 |
(pre lepšiu dezorientáciu – autor doporučuje prečítať si prvý príbeh – ”Max a pehavé strašidlá” z predchádzajúceho kola OP)
Som Max – štamgast ústavu zdravia. Keďže mi záleží na tom, aby po mne zostalo niečo pre ďalšie generácie spolubojovníkov v apatickom objatí oxazepamu, rozhodol som sa, po záhadnom zmiznutí grófa, viesť si denník. Potrebujem na to súkromie, preto píšem vo svojom refúgiu – pod paplónom. Má to jednu nevýhodu, nie vždy viem prečítať, nieto si ešte spomenúť, čo som v tej tme za haky-baky načarbal. V zriedkavých okamihoch, keď som na izbe za denného svetla sám, lúštim a prepisujem, čo sa dá zachrániť.
Ten nový na izbe – Prstorez- mi reže uši. Aj nervy. Umiestnili ho k nám normálnym ľuďom, pretože spadol na motorke, pričom prišiel o prsty a udrel si makovicu. Mu v nej načisto rachoce. Myslí si, že stále na tej svojej motorke jazdí. Leží v posteli, zdvihne nohy, ruky položí na imaginárne riadítka, papuľu vyšpúli ani výfuk a začne: brm brrrm brrrrm. Inokedy vymení výfuk za iný a pritvrdí na onakvejšie zvuky a špeciálne efekty, pri ktorých sa začne dusiť. Vraj má astmu. Zavolám tlačítkom pehavé strašidlá, ktoré mu nasadia na ksicht masku a pichnú fčeličku. Chvíľu Prstorez ešte jazdí, následne zvuky kašlavého „motora“ prejdú do huhlania, až zmĺkne ani jahňa. Ponorí sa do hladiny théta možno aj delta a je pokoj.
Včera nad ránom ma zobudil brechot. Som sa musel uistiť, či nie je opäť spln. Keby bol, mohol by to štekať Talbot v rajskej záhrade. I keď si nie som celkom istý, či vlkolaci dokážu brechať. Brechot sa rozliehal po chodbách nášho útulného pavilónu Bé. Dvere do sveta sa otvorili a strašidlo voviedlo do izby chlapa. Zaostril som jedným okom, druhé som nechal pod paplónom. Ten chlap mal na krku obojok a na guľatej tvári chaoticky ohraničenej rozháranými vlasmi a dlhou bradou sa mu hompáľal vyplazený jazyk.
„Tu je vaše lôžko, pán Fík. Miesto!“ zachripelo strašidlo a priplo vôdzku k hrazdeniu postele, ktorú kedysi okupoval gróf. Vystrčené oko sa mi začalo topiť v slze, lebo som si uvedomil, že môj milý gróf sa definitívne nevráti. Utrel som si ho (oko) do paplóna a osmelil sa: „A kde je pán Teleke?“
Strašidlo sa na mňa pozrelo zmätené neočakávanou otázkou.
„Ehm, pána grófa sme museli premiestniť do traktu s ostrahou, pretože dohrýzol doktora Kto a našu mladú kolegyňu. Spôsobil im péenku na neurčito.“
Skôr na večnosť. Ech na kieho anciáša som mu ja dal zuby, môj duch si sypal popolček na hlavu.
„A kto nás bude mať na rováši?“ nedal som sa.
„To vás nemusí trápiť, Maximilián,“ neprívetivo sa usmialo strašidlo, až sa mi zazdalo, že sa mu – jej pehy zväčšili.
Dobre vedela, ako neznášam, keď ma tak volajú. Mrcha jedna pehatá. Odišla. Izbu zachvátilo nezvyčajné ticho. Nechal som hlavu, nech sa mi celá vystrčí spod paplóna.
Zadíval som sa na ležiaceho odfukujúceho Fíka. Po chvíli mi pohľad opätoval a pokýval chlpatou hlavou, aby som podišiel k nemu. Vhupnúc do papúč som sa došuchtal k pelechu.
„Ahooj, som Fík… a ty?“ zahuhňal.
Len čo som sa predstavil, posadil sa a skôr, ako som stihol zareagovať, rýchlo sa ku mne naklonil a olízal mi tvár.
„Boajeho, kurva, fúúúj, ideš ho psisko!“ spontánne som sa ohradil.
„Haf haf,“ zakontroval. Verím, žeby aj zavrtel chvostom, keby mohol.
Zoznámenie sme mali za sebou.
S Fíkom sme sa pomerne rýchlo skamarátili. Ohromne ho bavilo aportovať, keď som mu hádzal Prstorezovu dýchaciu masku, zatiaľ čo spal. Spoločne sme sa podujali viesť odboj voči Prstorezovi. Spočíval v tom, že Fík stihol vypiť a zjesť Prstorezovi všetko jedlo, čo mu nosili na izbu. Bola to vlastne Prstorezova chyba, lebo si vďaka sedatívam úplne rozhádzal vnútorné hodiny. Budil sa v noci, keď slušní ľudia (my) spali, a spal, keď sme nespali. Či tak nejako.
