Ohnivé pero - jar 2020: Kadiaľ ísť

ohnive pero

Na šibenici pri krížnych cestách visel obesenec. Zo šiat a topánok ho vyzliekli žobráci, z ľudskej podoby počasie, chrobač a neodbytné zobáky. Krkavce a vrany mu krúžili nad hlavou a hlasným škriekaním ohlasovali, že hostina ešte neskončila.

´Ďalší zmarený život,´ povzdychol si Ruben. Zastal na neďalekej medzi, načiahol sa k bazovému kru a ulomil si z neho vetvu hrubú ako prst a dlhú na dva lakte. Vzpriečil ju oproti zemi a priložil k ústam. Premenila sa mu pod prstami na cifrovanú fujarku.

Tu,tu,tu,tu,tu túúúú… – zahral.

Len čo neodbytné operence začuli muzicírovanie, nahusto sa zhŕkli okolo šuhaja v čiernom kroji s kabanicou vyšívanou divými ružami. Skackali a krákali akoby ho zdravili, potom sa zdvihli a uleteli preč.

Zakrátko sa zotmelo. Vyšli hviezdy, aj mesiac.

Úzky a lakomý na svetlo.

Spoza zvyškov nebožtíka sa prešmykol ostýchavý tieň s nejasnými obrysmi a ešte nejasnejšími úmyslami. Zavzdychal, zasyčal, vznášal sa a poletoval sem a tam. Obzeral si muzikanta, ošklivý a hrozivý.

Hocikto iný by pustil do gatí a splašene ušiel.

Ruben ale nebol hocikto.

Mladý muž bol zvyknutý i na horšie, zostal hnusom i desom nedotknutý. Hučiacu a prskajúcu príšeru si nevšímal. Zaujatý hraním dofúkal svoju ťahavú pesničku, utrel si ústa spakruky a pohodil hlavou. Na čiernych vrkôčikoch zacinkali ozdoby z tmavých perál. Fujarku vrátil, zmenila sa nazad na konárik, hopsla medzi ostatné do kríka a vrástla na svoje miesto.

Mládenec napokon zodvihol z trávy svoj kalap, ozdobený pruhom z ružových riečnych mušlí a oboma rukami si ho poriadne usadil na hlavu. Až takto dokonale ustrojený sa otočil nepokojnému zjaveniu čelom a premeral si ho nemilým pohľadom. „Nevieš si rady, ktorý smer je tvoj?“

Šibenice bývali postavené na krížnych cestách z dobrých dôvodov. Zlodeji a násilníci, ktorí na nich odvisli by i po smrti mohli chcieť škodiť. Lenže z konca povrazu všetky cesty vyzerali rovnako, nevedeli si vybrať tú jedinú, ktorou by odišli.

„áááááááááááá­áááááááá.....“ Duch sa zatočil a vystrelil k nebu. Bol neslobodný, väzeň bez klietky. Bolo ho počuť doďaleka a všetko živé nechtiac zamrelo. Pre toto sa ľudia po zotmení krížnym cestám tak veľmi vyhýbali. „Zaveď máááá!!!“ Nežiadal, prikazoval. „Domóoooov!“

Šuhaj zdvihol bradu, obočie mu rozdelila prísna čiarka: „Možno zavediem, možno nezavediem.“

Krik a jačanie sa zdesaťnásobili. „Zááááá-veeeeeď!!!“ Zdvihol sa studený vietor, rozvíril piesok a prach a hnal ho Rubenovi rovno do tváre.

Ale mladík iba švihol rukou, akoby urobil jeden záber ostrou kosou v obilnom poli a všetky kamienky a skalky popadali neškodne do trávy.

„Vieš, čo je toto?“ ukázal zúrivému strašidlu.

V ruke držal paličku, dlhú tak na päť palcov. Z jednej strany bola svetlá, drevo vyzeralo ako čerstvo opracované, boli doň vyryté dve či tri plytké priehlbinky. Na druhom konci bola tmavá, skoro hnilá. A na tom konci bolo veľa hlbokých zárezov.

„Sedával si v krčme dennodenne a krčmár ti pripisoval na takýto rováš, až kým si nemal peniaz na zaplatenie. Ale tento je iný, tento neráta groše,“ vysvetlil strašiakovi.

Šedivá hmla nedokonalej ľudskej postavy bola odrazu plná dier, vydesená. Počítala čiarky na jednej strane, počítala na druhej a vedela, ktoré sú jej na dobré a ktoré na zlé.

„Zabil si svoju starú mater,“ temne vyslovil Ruben. „Prišiel si domov s krčmy, nakričal si na ňu a na jej hladné ústa a potom si ju zadusil holými rukami. Za to ťa obesili.“

„Ale ja tu zastupujem iných,“ pokračoval.

Otočil sa a hvizdol na prstoch.

Spoza grúňa vybehli traja chlapci. Najstarší mohol mať dvanásť, najmladší nie viac ako sedem. Boli dobre živení a čistí, ale ich odev bol čierny ako temná noc a tváre také bledé ako skúpy mesačný svit. Iba v očiach mali žiarivé živé iskierky.

