 |
(pre lepšie zmätenie čitateľa odporúčam prvé príbehy – ”Max a pehavé strašidlá” a ”Max i Pes Fík” z predchádzajúcich kôl)
Tieto zápisky čarbem na toaletný papier. Musel som sa udobriť s upratovačkou, aby mi dovolila odbremeniť ústav o pár kotúčov. Fík sa škerí, že to, čo píšem, aj tak stojí za… to, na čo ten papier slúži. Nasraný som odvrkol, že ale hovno.
*
Prešli dva dni, čo odviezli Prstoreza a s ním asi aj môj denník. Pri poslednej vizite nám dopriali riadne fčeličky, pretože sme s Fíkom rozhádzali izbu. Márne som sa snažil vysvetliť, že sme hľadali denník. Ono s kolíkom v puse sa ťažko vysvetľuje.
*
Mal som krásny postapo sen. Muži vyhynuli, ostali len ženy. Okrem nich ešte ja – Max a Albert. Spomínate si na neho? Neviem, prečo sa mi prisnil fekalofilný Albert. Až neskôr som pochopil, že ten sen mal prorocký charakter. Môže mať sen charakter?! Môže, keď ho už niektorí ľudia nemajú.
*
Prebral som sa a skoro ma trafil šľak. Nado mnou sa týčil chlap so suchým zipsom na hlave. Zakričal som ako na lesy. Fík zaskučal, pribehol a zahryzol sa chlapovi do lýtka. Ten zrúkol a ovalil Fíka medzi lopatky, až som sa zľakol, či mu nepoškodil kýblik. Môj záchranca sa zasnene rozprestrel na podlahe.
„Hí, to som ja, Albert. Som sa vyliečil. Aha!“ ukazoval na suchý zips.
Nevedel som, či zámena normálneho zipsu za suchý dostatočne vysvetľuje úspešný liečebný proces. Ale budiž. V tom sa ozval gong vizity. Rýchlo sme odfukujúceho Fíka premiestnili do postele a zakryli. Aj my sme zaľahli ako poľná tráva. A potom… potom do izby vstúpil anjel.
*
Svet sa mi spomalil, vystrčil som sa spod paplóna ako červík z jabĺčka a pochopil, že sen sa stal skutočnosťou. Krásne slamené vlasy ako z reklamy od čiernej hlavy, oči modré ako gombíky na mojej oranžovej pyžame. Srdce mi vytepalo láskyplné SOS a anjel sa vzniesol ku hrazdeniu mojej postele.
„Som doktorka Lamia,“ zahlaholila medovo.
Chytený v ľúbosti ako mucha na ho… ehm, lepiacej páske som zo seba vypustil: „A ja – Max.“
Bolo by to niečo osudové, keby do toho neskočil náš staronový spoločník: „Hí a ja, Albert, som sa vyliečil zo sračiek, vaša exkremencia,“ uzavrel nový okupant Prstorezovej postele snažiac sa vyzerať dôstojne.
Lamia sa zachmúrila… ale tak krásne, koko ehm koketne.
Nadýchla sa a vytasila prsia – zbrane hromadného vzrušenia. Pohoršene si vzdychla nad našimi nadržanými pohľadmi: „Ach vy falokrati!“
Fascinovaný jej prirodzenou krásou (nie krásou jej prirodzenia), som si ani nevšimol, ako kývla na pehavé strašidlo. Opäť nám pichli fčeličky.
*
Fík vytiahol zo strašidla v rámci pravidelného pacifikovateľského programu zaujímavé informácie. Dr. Curie bola odvolaná kvôli prípadu Prstorez. Ten vraj pošiel na hlad. Kam pošiel, sme sa nedozvedeli, ale keďže sme inteligetné bytosti s fantáziou bez hraníc, domysleli sme si. Museli sme konať rýchlo a efektívne. Treba sa dostať do márnice a presvedčiť sa. Zosnoval som nočnú výpravu, do ktorej sme museli zasvätiť aj Alberta. Vyhrážal sa nám, že všetko vyzvoní. To ma presvedčilo, že sa naozaj vyliečil. Poveril som ho, aby nám robil Gorilu. Poškrabal sa na hlave, skoro sa mu rozlepil zips, že ako sa robí taká gorila. Dal som mu o tom aj spisy a snažil sa ujasniť, že keby sa niečo nečakané vyskytlo, tak bude musieť to nečakané spacifikovať.
Fík sa zatváril zmätene. Musel som vysvetliť, že ak by nám do cesty prišlo pehavé strašidlo, tak ju môže spôsobom jemu vlastným pacifikovať on. Ak sa zjaví ošetrovateľský strigôň, tak ten pripadne našej gorile. Dúfal som, že teraz úlohy zneli jasne. Zmítorené pohľady mojich komplicov mi dali za pravdu.
*
Nastala noc ako každý večer. Vyzliekli sme si pyžamy a ostali len v červených trenkách, aby sme neboli v tme nápadní. Pre istotu som vzal jednu posteľnú plachtu. Človek nikdy nevie. Bolo pomerne chladno, telá sa nám obliekli do husaciny. Hlucho som otvoril dvere do sveta a vyťapkali sme sa na chodbu. Fíkova roztlieskávačka zo zboru strašidiel mala dozornú službu pri stole. Zatiaľ čo náš metrosexuálny druh ju odlákal do spŕch, sme sa s Albertom prešmykli cez dvere pavilónu Bé.
