Ohnivé pero Q1 2019: Kúsok človečiny

ohnive pero

Obloha nad skromne zaľudneným Gorkom osivela a pár hodín na to sa rozplakala. Hustý dážď zmáčal polia a lúky, obmýval briežky, padal na strechy ponurých domov, ktoré obývali dávno zabudnuté duše, stekal rínami, na cestách vytváral lesklé stojaté mláky.

Alfonz, päťdesiat ročný muž, sedel so zopätými rukami pri kuchynskom stole a napäto sledoval krúženie sekundovej ručičky na nástenných hodinách. Všadeprítomné ticho narúšalo len bubnovanie dažďa o parapetnú dosku a dezorientovaná mucha, ktorá namiesto toho, aby pomaly zomierala na lepkavej visiacej návnade, bzučala a vrážala do okna.

Alfonz sa vymanil z mámivých myšlienok a pohľadom skĺzol k studeným kachliam. Na tele mu naskákala husia koža, no nebola to zima, ktorá ním zatriasla, ako skôr hrôza. To ona sa Alfonzovi posadila na plecia, zatlačila ich dolu a tvár zmrzačila vráskami.

Sakra, kde toľko trčí? Zapadol? Pokazilo sa mu auto?

Cesta z mesta trvá približne hodinu, štyridsať minút, keď nehľadíte na spotrebu, poriadne na to dupnete a máte šťastie, že diaľnicu neupchala havária.

„Alfí!“ preťal ticho piskľavý výkrik.

Alfonz, akoby bol skôr z gumy než z mäsa a kostí, sa okamžite našponoval, vybehol na poschodie a dlhými krokmi si to namieril k zavretým dverám na konci chodby, keď zrazu zneistel. Ruka mu zostala visieť vo vzduchu ako vyschnutý konár stromu. Naozaj chce vojsť dnu? Dnu k…

Stále je to tvoja manželka, pokarhal Alfonza akýsi hlások vychádzajúci bohvie odkiaľ.

„Alfí!“

Hlboký nádych-výdych. Ako bývalý hasič zažil toho požehnane. Odtrhnuté prsty pri výbuchu podomácky vyrobenej trhaviny, bezvládne ľudské torzá zakliesnené medzi vrakmi áut, hlavy prasknuté ako prezreté dyne. Existovalo len málo druhov ľudského nešťastia, s ktorým by neprišiel do styku. Aspoň to si dovtedy myslel. Bola to, ako sa o malú chvíľu ukázalo, naivná predstava hodná žoviálneho výsmechu, no Alfonz tomu dovtedy naozaj veril.

Pri vlhkom plesnivom puchu vznášajúcom sa v potemnelej spálni, však jeho presvedčenie dostalo trhliny. Nechýbalo veľa a na tkaný koberec dopadol gejzír žalúdočných štiav zmiešaný s nestráveným jedlom. Snáď iba silou vôle, sa mu podarilo prehltnúť.

„Ľu-,“ zakašľal v predklone. „Volala si ma Ľudka?“

„Och, Alfi. Áno volala. Volala som ťa miláčik. Mám pocit, že sa to zlepšuje. Už to tak nebolí. Aha, poď sa pozrieť.“

Alfonz urobil neistý krok vpred a potom ešte ďalšie dva, až sa ocitol pri nohách mohutnej postele s baldachýnom.

„No tak. Poď sem Alfi,“ zopakovala Ľudmila spod nadýchaného paplóna. „Poď a presvedč sa na vlastné oči.“

Alfonz si uvedomil, že skoro nič nevidí, a tak pristúpil k hrubým zatiahnutým závesom.

„Svetlo nie!“ zrúkla Ľudmila tak jedovato, že Alfonzovi sa zatriasli ruky.

„Prepáč.“ Škaredo si odkašľala. „Prepáč miláčik. Ja som to tak nemyslela. Len to svetlo. Ťahá mi oči. Radšej nechaj zatiahnuté. Poď sem.“

Alfonzovi vyschlo v ústach. Z akéhosi dôvodu, by radšej ostal stáť pri okne.

Stále je to tvoja manželka, pripomenul sa hlások. Veru tak, prikývol Alfonz a zahryzol si do pier. Ignorujúc všetky výstražné kontrolky blikajúce v jeho hlave sa vrátil k posteli. „Už som tu Ľudka.“

„Ja viem Alfi. Vidím ťa.“

Alfonz tak celkom nerozumel ako ho v tom hustom šere môže vidieť, no uvedomil si, že to vedieť ani nechce. Niekedy je lepšie nevedieť.

„Podaj mi ruku,“ vyzvala ho a Alfonz nedôverčivo poslúchol. Ľudmila sa odokryla, chytila manželovu ruku a priložila si ju k boku. „Cítiš?“

Alfonz sa zdesil. Áno, niečo cítil. Ľudmila si zjavne odlepila náplasť a teraz viedla Alfonzove studené prsty po okolí rany.

„Už je to lepšie však? Ani to tak nebolí ako ráno.“

„Pravdaže,“ zaklamal Alfonz a vytrhol sa zo zovretia. „Ale predsa by sa ti na to mal pozrieť doktor. Už je na ceste. Bude tu každú chvíľu.“

„Doktor?!“ zasyčala. „Žiadneho doktora sem neťahaj! Radšej mi prines pohár vody!“

Alfonz inštinktívne zaspätkoval, nohou narazil do nočného stolíka a dačo z neho zhodil. Asi modlitebnú knižku a krabičku Paralenu, napadlo ho. „S-samozrejme.“

Keď vyšiel zo spálne a zabuchol dvere, zrak mu spočinul na prstoch, ktoré nedobrovoľne mapovali manželkino telo. Mal na nich akýsi biely povlak pripomínajúci jogurt a kde-tu krátke čierne chĺpky. Krkolomne vylovil z vrecka nohavíc kľúč a izbu zamkol. Na dvakrát.

