Ohnivé pero Q2 2015: Max a pehavé strašidlá

Ohnivé pero

Som Max. Stratený Max. Za chvíľu prídu pehavé strašidlá v blankytných kostýmoch, ktoré s úsmevom a bez rečí pichajú fčeličky. Na chodbe sa ozval klapot krokov. Plný odhodlania som sa schoval pod paplón – moje útočisko, môj svet, ktorý neopúšťam. Odvážne som vykukol a okom zaostril na dvere. Kľučka ožila a dvere do sveta sa otvorili. Pod paplónom mi zmizlo aj odvážne oko. Strašidlá zamierili k posteli na opačnej strane izby.

Staršie medovo zatiahlo: „Pán gróf, viete, že nás nesmiete rozčuľovať, lebo nás nahneváte a budeme zlé. Otvoríte tú bezzubú hubu – dobree?!“

To dobree znelo tak dobre hrozivo, že som chcel spod paplóna zakričať: Nechajte pána grófa na pokoji vy…vy strašidlá pehavé. Ale ovládol som sa. Na protest som kopol nohami.

Gróf sa zmohol na márny šušlavý odpor. Nastalo pár-sekundové ticho, v ktorom si zdravotnícke dreváky našli cestu k môjmu pelechu.

Tušiac, čo príde, sa mi dych a tep zrýchlili zároveň. Rozhodnutý bojovať som zovrel dlane v päste. Pod prikrývku vnikla ruka a zdrapila ma za predlaktie. Druhé strašidlo chytilo paplón a snažilo sa ho stiahnuť. Zahryzol som do neho (do paplóna, nie strašidla). Urputný boj trval pár nádychov a telom sa mi rozlialo teplo, v ktorom som sa roztopil.


Ocitol som sa v rajskej záhrade, aj keď som o to nikdy nestál. Na lavičke sedel Talbot a ceril zuby na zubaté slnko. Spýtal som sa ho, prečo vyťali strom poznania. Zavrčal, že nevedomosť je trendy. Dohodli sme sa, že sa uvidíme pri najbližšom splne.


Zobudil ma krik: „Kto je tu doktor? No kto? Ja! Ste gróf Tölökö z Teleke, alebo nie?“ hučal Doktor Kto. Vedľa doktora sa ošívalo strašidlo.

„Nie! Nie ssom Teleke zs Tölökö,“ šušlavo hláskoval gróf.

„No veď!“ Kto bezradne listoval v dokumentoch, „ex-majiteľ tajomného hradu v Karpatoch, ktorý chcete reštituovať?“

Gróf pozrel z doktora na strašidlo, potom zas na doktora. Mykol plecami, čo obaja brali ako súhlas.

„A kde je ten váš hrad, existuje vôbec?“ zapišťalo strašidlo.

Útrpný výsluch prehlušil huriavk z chodby. Dvere sa rozleteli a dnu vpadlo staršie strašidlo s bosorákom – ošetrovateľom, ktorý mal v kazajke zašitého obra s vyholenou hlavou, na ktorej mal zips.


„Albert, Albert,“ híkalo chlapisko pod vplyvom psychotropík. Zobralo bažanta a vylialo si jeho obsah na hlavu.

„Nech zhrdzavieš!“ potichu sa zachichotalo.

Izbou sa roztiekol zápach moču. Neveriacky som na chlapa očil. Odniekiaľ som ho poznal. Ale odkiaľ? Hlava moja deravá ako sito, cez ktoré prepadli spomienky z detstva. Zazrel som na grófa, ako listuje v knihe o karpatských hradoch. Ozval sa metronomický klapot drevákov. V izbe sa opäť zjavil Kto so strašidlom. Takmer som sa nestihol skryť pod paplón. Zvedavé oko som nechal ostentatívne sliediť.

Kto pokrčil nosom a s kadenciou guľometu spustil: „Albert, kto je tu doktor? Ja! A vy ste utiekli od kolegu Franka Šteina…“ znova zakrútil nosom a pričuchol k pacientovej hlave. Strašidlo ukázalo na bažanta a myklo pehami.

Doktor pohrozil prostredníkom: „Ešte raz si pomočíte zips, tak vám ho vymeníme za suchý!“ a demonštratívne vnoril fčeličku do Albertovho predlaktia.


Prebudil ma hrozný smrad. Som si pomyslel, že hnoja rajskú záhradu. No zápach neprichádzal z vonku ale z izby. Nadvihol som paplón a ňuchal. Upokojil som sa a pozrel na grófa, ktorý bezmocne mieril knihou do stredu izby. Vypúlil som oči ani Basedow. Albert práve dokonával – potrebu. Následne produkt premiesil a obrovskými zasranými dlaňami tapetoval biele steny tvrdiac, že moderné umenie smrdí. Potom nám navrhol, že keby sme chceli vyzerať ako pehavé strašidlá, tak pohľadá sitko a…

Čo je veľa, to je málo. Spanikáril som, stisol červené tlačidlo a zaliezol pod paplón.

