 |
Ani si nepamätám, ako som sa ocitol v tomto svete. Proste som bol, to jediné som vedel v duchu zadefinovať. Žil som z noci a dennému svetlu som sa vyhýbal. Nie že by som nemal rád slnečné lúče, ale tma mi poskytovala úkryt pred dvojnohými dravcami. Nelovili ma, avšak inštinktívne som pociťoval, že bude lepšie neukazovať sa im na oči. Mojimi jedinými spoločníkmi boli mačky, splodené a narodené na ulici, kde som žil celé roky aj ja. Obýval som tmavé zákutia starých opustených domov, staníc či kanálov. Žiaľ, z každého dobrého bydla ma skôr či neskôr vytlačila dvojnohá spodina páchnuca alkoholom a špinou, ktorá sa tam nasťahovala. Ak by som vedel rozpoznať svoj obraz v zrkadle, musel by som si s nevôľou priznať fyzickú podobnosť s touto chamraďou. Našťastie, bol som tejto pravdy ušetrený.
Bolo príjemné leto a v kostiach sa mi hlásil skorý príchod jesene. Po minulé roky som mal čo robiť, aby som zo zápasu s mrazom vyšiel živý. Moje pouličné spoločníčky kapali jedna za druhou. Priebežne ich v jari dopĺňali nové, početnejšie posily, ale pohľad na staré známe stuhnuté telá na zľadovatenom betóne ma ubíjal. Bez hanby som ich potom roztrhal a nechal zožrať ostatným skôr, ako stihli zamrznúť na kosť.
Nechcel som skončiť tak ako ony, zamrznutý pri kope odpadkov. Môj zrak sa čoraz častejšie obracal za veľkú rieku. Túžil za diaľkami na juhu. Neviem, odkiaľ sa vo mne zrodilo vedomie ostrova – mačacieho kráľovstva. Niekde v hĺbke svojej mysle som ho musel poznať už dávno pred tým, ako som sa ocitol tu. Inštinkt mi vravel, že tam nájdem svoj domov. A so mnou aj moja mačacia spoločnosť. Nutkanie ísť za vidinou bolo s príchodom kratších nocí stále silnejšie.
Vytláčaní ľudskou rasou a odpadkožrútmi sme boli nútený hľadať si nový domov. Nájsť dostatok vlasov, mliečnych zubov či čerstvo ostrihaných zubov, na čom som si vedel naozaj pochutiť, bolo čoraz ťažšie. Preľudnené mestá, doteraz poskytujúce množstvo potravy a bezpečný úkryt pre všetko zverstvo a bytosti z podsvetia, sa preplnilo. Boj o prežitie naberal na ukrutnosti a ani starí obyvatelia noci si nemohli byť istý svojím postavením.
Staré dobré časy, keď poverčiví ľudia vysypávali svoje nepotrebné organické zvyšky von oknom, boli už dávno preč. Tí, čo neverili, ľahkovážne plytvali svojimi ozdobami – nechty si natierali sklovitými lakmi, vlasy si ničili farbami a mliečne zuby si ukladali na pamiatku, či ich venovali fiktívnemu prízraku zvanému „zúbková víla“. Tí, čo ešte verili, sa ma snažili prichytiť pri kŕmidle.
Ľudská rasa je plná nápadov. Vďačným zdrojom potravy pre mňa boli zariadenia, kde sa venovali úprave vlasov a nechtov. V ich odpadkových košoch som nachádzal pestrú zmes rôznych chutí, i keď skrášľovacia chémia absolútne znehodnocovala moje pochúťky a neraz som sa za celú noc ani raz riadne nenajedol. Pri jednom takom kontajnery som sa dokázala prehrabávať aj celú noc, ak ma nik medzitým nevyrušil. No čo bolo najhoršie, dômyselné zámky inštalované na poklopoch odpadkových košov mi bránil dostať sa k ich obsahu. Každým dňom sa ich počet znásoboval.
Noc postupne ožívala. Denný tvor zvaný človek ovládol aj druhú časť dňa. Vysvietené ulice mi kradli úkryt a nenápadný pohyb po meste sa stal pre mňa takmer nemožný. Plaziac sa v tieni som sa presúval od jedného zdroja potravy k druhému. Často som sa tam musel ruvať o svoje miesto s inými odpadkožrútmi, ktorí si nechceli dať zobrať svoj podiel.
Mojimi spojencami sa stali mačky. Ako najväčší a najsilnejší nočný tvor, vynímajúc človeka, som sa akosi prirodzene stal ich vodcom. Samotárske zvieratá sa automaticky začali združovať oko mňa a postupne sme sa stali svorkou. Spoznávali sme výhody spoločného zápasu o živobytie a ochranou pred nepriateľmi.
