Ohnivé pero Q1 2017: Max a wild wild Weston

ohnive pero

(Kto sa v tom ešte neorientuje, nech prečíta: Pehavé strašidlá, Pes Fík a hlavne Maxmisiu, na ktorú tento diel nadväzuje a bude sa v tom orientovať ešte menej.)


Bob Weston vyskočil z vozíka až mu zaprašťali stáročné kosti: „Sú tu… vššade ssú…“ šušlal skrz zuby, ktoré mal ako noty na bubon.

„Kto? Zmrdi?“ špekuloval z mrákot sa preberajúci Albert.

Bob sa ne neho zadíval pohľadom, pod ktorým sa topia ľadovce: „Smrdi ste vy dvaja. Sombísi predssa!“

Albert sa nahol ku mne a v snahe ma prebrať, mi uštedril facku, po ktorej by sa porúčal k tartanu aj železný Mike. Pocítil som, že Zem je naozaj rotačný elipsoid. Otvoril som oči. Albert mi ukázal niekoľko prstov ľavej ruky. Zamrmlal som niečo v tom zmysle že osem.

„Je ich tu mošno vias jak ossem. Nie je čass na počšty! Mussíme ich znišiť!“ motivoval nás Bob a priskočil k mraziacemu boxu. Chvíľu sa pasoval s otváracím mechanizmom záklopky. Nadšene skríkol, keď sa mu podarilo box otvoriť. Postavili sme sa ako tiene za neho. Bob vytiahol z boxu podvozok s mŕtvolou.

„Typiský sombík. Pri ich likvidásii mussíme posstupovať takto…“ uvedomelo ukázal na zmrazené telo, akoby poúčal ašpirantov medicíny.

Čo sa udialo potom, mi prišlo ako zlý sen. Bob chytil do kostnatých prstov mrazenú hlavu zomrelého ako do zveráka, ešte sa uistil pohľadom, či dávame pozor. Potom zašuslal, podľa jeho slov, magickú formulu: „No hasta la vista,“ sikavky malebne zasyčali márnicou a na post scriptum bejby sa ozval praskot, keď sombíkovi odtrhol krútivým pohybom hlavu. „Vidíte to, smrdi? Ani nemukol!“


„Max! Upokojte sa!“ jačalo pehavé strašidlo. V snahe vyhovieť, som jej vlepil zaucho. Zabralo. Stíchla.

„Čo sa deje? Kde to som?“ úplne som sa prebral z nočnej márničnej mory. Bola mi zima. Privrel som všetky oči, lebo ma v nich pichol striebristý lesk. Pozrel som na seba a pripadal som si ako plynové potrubie zabalené do alobalu.

Pozrel som sa na strašidlo prikladajúce si na červené líce obklad: „Prepáčte, že som vás udrel…“

„To je oukej,“ skočila mi do reči.

„…tak slabšie. Ale nemám silu,“ povzdychol som si. Nerád ženy sklamem.

Skúmavo sa na mňa zadívala, v jej očiach prebleskli obavy: „Boli ste podchladení, preto sme vás navliekli do týchto termovakov…“ vysvetľovala náhlivo.

Dozvedel som sa, že Fík, keď skončil bezvedomú stráž pred dverami márnice, sa pokúsil dostať dnu, lebo počul zvnútra huriavk a praskanie kostí. Nezadarilo sa mu, tak zalarmoval zdravotnícko-technický personál. Ten nás vyslobodil a umiestnil na intenzívke. Mňa, Alberta a ešte jedného extra-blázna, u ktorého vraj omylom diagnostikovali smrť. Ale šlo len o jej klinickú pribuznú.


„Vitaj, Max!“ priskočil ku mne Fík, keď sme sa po pár dňoch intenzívneho leňošenia na intenzívke vrátili do známej izby a olízal mi ksicht. Postrapatil som mu rozhádzané mikádo vlasov. Spoza mňa mu zamával Albert a vzadu sa šuchtavo vliekol Bob.

Zastal pred Fíkom, odpľul si a zachrčal: „Šo je to za smrda, vyserá jak chlpatý kojot?“

„Chlpatý čo?“

„Kojot, to je sviera jako vlk, len je to kojot, ty zasipsovaný smrd!“ šplechol výčitku Albertovi. Ozruta sa poškriabala po zipse a radšej si ľahla do perín.


Za pár hodín spoločného života na izbe sme zistili, že Weston, hoc má svoje muchy, ktoré mu lietali nielen okolo vystreleného ľavého oka, ale aj jeho duše, ak niečo také ešte v ňom zostalo, má predsa aj svetlé stránky. A tou bolo poučovanie. Bob bol studnica netriedených poznatkov. Gúgl bez algoritmov. Maršíroval krívajúc po izbe a divoko gestikuloval dlhými ramenami: „Jako vravela moja neboška šena, Nebeská Kobyla, sombíkom sa niekto nemussí narodiť. Ja osobne, som sgegol tak, še mi sadrela triesska s hojdaseho kresla do riti a dostal ssom sápal krvi. Nebyť Kobyly, ktorá ma vyvolala s hrobu, tak… by ssom si kludne hnil v semi. Sombíci teda, šerú mozky…“

Albert si pomädlil lopatové dlane: „A nejaký detail k tomu, ako serú mozgy by nebol?“

„Smrd, nie sserú, ale šerú. Tebe by ani nemali šo sošrať, keďše máš namiessto mozku zasipsovanú krvnú sraseninu…“ rozčúlil sa, na chvíľu sa odmlčal, aby si spomenul, o čom nám prednášal, „nu a potom navarila šošovisovú polievku, a to by na dnes stašilo, smrdi!“ dodal a ľahol si do postele.

