 |
Počas prestávky medzi jarným a jesenným kolom literárnej súťaže Ohnivé pero sa v našej nepravidelnej rubrike Protopero môžete zoznámiť s jednou z poviedok porotkyne jarného kola 2024 Moniky Kandrikovej. Poviedku uverejňujeme na pokračovanie.
Conanovi sa prisnilo, že sa mu na opasku hompáľa plný mešec. Rezko si vykračoval zaprášenou uličkou k vychýrenému hostincu, v ktorom kuchár vedel upiecť prasa obzvlášť do chrumkava, v útulných izbách stáli široké postele a tamojšie dievčatá mali nohy dlhé až po samu zem.
Išiel, a išiel, a stále nebol bližšie. Slnko žiarilo a vzduch sa vlnil ako v horúčavách hirkanskej púšte, ale jemu drkotali zuby. Chlad ho obklopoval ako zlé kúzlo.
Pocit, že mu niekto studeným ostrím reže do kože, veľkého bojovníka nadobro prebral z nepokojného spánku. Vyskočil z lôžka rovno do strehu, ale vzápätí sa dovtípil, že ho neohrozuje meč ani dýka. Len jeho provizórny úkryt z vetiev zase raz dočista premokol, voda mu natiekla za golier.
Kdeže teplá posteľ! Trmácal sa horou niekde medzi vilayetským morom a Koruntsunom, kam ho zahnala priveľká presila riečnych pirátov.
Nad hlavou mu prekliato nízko viselo šedivé zachmúrené nebo. Ohromné jedle vrcholcami pichali do oblakov napučaných ako mechy s najlepším vendhyjským vínom, narobili do nich diery, z ktorých sa neprestajne liali hrubé prúdy dažďa.
Kdeže pečené prasa! Posledný kúsok sušeného mäsa zhltol, ani nepamätal kedy. Na lesné plody bolo priskoro, jar sotva skončila. Príležitostne vyciciaval šťavu z korienkov a kvetov, lebo bola sladká. Živil sa iným. Volal to jedlo. Slimáky, červy, čím väčšie, tým lepšie, pukali mu medzi zubami ako zrelé brusnice. A huby. Aj tie nachádzal hojne. Nastrkal si ich do kapsy, ktorú mal prehodenú cez plece, lebo ich mal radšej ako chrobač. Ale úplne najradšej by si dal to pečené prasa. Obtrhal by mäso z kostí svojimi mocnými zubami a naplnil si brucho. Ale tento prekliaty les bol prázdny. Alebo zvery vetrili nejakú zradu, alebo tu nikdy nijaké neboli.
Keby v ňom žili aspoň dáke víly, mohol by sa ich prinajmenšom opýtať na cestu. Nikdy veľmi neveril povedačkám, že prítulné rozkošnice tancom na lesných čistinách občas pomotajú pocestným hlavu, teraz vie naisto, že to boli táraniny. Nikde ani živá duša. Kdeže! I útle boky a sladké pery mal, zdá sa, ešte nadlho zapovedané.
Mach a bahno z lesných chodníčkov mu presiaklo pod onuce, parádna vesta z kožušiny, na ktorú býval taký pyšný, ťažila ako pol medveďa, z kožucha ktorého bola vyrobená, a smrdela ako mokrý pes. Kvôli vytrvalému lejaku sa cítil ako strašidlo z močiara.
Na svojich potulkách zažil už Conan všelijaký dážď. Ale, U Croma!, aby lialo v kuse azda aj tri týždne a on nenachádzal cestu von z lesa, to zaváňalo kúzlami, za ktoré by sa žiadny stygijský veľkňaz nemusel hanbiť. Ani jeho cvičené a nanajvýš pozorné oko nenachádzalo v okolitom poraste žiadne zvyčajné znaky, ktoré by mu ukázali rozumný smer, kadiaľ by sa mal vydať, aby sa vymotal spomedzi stromov. Blúdil.
