Mlčky sa pozerám na znudeného človeka predo mnou. Som na pracovnom pohovore, ale po pravde som nikdy nič takéto nezažil. Spolu so mňou je v miestnosti človek, o ktorom sa ťažko niečo povie s úplnou presnosťou.
Laura si na nič nespomínala. Prehĺtala a dýchala čosi zelené. Opatrne zdvihla viečka a oči ju zaštípali od zelenej tekutiny. Obklopoval ju svet tekutej zelenej farby. Nezachvátila ju hrôza, ako by sa dalo očakávať. Akosi to všetko predpokladala.
Nie som blázon. Určite ste túto vetu často počuli v prípade pacientov akejkoľvek duševnej bunky. Ale nebojte sa, dokážem vám, že mám pravdu. Mám asi štyri hodiny, než ma zoberú a DeepMindX vie, čo sa so mnou stane.
„Nezdržím vás dlho, pani Donovalová,“ uisťoval nadporučík Ferko. Vlastne ani sám netušil prečo sa po piatich dňoch znova vracia do bytu, ktorý už raz podrobne prezrel. „Policajný inštinkt,“ oznámil sám sebe v márnom úsilí zahnať pocit bezmocnosti.
Keď som uvidel v psom útulku spoza mreží tie jeho prosiace oči, vedel som, že naše stretnutie je osudové. Dvojmesačné šteňa bradáča stredného sa už na druhý deň stalo súčasťou života našej rodiny.
Zobudila sa na akési čudné zvuky. Prenikali do jej spánku, zaplietali sa jej do snov a menili ich na horory. Amaya neochotne otvorila oči, aby zistila, čo ju takto nemilo budí.
Caron sedel na tróne spolu so svojou trojročnou dcérou Elizabeth, ktorá mu sedela na kolenách. Čítal jej obľúbenú knižku, tak ako každý večer pred spaním.
Kalendár
Počas horúceho letného dňa sa kráľ s loveckou družinou vracal z úspešného lovu. Uhorského mocnára začalo smädiť, lenže mech na vodu zíval prázdnotou. Rozkázal celej skupine aby zišla z lesnej cesty a zamierila hlbšie do doliny k potoku
„Dobrú noc, synček.” Mama natiahla ruku, aby mu s láskou pohladila tmavé neposlušné vlasy. Simeon zaťal ruky do pästí a radšej vyšiel von, aby nevidela jeho frustráciu a zúrivosť.
Keď sa Arden prebudil, chvíľu sa nevedel zorientovať. Vtom realita spálila posledné zvyšky jeho snov. Joy a temnota, ktorá ju ovládla… Prudko sa strhol a posadil. Kde je?! S panikou v očiach preletel prázdnu posteľ, potom tmavú izbu a vtedy z kúpeľne začul jej jemný hlas. Spievala si.
Bol krásny a mladý. Jeho tvár na dotyk taká jemná až som začínala mať strach, že sa v mojich dlaniach rozpadne na milióny malých kúskov. ,,Zobuď sa! Zobuď sa! Musíme ísť! Vstávaj! Hneď!“ ,,Čo sa deje ?“ ,,Prišli. Sú tu! Našli nás.“
„Kubikulo,“ povzdychol si malý Patrik nešťastne keď sa raz večer hral vo svojej izbe. Zo zrkadla na dverách na neho pozerala jeho smutná tvár nesúca aj napriek detskému veku zreteľné stopy životnej rezignácie.
Moje sliepky vyzerali ako hlavy pankáčov, celkom tak, akoby ich prešla kosačka. Vypĺznuté, takmer žiadne perie, hrebene spadnuté, absolútne bez života, iba posedávali a vôbec neniesli vajcia.
Kráčali už dlhšiu dobu, prešli cez lesy, lúky a polia. Narazili na územie holej, mŕtvej zemi obklopenej krami. Táto časť zemi bola pred vstupom do lesa vedúceho cez splietané konáre tvoriace dlhú vysokú klenbu.
Obloha nad skromne zaľudneným Gorkom osivela a pár hodín na to sa rozplakala. Hustý dážď zmáčal polia a lúky, obmýval briežky, padal na strechy ponurých domov, ktoré obývali dávno zabudnuté duše…
Denník Fandom SK vyhlasuje 1. kolo súťaže mikropoviedok Ohnivé pero Q1 2019.