Pozreli sme na seba a trhli ramenami, že ho asi lapila depresia, keď si spomenul na svoju Kobylu.

Keďže bola streda, nasledovalo televízne popoludnie. Pustili nám animovanú drámu s názvom Bob a Bobek. Weston nám skazil celý kultúrny zážitok zo sledovania, keď nadával a bohoval, kto si dovolil tahto zhanobiť jeho meno. Došlo to tak ďaleko, že chcel vyhodiť televízor cez zamrežované okno. Nedalo sa nič robiť, musel som stlačiť červené tlačítko. Bob dostal namiesto fčeličky riadného sršna a my sme mohli dopozerať Boba, po ktorom nasledoval cestopis Lolek a Bolek na divokom západe.


V izbe vládlo prítmie, ktoré olizovalo svetlo horiacich hromničiek. Odniekiaľ zazneli tóny pohrebnej hudby. Z tmy vyšla Dr. Lamia a ladne zladila vnadné telo s ponurými tónmi. Začínala si gombík po gombíku rozopínať blúzku. Sadla si obkročmo na mňa. Hubu mi opustila chtivá slina. Chytil som ju nežne za hlavu, vošiel prstami do jej hustých blonďavých škút, nadýchol sa a silným šklbnutím jej zlomil väzy.

„Budiž svetlo, skurvyssyn, amen! Výborne, takto ssa to robí, ty smrd!“ chválil Bob.

„Niee,“ zreval som a otvoril oči. Fíkovi na náprotivnej posteli zabehol chlieb, ktorý pažravo mľaskal a štekavo sa rozkašlal.

„Asi sa ti zas snívala nejaká sračka,“ zahulákal Albert do náhleho ticha.

Pozrel som vedľa, kde ako na márach spal Bob, ešte stále pod vplyvom sedatív. Zrazu sa rozleteli dvere do sveta a ja som, až na oči, zmizol pod paplónom. Do izby vošli dvaja muži v čiernom. Za nimi cupitala Lamia v celej svojej anjelskej kráse. Všetci traja zastali pred Bobovou posteľou.

„Móre, to je on?“ obrátil sa na lekárku jeden z čiernych s počernejšou pleťou. Anjel prikývol hlavou. Bob zachroptil.

„Beriem vás za svedka a aj všetkých tu prítomných,“ rozhliadol sa okolo.

„Pán Lakatoš…“ prerušila ho.

„Som Jay…“

„Jaj, Pán Jay Lakatoš, tuná týchto nemôžete brať za svedkov, lebo oni sú nesvojprávni,“ zaševelila.

„Dyk, tak beriem vás, takú fešnú svedkyňu sme ešte nemali, je tak, Kay?“

Jeho súdruh pritakal bez toho, aby si zložil čierne škulky.

„Bob Weston, obviňujem vás z prečinu hanobenia mŕtvych a takisto z fingovania svojho vlastného úmrtia,“ naklonil sa k Lamii, „už ho naháňame po štyroch štátoch únie a zakaždým je to to isté. Predstiera svoju smrť, potom, ako sa dostane do márnice, tak mŕtvolam trhá hlavy…“ Jay pokynul na Kaya, chopili sa postele a odtiahli chrápajúceho Boba von z izby.

Zostali sme všetci traja nesvojprávne sedieť na lôžkach. Akosi nám to nedochádzalo. Do izby sa vrátila Lamia. Zvodne vrtela bokmi, akoby tancovala, a prišla k mojej posteli. Ó nie! Spomenul som si na sen.

„Max, mám pre vás darček,“ usmiala sa.

„Nie, ja nechcem vašu krásnu hlavu,“ statočne som odmietol jej ponuku.

Nechápavo na mňa pozrela, a vystrčila ruky spoza chrbta pred seba.

„Tadá!“

Zvískol som od radosti ako folklorista – môj denník.

„Kde ste ho našli?“ zajakal som sa šťastím.

„Bol vo veciach jedného predchádzajúceho spolupacienta. Nehneváte sa, že som si to prečítala?“

„Nie, to nie. A čo naň vravíte?“ osmelil som sa.

„Hm, sprvu som myslela, že ide o seizmografický zápis. No, nie je to zlé, ale čakala som asi viac,“ zvraštila príjemne upravené obočie, „úprimne?! Je to tak strašné a dalo by sa to ukazovať začínajúcim autorom, ako odstrašujúci príklad nezvládnutej kompozície,“ vlepila mi bozk na čelo, zvrtla sa na drevákoch a opustila miestnosť.


Pozn.: Poviedka vznikla s láskavým dovolením Mareka Slabeja, autora poviedok o Bobovi Westonovi.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

13. marca
Miro Švercel