Mlčky sa pozerám na znudeného človeka predo mnou. Som na pracovnom
pohovore,
ale po pravde som nikdy nič takéto nezažil. Spolu so mňou je
v miestnosti
človek, o ktorom sa ťažko niečo povie s úplnou presnosťou.
Laura si na nič nespomínala. Prehĺtala a dýchala čosi zelené.
Opatrne
zdvihla viečka a oči ju zaštípali od zelenej tekutiny. Obklopoval ju
svet
tekutej zelenej farby. Nezachvátila ju hrôza, ako by sa dalo očakávať.
Akosi to všetko predpokladala.
Nie som blázon. Určite ste túto vetu často počuli v prípade
pacientov
akejkoľvek duševnej bunky. Ale nebojte sa, dokážem vám, že mám
pravdu.
Mám asi štyri hodiny, než ma zoberú a DeepMindX vie, čo sa so
mnou stane.
„Nezdržím vás dlho, pani Donovalová,“ uisťoval nadporučík
Ferko.
Vlastne ani sám netušil prečo sa po piatich dňoch znova vracia do bytu,
ktorý už raz podrobne prezrel. „Policajný inštinkt,“ oznámil sám
sebe
v márnom úsilí zahnať pocit bezmocnosti.
Keď som uvidel v psom útulku spoza mreží tie jeho prosiace oči, vedel
som,
že naše stretnutie je osudové. Dvojmesačné šteňa bradáča stredného
sa
už na druhý deň stalo súčasťou života našej rodiny.
Zobudila sa na akési čudné zvuky. Prenikali do jej spánku, zaplietali sa
jej
do snov a menili ich na horory. Amaya neochotne otvorila oči, aby zistila,
čo
ju takto nemilo budí.
Caron sedel na tróne spolu so svojou trojročnou dcérou Elizabeth, ktorá
mu
sedela na kolenách. Čítal jej obľúbenú knižku, tak ako každý večer
pred spaním.
Kalendár
Počas horúceho letného dňa sa kráľ s loveckou družinou vracal
z úspešného lovu. Uhorského mocnára začalo smädiť, lenže mech na
vodu
zíval prázdnotou. Rozkázal celej skupine aby zišla z lesnej cesty a
zamierila hlbšie do doliny k potoku
„Dobrú noc, synček.” Mama natiahla ruku, aby mu s láskou
pohladila
tmavé neposlušné vlasy. Simeon zaťal ruky do pästí a radšej vyšiel
von,
aby nevidela jeho frustráciu a zúrivosť.
Keď sa Arden prebudil, chvíľu sa nevedel zorientovať. Vtom realita
spálila
posledné zvyšky jeho snov. Joy a temnota, ktorá ju ovládla… Prudko sa
strhol a posadil. Kde je?! S panikou v očiach preletel prázdnu posteľ,
potom tmavú izbu a vtedy z kúpeľne začul jej jemný hlas. Spievala si.
Bol krásny a mladý. Jeho tvár na dotyk taká jemná až som začínala
mať
strach, že sa v mojich dlaniach rozpadne na milióny malých kúskov.
,,Zobuď
sa! Zobuď sa! Musíme ísť! Vstávaj! Hneď!“ ,,Čo sa deje ?“
,,Prišli.
Sú tu! Našli nás.“
„Kubikulo,“ povzdychol si malý Patrik nešťastne keď sa raz večer
hral
vo svojej izbe. Zo zrkadla na dverách na neho pozerala jeho smutná tvár
nesúca aj napriek detskému veku zreteľné stopy životnej rezignácie.
Moje sliepky vyzerali ako hlavy pankáčov, celkom tak, akoby ich prešla
kosačka. Vypĺznuté, takmer žiadne perie, hrebene spadnuté, absolútne
bez
života, iba posedávali a vôbec neniesli vajcia.
Kráčali už dlhšiu dobu, prešli cez lesy, lúky a polia. Narazili na
územie
holej, mŕtvej zemi obklopenej krami. Táto časť zemi bola pred vstupom do
lesa vedúceho cez splietané konáre tvoriace dlhú vysokú klenbu.
Obloha nad skromne zaľudneným Gorkom osivela a pár hodín na to sa
rozplakala. Hustý dážď zmáčal polia a lúky, obmýval briežky, padal
na
strechy ponurých domov, ktoré obývali dávno zabudnuté duše…
Denník Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero
Q1 2019.