Netrvalo ani minútu a do miestnosti vhuplo službukonajúce strašidlo, zaškrečalo a ako rýchlo prišlo, tak ešte rýchlejšie odišlo. Čakal som, že sa opäť zjaví Kto. Neviem, ako to robí. Vidím ho len prísť, no nikdy odísť. Asi preto, že vždy dostanem fčeličku. Toto je blázninec!


Fekalofilného Alberta odvliekli k Šteinovi. Ja som si vždy pod menom Štein vybavil pivo. Dal by som si pivo. Ale namiesto piva, prišlo strašidlo a donieslo televízor. Pustili nám, mne a grófovi, film o kukučom hniezde. Aj som sa zamyslel, reku odkedy kukučky majú hniezda. Plný očakávania, že to bude niečo prirodopisné, som sa sklamal. Napokon to bolo akoby o nás – normálnych ľuďoch. Po filme sme za odmenu dostali poriadne fčeličky.


Díval som sa cez zamrežované okno na zmrákajúce sa nebo. Dnes bude spln. Gróf sa nečujne priplichtil k mojej posteli. Zaťukal mi knihou na hlavu a bezzubo sa usmial: „Našsiel ssom ho.“

„To je dobree, pán osvietený. Dnes v noci vyrazíme. Tu máte do daru zuby. Nezabudnite si ich,“ ochotne som mu zašepkal rady do života. Vždy, keď som rozrušený, šepkám. To je taká jedna moja úchylka. Posledné dni som všetko premyslel. Grófovi, ktorý chodil na prechádzky, sa podarilo požičať dva lekárske plášte z koša so špinavou bielizňou. Nočnú malo mladé strašidlo. Pri večeri som vystihol chvíľu, keď po nás bliakalo a nasypal som do otvorenej plechovky s červeným býkom valium, čo som predtým potiahol Albertovi. Naznačil som grófovi, aby si ľahol a čakal. A tak sme ležali a čakali.


Bola tma ako v noci. Len nad dverami sa mihotalo núdzové svetlo. Gróf zadrichmal. Ako môže niekto v takýto rozhodujúci životný okamih spať? Buchol som mu po hlave knihou, aby sa prebral, no iba čo mu vypadli zuby. Asi je mu protéza veľká, alebo si zabudol naniesť fixačný krém. Sklerotik. Keď precitol, pomohol som mu ich nasadiť. Bol ako znovuzrodený. Obliekli sme si plášte. V tme vyzerali celkom čisto. Gróf si vyhrnul golier. Zháčil som sa. Nevyzerá vôbec ako Teleke ale ako – Vlad. Pokúšal sa o mňa strach, tak som mu radšej pootvoril dvere. Vykukli sme ako kukučky. Zozadu ma na šiji schladil grófov smradľavý dych. Obkročmo ma preskočila smrťka a zježili sa mi chlpy na ko… lene. Mykol som plecom, narazil grófovi do brady, až mu nahlas cvakla protéza.

„Tichoo!“ hrozivo som zašepkal a vyrazil vpred. Bosé nohy po studenej dlážke uznanlivo tlieskali odvážnemu počinu. Na konci chodby bol stolík, kde sedelo, teda ležalo strašidlo a odfukovalo. Šmátral som po stolíku a vzal striekačky a sedatíva. Gróf sa zasnene díval na mladé strašidlo. Z pootvorených úst mu vykĺzla slina. Pozrel na mňa a naznačil mi, aby som šiel napred.


Čakal som v rajskej. Spomedzi hrste mrakov vyskočil okrúhly mesiac. Pokoj noci preťalo vytie. Prepána, nech nevyje! Vytiahol som striekačku, vo svite mesiaca som ihlu zabodol do ampulky, naťahal obsah a ukryl ju za chrbtom. V plášti som vyzeral ako doktor Kto. Po trávniku cválal obrovský tieň. Keby som nevedel, že je to Talbot, posral by som sa od strachu. To by mal Albert radosť. Vlkolak zastal a ňuchal. Len čo sa jeho rypák priblížil k mojej tvári, ruka mi vystrelila a fčelička sa zabodla do šije. Hodil hlavou, zamrnčal a možno by mi aj odhryzol ruku, no sedatívum pôsobilo rýchlosťou kŕča. Pohladkal som ho. Nocou sa zabelel ďalší plášť. Gróf. Vysadli sme na Talbotov široký chrbát.

„Na Bran!“ zaškrečal gróf, utrel si krvavú hubu a vyrazili sme.


To posledné hypnotikum bolo silné a dobré. Z cvalu na vlkolakovi ma bolela riť. No útek sa nám pravdepodobne nevydaril, lebo som sa prebral opäť v posteli. Asi sme mali predsa len preletieť ponad kukučie hniezdo. Otvoril som oči. Lôžko oproti bolo prázdne. Žeby gróf ubzikol? Vedľa na posteli ležal niekto nový. Odrezal si prsty ľavej ruky, tak som ho pomenoval – Prstorez.

Som Max. Šialený Max. Za chvíľu opäť prídu pehavé strašidlá so fčeličkami. Teším sa na ďalší úlet.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) ktoré sú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

26. októbra 2015
Miro Švercel