Ďalej som cestu nepoznal. Sadli sme si na schody. Ešte, že sme si obuli papuče, lebo podlaha bola studená.
Čakali sme. A dočkali sa. Zadýchaný Fík sa k nám pripojil. Poveril som ho, aby vetril stopu márnice. Ťažko však nuchať nemocničné dlažby zmývané dezisanom. Zastonal, že má v nose len akési pyžmo. V prítmí poplašného osvetlenia som mu prezrel nos, aj som v ňom pošpáral prstami, ale žiadne pyžmo som nenašiel. Skritizoval som ho, nech sa nevyhovára, že pyžamo sme nechali na izbe. Synchrónne sme pokrčili pleciami a v tom mi prišla myšlienka. Márnice bývajú zväčša v pivnici. „Musíme dolu. Sledujte nápisy,“ šepol som pyšný na svoju genialitu.
*
Schody skončili. Dosiahli sme suterén spoločnosti. Nižšie sa už zostúpiť nedalo. Chodba tmavá a dlhá ako náš život núkala množstvo dvier. Zamyslel som sa. Vyberieš si dvere, vojdeš a žiješ, alebo živoríš, alebo nežiješ, alebo ani nevojdeš?! Pochybné chodníčky. Teda také, ktorými sa človek vyberie a dúfa, že ho nik neuvidí. Albert hlasno kýchol a vytrhol ma z úvah.
„Prezrite nápisy na dverách, niekde musí byť márnica,“ hrozivo som šepkal.
*
Nápis márnica bol nikde. Len sklad, sklad a ďalší sklad, až nás premkol chlad spod dverí s nápisom patológia. Albert sa škrabal po zipse a zahuhlal, že kedysi dávno pozeral večerníčky a tam bol nejaký Pat a Mat. Žeby tu mal Pat svoju loggiu?
„A je to,“ vyštekol Fík, fúzato sa zasmial a pleskol si po čele.
Nechápavo som zakrútil hlavou dumajúc, čo sa môže ukrývať za studenými dverami.
„Tak poďme!“ zavelil som do útoku.
Fík v rámci slušnosti zaklopal a stisol kľučku. Zamknuté.
Na schodoch sa ozvali kroky.
„Je tam niekto?“ vyzvedal schodový narušiteľ.
Pri spomienke na jedlo sa ma zmocnil hlad.
Hlad, chlad, sklad, Pat, Mat.
Šach a mat.
Nejako sa mi to začalo v mysli splietať. Pripadal som si ako blázon.
„Albert, kukni sa na tú potvoru!“ Kývol som, že akcia gorila, a hodil mu biele prestieradlo. Zabalil sa do neho ako rímsky filozof. Vykúkala len holá hlava ozdobená zipsom. V tom prítmí to vyzeralo veľmi pôsobivo. Zvrtol sa na obrovských pätách (pätológia?!) a vyrazil v ústrety narušiteľovi. Na schodoch sa rozozvučal krik, zopár buchnutí umlčalo ticho.
Čakali sme a nič. Tak sme čakali trošku viac. Napokon, dosť bolo otáľania!
„Fík, otvor dvere!“ prikázal som.
Pomätený kolega opäť stisol kľučku.
„Nedá sa,“ rezignoval, „treba nám kľúč.“
„Hu hu hu hu,“ zaškrečalo od schodov a štrngotajúca mátoha sa vzniesla v plachte k nám. Fík zasvietil mdlou belobou do prítmia a porúčal sa k podlahe. Ja som si stihol uvedomiť, že je to naša gorila štrngotajúca, namiesto reťaze, zväzkom kľúčov.
*
Omdletého Fíka sme nechali strážiť pred dverami. Vo vnútri sa schovávalo ešte väčšie prítmie ako na chodbe. Ticho preklepával duet drkotajúcich zubov. V miestnosti boli dva kovové poschodové vozíky. Jeden prázdny, na druhom bolo čosi ukryté pod plachtou. Významne som pozrel na Alberta v prestieradle. Dve mátohy. Zasmial som sa skrz zubný drkot.
„Hodina pravdy,“ zacvakal som chrupom a odhrnul plachtu. Sinavá tvár s prepadnutými lícami sa vôbec nepodobala Prstorezovej. Navyše mala len jedno oko, cez druhé bola natiahnutá páska. Nahol som sa k nej a ucítil zmes tabaku a chľastu.
„Kto si?“ zo žartu som vypustil.
Zazdalo sa, že mŕtvy žmurkol: „Bob. Bob Weston, vy zmrdi!“ zachrčal šušlavo cez chýbajúce zuby.
Strach ma objal ako moja mater. Albert skočil ku dverám a zlomil v nich kľúč.
A to je posledné, čo si pamätám predtým, ako sme s Albertom upadli do hybernácie.
(tu bí kontinjúd…)
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.