„Ruben, volal si nás?“

„Volal, chlapci.“ Ruben si ich objal, všetkých dohromady a naraz, až ho skoro prevrhli . “Chcem vám dnes ukázať prízrak. Ale nebojte sa ho, nemôže vám ublížiť.“

Deti, jedno po druhom, pristupovali k potvore, odrazu už sotva viditeľnej medzi tieňmi noci, načisto osprostenej zlým tušením. Pozorne si ju prezerali.

„Prečo je taký škaredý,“ opýtal sa ten najmladší. „Lebo je starý?“

„On nebude nikdy taký pekný ako my, Janko,“ odpovedal mu Ruben.

„Lebo ho obesili?“

„Nie, to vôbec nie preto.“ Ruben zrátal všetkých šesť zvedavých očí svojim vlastným ako uhoľ čiernym pohľadom. „Raz som bol pre jedného valibuka, ktorého zavesili za rebro. Zahral som preňho a on sa prizeral, a potom začal spievať so mnou. Bol o hlavu väčší ako ja, ramenatý, nosil svetlé vrkoče a v nich sokolie pierka. A košeľu mal belšiu ako čerstvý sneh. Zaviedol som ho do hory, k vodopádu. Stará sa tam o storočné borovice a čriedy jeleňov, i o všetku lesnú zver. A medvede zavádza preč z horských chodníkov, aby ľuďom cesty nekrížili. Niekedy ho spolu pôjdeme navštíviť.“

Prostredný nezbedník ho počúval najmenej. Pichal prstom do oblaku, čo zvýšil z rádoby nebezpečného hnusáka a krútil nad ňou nosom. „Nedá sa chytiť.“

„Ktožeby ho už len chcel chytať, ty blázonko.“ Ruben ho potiahol za košeľu. „Keby ho niekto naozaj chcel chytiť, tak by sa chytiť dal.“ Vysvetlil mu Ruben. „Nechaj ho už. Ja sa oňho postarám.“

Postavil bratov pred seba do radu a vážne k nim prehovoril.

„A vy dostanete svoju prvú úlohu. Na konci dediny stojí chalupa, býva v nej vaša mama a váš najstarší brat, Ďurko. Má nezdravú ruku, a ešte dlho sa bude musieť šetriť, aby sa mu zlomenina dobre zrástla. Majú veľa roboty na poli, v maštali i okolo domu. A málo síl. Preto im budete pomáhať. Nemôžu vás vidieť, lebo… veď viete prečo. Ale to neznamená, že im nemôžete pomáhať. Pridvihnete mamičke plné vedro, keď ponesie vodu pre kravičku od studničky. Poza chrbát jej nahádžete zemiaky do hriadky. Vytrháte burinu, ale nie priveľmi nápadne! Keď sa spolu vyberú do lesa na hríby a lesné plody, prihodíte im do hrnčeka tie najkrajšie černice.“

„Viem, kde také rastú. Donesiem ich veľa.“ Janko bol ochotný, hneď sa bral preč. Rád sa na mamku prizeral, iba býval smutný, keď jej dolu lícami tiekli slzy. Ruben to vedel. Vzdychol a upokojil ho: „Sľubujem ti, že sa mamka bude teraz viacej usmievať.“

Najstarší z troch bratov, už skoro junák si privlastnil úlohu kapitána tejto na všetko dobré pripravenej družiny. „Tak poďte, máme veľa na práci.“

Odišli, odkiaľ prišli. A Ruben išiel dokončiť, čo začal.

„No hybaj“, odkiaľsi vytiahol pastiersky prútik a hnal ním príšeru na kraj lesa, na dohľad od cesty pre všetkých pocestných. Až tam zostal stáť, znovu vytiahol zo záňadria nebožtíkov rováš a zlomil ho. Oddelil dobré skutky od zlých a rozsúdil:

„Budú ťa biť a ty sa nebudeš môcť brániť. Tak ako tvoja žena a tvoj syn, ktorého si naposledy zdral tak, že týždeň nevládal chodiť. Zlomil si mu ruku. Zabil si mu bratov, všetkých troch. Odniesol si ich do lesa len čo sa narodili a pohodil do húštiny. Nikto to nevedel, iba ja – lebo les je moje panstvo. A tvoja žena, ktorá si mohla oči vyplakať. Nikdy by si za tento skutok nezaplatil. A preto ťa budú biť až kým neskončí aj tvoj druhý pozemský život. Možno ti dovtedy dokážem odpustiť.“

Nedovolil, aby sa dolámaná palička rozpadla na prach, vložil ju do koženého vrecka a uviazal na opasok. Kým tam zostane, bude si jej majiteľ všetko pamätať a všetko cítiť. Premenený na mladý orech, ktorý tento rok prvý raz zarodí. Naotĺkajú ho ešte dosť a dosť kým z neho rok čo rok orechy obijú.

Aspoň bude ešte niekomu na osoh.

Lebo práve taká bola Rubenova moc. Zmareným životom dať nový zmysel. Každému tak, ako si zaslúži.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po ukončení hlasovania a vyhodnotenia daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

4. mája
Monika *Secentity* Kandriková