–
Nozdry na dlhom orlom nose sa mi rozšírili vzrušením, keď som stál pod najpustejším mostom ponad temnú hladinu veľtoku. Chladný vietor vanúci od studenej vody mi rozstrapatil mastnú hrivu kraľujúcu husto zarastenej hlave. Za mnou ticho mrnčala suita pouličnej zmesky mačiek, od ostrieľaných bitkárov až po tohtoročnú mlaď. Spolu ich bolo sedemnásť. Široká paleta verných spoločníkov ani raz nezaváhala a odhodlane nasledovala moje kroky.
Stáli sme pred najväčšou výzvou vo svojom živote. Pred nami sa črtalo množstvo dní a nocí strávených hladom a nepohodou. Teplo letnej noci sprevádzalo náš prechod cez veľkú rieku, za ktorou nás čakali neznáme kraje a výzvy. Nepociťoval som smútok za zanechanou minulosťou, inštinkt ma poháňal dopredu a môj vnútorný kompas ma bezpečne navigoval správnym smerom.
Naša cesta bola ako na hojdačke. Nekonečné roviny striedali strmé horské úbočia s hlbokými a studenými dolinami. Rieky raz široké a tiché, inokedy búrlivé, sa nám stavali do cesty a my sme ich museli prekonávať. Jeseň nám pripravila aj menej príjemné prekvapenia – vysoko v horách prikryla priesmyky čerstvým snehom, ktorý nám pôsobil nemalé problémy pri ich zdolávaní.
Krajina psov nás vôbec neprivítala vrúcne. Svorky zdivočených zvierat križovali polia a dediny, napádali každého, kto im skrížil cestu. Prišli sme o štyri bojovníčky, ktoré kryli náš ústup pri jednom zo stretov. Bola to daň za prechod cez ich územie. Nenažrané šelmy nás prinútili utiahnuť sa do hlbokých lesov, kde sme strádali hladom a chladom. Ale to bola jediná cesta, ako sa dostať na juh živý.
Ďalšou prekážkou bola krajina nemŕtvych. Tam však najväčším nebezpečenstvom pre nás boli samotní ľudia. Strach z mýtických bytostí ich natoľko zaslepoval, že každú nočnú bytosť považovali za krvilačného netvora. Nastražené pasce a nočné hliadky sme stretali pri každej dedine. Zúfalí muži sa nestránili zabíjania. Znova sme boli nútení zájsť hlbšie do hôr, aby sme sa vyhli potýčkam v osídlených dolinách.
Zem nemŕtvych vystriedali riedko osídlené pustatiny plné tvorov ukrývajúcich sa pred ľudstvom, aby sa vyhli prenasledovaniu a zabíjaniu pre svoju inakosť. Vedľa nich prežívalo množstvo podlých bytostí, ktorých hlavnou činnosťou bolo nalákať naivných zablúdených ľudí do svojich pascí a potom si na nich pochutnať.
Divoké to boli kraje, obývané všakovakými stvorami a potvorami. Ani jednej sa z nich neoplatilo veriť. I keď isto bolo nimi dosť takých, ktoré by radi pomohli našej svorke v putovaní, no ešte viacej bolo tých, čo sa nás snažili sladkými rečičkami dostať do svojich pazúrov. Naše inštinkty nás varovali pred oboma skupinami.
–
S divokým svetom za chrbtom sme konečne na začiatku zimy vstúpili do krajiny obsiatej mestečkami a dedinami, učupenými na úpätiach hôr. Útesy lemujúce takmer celé pobrežie strmo klesali do mora. Naše nozdry ovanul slaný vzduch, ktorý sme doteraz nepoznali. Vzrušením som priadol – kam som stúpil na tejto kamenitej pôde, tam sa mi pomedzi nohy prepletali mačky všetkých veľkostí a farieb. Ostrov mačiek bol skutočný a ja som sa stal jeho súčasťou.
S uspokojením som si sadol na skalu, vyčnievajúcu z pláže vzdialenej od všetkých ľudských obydlí. Jasná obloha blikotala pod návalom hviezd. Predo mnou sa vlnilo more pod nápormi ostrého stredomorského vetra. Na jeho konci sa črtalo nekonečno ako pamätník všetkému na tomto svete.
Pomaly som vstal a obrátil sa. Zem, predtým posiata skalami, nebola nehybnou hmotou – vlnila sa nespočetným množstvom tiel, ktoré ju pokrývali. Nespočet zelených bodiek na mňa svietili ako poskakujúce plamienky divokej farby. V jasnej žiare mesiaca v splne som sa díval na nekončiaci zástup mačiek, zídených z celého ostrova. Čakali na mňa.
Zvolili si ma za svojho kráľa. Nemuseli mi to povedať, tak to proste bolo a ja som to vedel.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.