Tak len kráčal a kráčal, rovno za nosom a popritom premýšľal, ako málo stratil a ako veľa mu odrazu chýba. Keď nájde toho, kto ho tu začaroval, vyrazí mu všetky zuby do jedného!
Odrazu zbadal rozsiahlu usadlosť schovanú v neveľkom údolí. Nezdalo sa mu, žeby k nej došiel. Skôr niekde prekročil bludný koreň a prinútil ju zjaviť sa. Nadšením práve neprekypoval, bola to pasca na prvý aj na druhý pohľad. Ale mal svoj meč a jeden nikdy nevie, akú škodnú pasca nakoniec rozpučí.
Krížom-krážom, od Aquilonie a Stygie až po Zamoru, takýto dom nikde nevidel. Bola to jedna veľká rozsiahla prízemná budova, celá z dreva, s nízkymi strechami z oblých hlinených škridiel. Na každom rohu strechy ceril zuby na svet naokolo zelený jašter so zlatými šupinami, bez nôh, s veľkou hlavou a ešte väčšími očami. Matne si spomínal, že počul zbojníkov navrátivších sa z Khitaie hovoriť o drakoch so širokou papuľou, čo lietajú v povetrí i bez krídel.
O khitaiských čarodejoch žiadne povedačky nepočul. Možno sú šikovnejší ako stygijskí babráci, ale zaklínadlá sa len ťažko mumlú s podrezaným hrdlom.
Vystúpil po siedmich stupienkoch z tvrdého žltého kameňa. Nad stenou pred ním visela tabuľa pomaľovaná krátkou skupinkou červených znakov. Vyzerali ako panáčikovia s mečmi alebo barličkami, niektoré mali klobúky a iné nie. Možno ho varovali, ale on už nemal najmenšiu chuť stráviť ďalšiu noc vystavený všadeprítomnej vlhkosti. Chcel vojsť.
Na prvý pohľad pôsobila stena pred ním jednoliato, nikde nevidel kľučku ani iný otvárací mechanizmus. Keď sa však lepšie prizrel, odhalil, že jedna plocha na jemno opracovaných dosiek je predsunutá pred druhú, pritisol dlaň priamo na hladký povrch a odsunul posuvné dvere práve na takú škáru, aby sa cez ňu prešmykol. Obozretne sa nanosil dovnútra.
Nechával za sebou stupaje z blata, rýchlo by ho prezradili. Svoju obuv preto zhodil hneď v prvej miestnosti. A zložil i medvedinu, aby ho khitaiskí strigôni nemohli vypátrať ani po pachu. A potom sa ich vydal hľadať.
Postupoval izbu za izbou. Bolo v nich mnoho rôznych vecí. Oltáriky s prázdnymi miskami, ležadlá prikryté farebnými látkami, stolíky ako pre trpaslíkov a vedľa nich na dlážke pletené rohože. Popri stenách viseli pestré závesy so strapcami a zhasnuté lampáše. Na mnohoramenných svietnikoch boli zvyšky sviečok, ale žiadnu by už nezapálil. Objavil i zvláštne drevené krabičky s dlhou rúčkou, v ktorých boli misky a lyžice biele ako sneh a bohato pomaľované pestrými vzormi alebo krčiažky a poháriky z čudného žltého alebo zeleného kameňa. Zo skúsenosti hneď odhadol ich vysokú hodnotu. Strčil si jeden mimoriadne krásny párik malých kalíškov na štíhlej stopke do vrecka. Keď bude odchádzať, nabalí si tých pokladov viac.
V opustených komnatách bolo sucho a omnoho teplejšie ako vonku. Iba rovnako mŕtvo, nikde ani myš. Nadrozmerné črepníky s uschnutými torzami drevín, ktoré v nich umreli v nekonečne dlhej agónii len na krok od životodarnej vody, ho presvedčili, že tu zrejme len ťažko objaví nejakého obyvateľa. Započúval sa. Nie, pršať stále neprestalo.