Bol asi v strede schodiska, keď ktosi zaklopal na dvere. Vykoľajený nedávnym zážitkom sa temer pošmykol na hrane schodu. Kto otravuje v takomto nečase? Nervózne si zahrabal v rednúcom poraste na hlave. Doktor, spomenul si. Oči sa mu rozžiarili ako reflektory, strhaná tvár sa na moment vyžehlila. Skoro okamžite stál pri vchode a otváral.

Spolu s doktorom sa dnu vohnal studený vietor a pár zožltnutých, mokrých listov.

„Pán doktor, chvalabohu,“ chytil doktora za paže, potom ich uvoľnil a ustúpil. „Tak rád vás vidím.“

Starý zhrbený muž Alfonzove podivné správanie nekomentoval. Vyzliekol si kabát a spolu s klobúkom ho podal Alfonzovi. „Prepáčte, že meškám, ale vonku sa snáď všetci čerti ženia.“ Sňal si okuliare s tenkým rámikom a vreckovkou z nich zotrel kvapky.

„To nič, to nič. Hlavne, že už ste tu.“

Doktor sa zohol po kufrík. „Tak čo je tej vašej Ľudke? Vraj ju niečo poštípalo?“

„Áno,“ prikývol Alfonz a v duchu si to ohavné niečo, čo sa následne z verandy odplazilo preč, predstavil. „No veď poďte,“ ukázal na schodisko.

Pomaly vyšli po vŕzgajúcich schodoch a hornou chodbou sa presunuli k spálni. Alfonz vložil kľúčik do zámky, potočil ním, a akoby sa kľučka mala každú chvíľu rozpadnúť, opatrne otvoril. „Nech sa páči,“ ustúpil nabok.

„Tak, kde máme tú našu pacientku,“ spustil doktor nacvičeným tónom, no stihol dojsť len k hranici, kde končilo matné svetlo z chodby, keď Alfonz zočil ako ho okolo pásu uchopilo slizké chápadlo a stiahlo do tmy. Ozval sa praskot kostí a sŕkanie, ako keď dieťa pije džús.

Alfonz sa pár sekúnd nedokázal pohnúť z miesta. Až keď mu k nohám dopadlo zohavené pokrútené telo bez krvi, precitol. Stočil sa na päte, no vydesený do morku kosti zakopol a nešikovne dopadol na zadok. Štvornožky cúval chodbou a očami kontroloval, čo vylezie zo spálne.

„Alfi, frafela šom, že doktora ši neprajem,“ šušlal tvor, ktorý vyliezal dverami. „Vodišku. Chšela som vodišku.“

Sčasti o ľudskú entitu stále šlo. To áno. Hlavne trup s dvoma rukami pripomínal človeka. No chumáče srsti na tvári, ostrý ciciak namiesto úst trčiaci z brady ako stalaktit a kyklopské jantárové oko, ani náhodou. Z jednoliatej dolnej časti, sčernetej ako zhnité ovocie, vytekal biely hnis a vystupovali chápadlá. Pomocou nich sa tvor sunul vpred.

Alfonz sťažka zalapal po dychu, no stále sa držal pri vedomí. „Preboha Ľud…“

„Šo Alfi, nepášim ša ti? Mošno nevyšerám pôfabne, ale sítim ša škvele,“ ševelil tvor.

Vrhol jedným z množstva chápadiel a snáď iba šťastie, či postreh vybudovaný rokmi strávenými v hasičskom zbore uchránili Alfonza od najhoršieho. Prevalil sa a ako vrece zemiakov sa skotúľal dolu schodmi.

Doudieraný a čiastočne dezorientovaný sa pozviechal na nohy. Telom mu prebehla ukrutná pulzujúca bolesť, ktorá pramenila v ľavom členku. Zaťal zuby a škaredo zanadával.

„Alfí!“

Ani ho nenapadlo otočiť sa a znovu sa vystaviť tomu bezbrehému hnusu.

Sčista-jasna si spomenul na sekeru. Minulý týždeň ňou štiepal drevo na zimu.

V bičujúcom daždi nemotorne dokrivkal ku kôlni. Zaprel sa do drevenej zátarasy a dostal sa dnu. Priskackal k osamelému pňu uprostred a vyrval z neho sekeru.

„Alfí!“

Zaujal bojový postoj a čakal, keď mu na rameno dopadol jednooký malý tvor s ciciakom. S hrôzou ho zo seba striasol, zašliapol a nazrel na tmavý strop.

V okamihu ako sa rozpršalo i vo vnútri kôlne, hlasno zavrešťal.

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž trvá priebežne, kým prichádzajú príspevky.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

Hlavným knižným sponzorom aktuálneho kola Ohnivého pera je vydavateľstvo Artis Omnis, vydavateľstvo fantastických kníh. Niektorí dnes už známi autori, ktorí kedysi začínali v Ohnivom pere, vydali svoju knihu práve v tomto vydavateľstve. Možno v Artis Omnis raz vyjde kniha aj autorovi tejto poviedky.


4. februára 2019
Adam