacítil som, že je na franforce, tam dolu. Spomienky z jej krvi ma skoro strhli na kolená. Bolesť. Hrôza. Odpor. Zúfalstvo. „Tí bujaci zastraní zubatí!“ Zastavili sa pri nej „na vohľady“ tesne predtým, ako sa vydali dostať mňa. My, upíri, nedýchame. Iba des nás prinúti preháňať pľúcami vzduch. Fučal som, akoby som práve zdolal Everest.

„Tak ma už zabi…“

„Prečo?“

„Vonku svieti mesiac. Je spln.“

Už bola nakazená, už to cítila. Volanie beštie ju desilo a ja som sa nečudoval. Ale ešte sa nepremenila. Ešte nebola dlak. A prečo by ním musela byť? Napoly napitý mám vždy v hlave rauš , teraz som ho mal dvojnásobne. Ak už má byť táto maličká nejakou príšerou, tak elegantnou.

„Je to iba mesiac, poklad.“ Stane sa mojou!

„Mesiac máš rád, há?“

„Mesiac mi dáva silu, Slniečko. To iba dlaci sú jeho otrokmi. Ja som jeho pán.“

„Máš tesáky.“

„Mám ich ostré.“

„Ale ja som ťa dnu nepozvala.“ Vedela, čo som zač. Je to inteligentné žieňa, rýchlo si dala dve a dve dohromady. Nechtiac som sa musel usmievať. Tým veľmi zvláštnym spôsobom, keď sa endorfíny z neznámeho dôvodu vytvoria v hlave a nútia vás vyťahovať kútiky dohora. Zaslúži si byť moja.

„A ja ťa nevolám von. Volá ťa mesiac. Ideme to zvrátiť?“ Premena na nočného tvora je okamžitá, kým vlk sa ľudským telom šíri pomaly. Bol som si istý, že sa jej transformácia podarí.

„Budem ako ty?“

„Nie. Ty budeš vždy ako ty. Len silná a s tesákmi.“

„Mesiac mám rada.“

„Budeš sa pod ním prechádzať stále rovnako krásna. Žiadne laby, žiadne chlpy. Neboj sa, nebude to bolieť.“

Dopil som ju najjemnejšie ako som vedel a ponúkol jej svoje zápästie. Pila s vášňou. Z premeny sme nabrali silu obaja. A niektoré veci prestali byť dôležité.

„Už to nebolí.“ Zdvihla si tričko a pohladkala miesto na žalúdku, na ktorom už nebolo ani stopy po vlčích pazúroch. V očiach mala zase iskru. Už nebola na franforce.

Tú psiu chamraď sme dohnali spolu. Strhli sme ich jedného po druhom. Boli sme iba dvaja, ale boli sme skvelá dvojka. Spriaznené duše. Išlo nám to lepšie ako keď vlci ženú lesom vysokú.

Keď je upír pri sile, nič ho nezastaví.

A pomsta, tá chutí vždy dobre. Aj bez nohavíc.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

2. decembra
Monika *Secentity* Kandriková