Nemal sa kam ponáhľať, aspoň zatiaľ. Dlho neváhal, vyzliekol sa celý a dobre sa vyutieral do jedného z látkových závesov. Z neďalekého ležadla stiahol prikrývku, obtočil si ju okolo pása a druhú si prehodil cez plecia. Svoje šaty zavesil na bezlisté konáre, aby mu čím skôr uschli. Preložil pohovku do kúta, aby mal chránený chrbát, sadol si na ňu s nohami prekríženými, meč si uložil na dosah. Po veľmi dlhom čase ho obklopilo príjemné pohodlie. A hoci chcel ostať v strehu, zaspal hlbokým spánkom, vyčerpaný dlhým pochodom.
Dotyk, ktorý ho prebudil, bol veľmi jemný. Nechať sa zobúdzať bozkom, nežne, patrilo k jeho obľúbeným potešeniam a obyčajne ho nevydesilo. Ak, pravda, neusínal sám. Pery, ktoré sa pritískali na jeho ústa, boli hodvábne, ale naliehavé. Uzamkli jeho hlas, nevydal by žiaden zvuk, ani keby sa veľmi snažil.
Stále bol biely deň. Jasne videl, že dievča, ktoré ho bozkáva, je mimoriadne pôvabné. Jeho tmavé, trochu šikmé oči mali dlhánske mihalnice, skoro sa s tými jeho navzájom dotýkali. V havraních vlasoch, vypnutých dohora, hladko začesaných a pospletaných v zložitých uzloch do drdola na vrchu hlavy, malo napichané ihlice zo žltého kovu, štedro zdobené kamienkami a retiazkami. Cenné a nádherné.
Látka jej šiat bola ľahučká, modrastá, s vyšívanými kvetinami. Prikrývka mu skĺzla z pliec, preto ich cítil rovno na svojej koži ako šteklivý závoj. Z toho dotyku, a zo sladkosti pier na svojich perách, sa mu ježili všetky chlpy.
Objímal svoj obojručný meč a jeho objímali jemné ženské ruky. A vznášal sa vo vzduchu. Dievčina ho nadľahčovala silou, ktorej nerozumel. Akoby sa vôkol nich oboch rozprestrel neviditeľný oblak z modravých bleskov, ktorý ich pevne obopäl a nepustil. A ešte sa pritom usmievala. Akoby robiť niečo takéto neuveriteľné bola tá najľahšia vec na svete. Takto, v dôvernom objatí viseli uprostred ničoho tesne pod prekladmi dreveného stropu vo výške dvoch dospelých mužov.
´Žeby predsa víla?´ opýtal sa v duchu Conan. Mágiu nemohol vystáť, o víle ešte pouvažuje.
Pohnúť sa znamenalo spadnúť. A tak mlčal a čakal čo sa stane.
V miestnosti pod nimi sa prechádzal muž. Časť vlasov mal na vrchu hlavy zatočených a ozdobených tepaným kovovým prstencom. Zvyšné dlhé biele pramene mu padali na plecia a potom na chrbát, ale nevyzeral starý. Bol odetý do niečoho, čo by Conan nazval plášťom a prepásaný širokým opaskom. Hnedé výšivky na hnedom podklade a medzi nimi ako biele zrnká svietiace perly, prívesok z pávím perím a zlatým strapcom visiaci na lesklej šnúre od pása až po kolená robili z toho odevu prejav bohatstva a vznešenosti. A tiež moci. Prišiel až k oknu, založil si ruky za chrbát a vyzrel von. Chvíľu tam len tak stál, potom si napravil meč, ktorý mu visel v koženom puzdre pri ľavom boku, a odišiel naspäť niekam dovnútra domu.
