Hrom ani nestihol doznieť, keď sa Ondrejovi na hlavu zniesla spŕška
studených kvapiek. Zrakom hľadal miesto, kam sa ukryť. Na opačnej strane
ulice svietil nápis označujúci kaviareň. Natiahol nohy, prebehol pomedzi
stojace autá v popoludňajšej špičke a rozrazil dvere.
Pozerám cez zamrežované okno v Ilave, kde mi úrady našli náhradné
ubytovanie. Je noc a ja spomínam na svoje rituály, ktoré som si musím na
čas odpustiť.
Do uší sa mi zahryzol ženský vreskot, ktorý mi evokoval spôsob
komunikácie mojej bývalej so mnou, keď som sa vrátil domov z jedného
piva
o štvrtej nad ránom. Rinčanie skla a chaotický dupot mi zas pripomenul
jej
výpady v kuchyni.
Hana rozlepila zaspaté oči. Nespoznával to tu. Biele steny, na
kratšej
z nich bola akási monštruózna obrazovka, pod ňou dizajnová skrinka.
A ešte postele. Štyri. Na jednej z nich poskakoval chudý blonďavý
chlapík a obchytkával stenu.
Chytila sa za vyduté brucho stiahnuté v bolestivom kŕči. Zničeným
pohľadom pátrala po sestričke, ktorej by sa mohla zveriť do opatery. Po
čakárni sa tmolili iba budúce matky, zväčša v sprievode partnerov.
Každý má svoje dôvody, prečo sa dal na dráhu čarodejníka. Niekto
chcel
pomáhať ľuďom, ďalší túžil po moci, či len potreboval byť niekým
výnimočným. No ja nie. Odjakživa som chcel spasiť svet.
„Chcel by som to porno dostať zo svojej hlavy,“ prosíkal som pred
pracovníčkou v bielom plášti, ktorá si očividne užívala najkrajšie
roky svojho života.
Vietor kmáše všetko neuchytené pevne k zemi, drobné kropaje dažďa
pichajú do tváre. Občasný blesk na horizonte obnaží z úplnej tmy
tuje
stojace popri cestičke, ktoré rozhadzujú konármi ako nervózny
vychudnutý
obri na stráži.
„Vy ste moje zlatíčka,“ štebotala kvílivým hlasom, „vy moje
ružičky, krajších na svete niet,“ pritom hladila krehké hlávky
kvetov
svojimi prstami zažltnutými od nikotínu.
Pivnica sa kúpala v ostrom bielom svetle. Na podlahe sa rozlievala
olejovitá
mláka, steny okolo boli postriekané tmavými škvrnami. V strede
miestnosti
dominoval priestoru pracovný stôl, plní neforemných, mazľavých vecí a
povaľujúcej sa špinavej ocele.
Stál som v strede ošarpanej kúpeľne. Oči mi nešlo odtrhnúť od
staromódnej, značne zájdenej vane. Moja manželka sa opatrne pretisla cez
pootvorené dvere ku mne tak, aby sa neobtrela o obité obkladačky. Ostala
stáť a zírala mojím smerom.
Spod farebných štetín sa na plátne zjavovali kontúry obstarožnej
tváre,
trošku priokrúhlej a pričervenej. Muž, verná kópia rodiaceho sa
obrazu,
sedel asi tri metre pred stojanom. Uvoľnene rozprával čosi veľmi
zaujímavé, no maliar ho nepočúval.
Spoza presklenej stienky kupé na mňa hľadeli lačným pohľadom dvoje
obrovské okále vsadené do masívnej sivastej hlavy, ktorej kraľovala
tlama
plná usmievajúcich sa tesákov. Statná postava psa-vlka bez problémov
zaberala celú šírku môjho kupé a na výšku mala minimálne meter a
pol.
Cez škáru vo dverách vetril môj strach. Očividne ho to potešilo.
Miestnosť sa čupila v slabom svetle, tmavá nábytkom aj farbami
stien.
Sedeli v nej dvaja muži – jeden uvoľnený, vekom starší a druhý
zhrbený pod ťarchou únavy, očividne študent univerzity.
Mrkol očkom na ulicu, kde vládol veselý chaos plný pološialených
ľudkov
pobiehajúcich krížom po ceste, áut trúbiacich im na pozdrav či
navzájom
si kriviacich nárazníky. Nik ani pohľadom nezavadil po chlapíkovi, čo
sa
polonahý márne mocoval s hlavným ističom – ten nie a nie naskočiť.
„Ešte stále vysielaš?“ pýtal sa súdkovitý pánko do mikrofónu.
Reproduktor zakvičal, akoby sa rozhodoval, či mu stojí za to odpovedať.
V miestnosti bzučali stovky prístrojov, celú stenu pred haldou technikov
v bielych plášťoch pokrývali monitory.
Temnotou sa rozľahol prestrašený výkrik plný bolesti. Mesiac žiaril
na
bledú stužku chodníka vinúceho sa pomedzi košaté koruny stromov. Po
ňom
skackal tieň muža, ktorý si pritláčal ľavú ruku k bruchu.
Slnko sa pomaly predieralo na skaly a vťahovalo ospalú kolóniu do
nového
dňa. Zopár starších jedincov sa tmolilo po okraji kamenného zrázu,
zatiaľ
čo prevažne mladšie ročníky sa ešte len nemotorne naťahovalo za
teplými lúčmi.
Ani si nepamätám, ako som sa ocitol v tomto svete. Proste som bol, to
jediné
som vedel v duchu zadefinovať. Žil som z noci a dennému svetlu som sa
vyhýbal. Nie že by som nemal rád slnečné lúče, ale tma mi poskytovala
úkryt pred dvojnohými dravcami.
Stredovek, niekde v strednej Európe Za stolom z neotesaného dreva
sedia
štyria ľudia na obyčajných drevených stoličkách.
Kalendár
Dvere chaty sa otvorili bez vyzvania, do vnútra vošiel statný chlap
s plnofúzom a šedivejúcimi vlasmi. Spoza príchodzieho sa nám cez
otvorené
dvere prihovorili slnko, veselo osvetľujúce štíty veľhôr.