Bola streda a v stredu televízor pozerať treba. Tento výrok som vymyslel sám! V noci som si ho načarbal do diára. Pustili nám film s neuveriteľným názvom – Pásla kone na betóne. To musel pomenovať nejaký blázon, hútal som. Betónožravé kone som jakživ nevidel. Ešte tak kameňožrúta v Príbehu-bez-konca. Strašne sme sa s Fíkom na tom smiali. Jedna scéna sa mu náramne páčila a so zavytím naznačil, že pri najbližšom sprchovacom dni ju vyskúša.
Dnes nám predstavili novú doktorku. Mala také zvláštne meno Kyri, Karí alebo Curry?! Strašidlo nám v slabej chvíli prezradilo, že sa za slobodna volala Sklodovská (tá doktorka), a že ju prepustili z rádiobiológie, lebo tam spôsobila nejakú galibu, keď ukazovala pacientom svoje tie – vzorky. Nevedel som, že aj rádia majú biológiu. Ihneď som si to zapísal do denníka s poznámkou, že ak mi bude chcieť ukazovať, nesmiem ju nechať.
Vo štvrtok bol sprchovací deň. Fík sa už týždeň neumýval a smrdel ako pes. Slintajúc a mľaskajúc pri požieraní Prstorezovho prídelu mi vysvetlil, že to neumývanie je súčasťou jeho taktiky inšpirovanej filmom. Vysvetľovanie prerušil úder gongu a následná vizita. Prišla Curie, naštastie nič neukázala, len sa priblblo usmievala. Normálne som sa zabudol schovať pod paplón. Z tej ženy čosi vyžarovalo. Asi vedomosti. Vypytovala sa, ako sa cítim. Odvetil som, že cítim len pána Fíka. Čakal som, že sa zarehlí. Ale asi neporozumela môjmu inteligentnému zvratu. Zvrtla sa k Fíkovi a zapchala si nos. Nariadila pehavke, nech zoberie pacienta a poriadne ho okúpe. Veľavýznamne som kývol na Fíka, že všetko zapadá do jeho plánu. Usmial sa a potriasol strapatou hlavou, čím ešte viac vynikli jeho škuty v päťdesiatich odtieňoch sivej. Keď si ho strašidlo odviedlo, momentík som počkal v izbe. Nechajúc Prstoreza drichmať napospas hladu, som sa nečujne vytratil smerom k erárnej kúpelni.
Pootvoril som na umyvárke dvere. Do uší mi sprvu prenikol člapot vody. Potom nejaké hihňanie. Zvedavosť dočista premohla ostych a tak som strčil do dverí odvážnu hlavu. Keby mi to niekto hovoril, tak neuverím očiam. Pan Fík stál nahý ako Cisár, oproti nemu strašidlo len v spodnom prádle zmáčané všetečnou vodou. Dala sa na ňom dokonale študovať anatómia ženského tela pred klimaktériom. Smialo sa ako pominuté, najmä keď Fík spustil: „Paci paci fik, paci paci fik…“ pričom na každé paci paci si tleskli dlaňami a na každé fik… no na každé fik jej narážal tým svojím chvostiskom nechcite vedieť kam… áno tam.
Celý v šoku som sa vrátil na izbu, kde ma zastihol ešte väčší rozruch ako v umyvárke. Curie behala po izbe v sprievode dvoch strašidiel okolo Prstoreza ako bláznivá a jačala, že skolaboval na podvýživu, že ako je to možné, keď pravidelne jedol. Nikto z personálu si to nevedel vysvetliť a ja som úmyseľne a trochu aj zlomyseľne nerušil nevedomosť vzdelaných. Pichli mu povzbudzujúcu megafčeličku… a už ho transportovali asi na intenzívku, ak tým smerom neležala márnica.
Udalosti ma silne rozrušili. Osirel som. Moje vzrušenie sa lenivo rozpúšťalo v tichu ako kocka ľadu vhodená do vodky. Po chvíli mi napadlo, že si musím urýchlene tieto nevšedné zážitky napísať do denníka, lebo ich isto zabudnem. Siahol som pod matrac a… nič.
Damned Toecutter! Zaklial môj reinkarnovaný duch v rodnom jazyku. To on mi určite vzal denník. Len čo pán Fík skončí s pacifikovaním strašidla, poverím ho, aby mi denník vyňuchal. Ale potom nech si ma Prstorez neželá. Predo mnou sa neschová ani v márnici.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.