Dievčina ešte chvíľu čakala. Po nejakom čase zľahka zatlačila svojimi štíhlymi prstíkmi na Conanove plecia a postavila ho na dlážku. Hneď od nej ustúpil dva kroky dozadu, pre istotu. Aké to hrdinstvo! Ešteže tu nebol nikto, kto by si z neho mohol robiť posmech, že uteká pred dievčaťom. Rozpačito sa usmial a neobratne si poopravil prikrývku okolo pása.
Krásavica – lebo to naozaj bolo to najkrajšie dievča, aké kedy videl –, tiež ustúpila o dva kroky, obradne predpažila obe ruky, spojila si ich pred sebou do oblúka a mierne sa uklonila. Začala rozprávať. Iste ho tiež chcela pozdraviť, ale on jej vôbec nerozumel. Iba bezradne potriasol hlavou.
Nasledujúce udalosti sotva dokázal vnímať. Dievča napriahlo ruku a udrelo ho ukazovákom a prostredníkom niekam pod ľavú kľúčnu kosť. Skúsil zaujať obranný postoj, ale odrazu sa nemohol pohnúť. Otvoril ústa, aby sa ohradil proti jej útoku a ona mu do nich strčila guličku nevábnej vône. Skôr ako si to stihol uvedomiť, prehltol ju. A v nasledujúcom okamihu ho dievča udrelo znova a on zavrávoral: „Hej!!!“
So ženami sa už bil, keď mu niekto išiel po krku, dlho neskúmal, či má útočník prsia alebo bradu po pás. Ohnal sa mečom, ale nezasiahol. Hlava sa mu zatočila, pocit, že mu do mozgu búšia mlatom ho stlačil na pohovku, dopadol sťažka, dýchal prirýchlo – dokonale bezmocný. Keby mal teraz čeliť útoku, bolo by po ňom. „Čo sú to za triky,“ vytlačil zo seba s námahou.
Pokračovanie o týždeň.
Poviedka Kráska z Khitaie vznikla, keď autorka Monika Kandriková zachytila v roku 2021 na facebooku oznam: Conan Society, ve spolupráci s nakladatelstvím Rogerbooks, vyhlašují literární soutěž Stopy Roberta E. Howarda, která navazuje na tradici soutěže Ve stopách Conana. Účastnit se můžou občané České i Slovenské republiky… Jediná podmínka, kterou povídka musí splňovat, je návaznost na dílo Roberta E. Howarda.
A keďže mala autorka už dávno v hlave vetičku: Je dobré, ak Conana zobudí bozk, ale iba ak nezaspával sám, pustila sa veselo do práce a poviedka bola čoskoro na svete. Veselosť Moniku Kandrikovú neopustila ani po vyhlásení víťazov tejto súťaže, pretože poviedka získala v súťaži druhé miesto.
Poviedku Kráska z Khitaie ste si doteraz mohli prečítať v Literárnej prílohe Nemedian News 4 – 5 2022 a tiež v e-časopise o fantastike Jupiter 15.
Monika Kandriková sa zúčastnila i ďalších súťaží. V roku 2016 sa so svojou poviedkou Hľadá sa upír umiestnila v Cene Fantázie na štvrtom mieste. Publikovala v rôznych antológiách, v niekoľkých zbierkach Fantázia, v Čase hrdinov II ale i v zbierke Žena s labutí, v ktorej spolupracovala aj s českými kolegyňami.
Na stránkach Fandom.sk, kde často používa svoj nick Secentity, môžete nájsť viaceré jej poviedky, napríklad v Ohnivom pere bodovali jej krátke textíky Je to iba mesiac a Kadiaľ ísť. Tiež na stránkach scifi.sk si môžete prečítať jej poviedky. Príležitostne, keď jej to čas dovolí, sa tam zúčastňuje pravidelného eventu Poviedky na počkanie.
Tlačenú knihu zatiaľ nevydala. Ak by ste si chceli prečítať jej dávnejšie práce, môžete si zakúpiť jej e-book, zbierku poviedok Noc ma volá po mene. Ktorý možno raz dostane i mladšiu sestru.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@fandom.com.