Sotva precitol, odlepil dokaličenú tvár od vlhkej pôdy a už aj vypľúval horkú hlinu, ktorá sa mu počas pádu usadila v podnebí. Postupne sa rozpamätával na prepravný vagón s čiernymi pasažiermi. Jediný zdroj svetla poskytovala petrolejová lampa.
„Musím už ísť, María.“ Mill-i-an sa neochotne odpotiahol na vzdialenosť nedotyku. Bolelo to ako čert, akoby z neho zaživa drali kožu. Zdroj štítu už sotva priadol, blízky stavu občasného výpadku. Mal najvyšší čas.
Oziabalo ho, no i tak sa ťarbavo vyšplhal na ďalšiu kopu odpadkov v snahe nájsť niečo, čo by ho zahrialo. Kus dreva slúžiaci ako jediný zdroj svetla pomaly dohasínal a on vedel, že aj túto noc strávi kdesi v tmavom lese premrznutý do špiku kostí. Ticho preťal chrapľavý smiech – predstava ďalšieho rovnako záživného večera ho pobavila. Sklonil sa nad kopu vyhodených starých vecí a začal s triedením. Dve kostna…