Recenzia - Alexandra Pavelková: Údolie ľalií

Udolie lalii - obalka

Začalo to Dekameronom či Cantenburskými poviedkami, a pred pár rokmi nás ohúril Hyperion. Román ako príbeh skupiny rôznorodých ľudí izolovaných od zvyšku sveta, ktorá si na ukrátenie času navzájom rozpráva ďalšie príbehy, má stáročnú tradíciu. Po podobnom formáte siahla aj Alexandra Pavelková vo svojej poviedkovej knihe či snáď románe Údolie ľalií.

V tomto prípade sú členmi skupiny mladá realitná agentka Bety s dcérou, nádejný kupec víkendovej chalupy Peter a dvojica domácich Tina a Herald, ktorí pri bližšom pohľade vyzerajú trocha zvláštne. Do deja neskôr prehovorí aj ich pes. O izoláciu sa postará opustená dedina, ktorú má zaplaviť priehrada (inšpirované skutočne plánovaným vodným dielom Slatinka), neprítomnosť mobilného signálu a vzbúrené prírodné živly – búrka a nebezpečne stúpajúca voda.

Alexandru Pavelkovú pravdepodobne netreba zvlášť predstavovať. Má na konte už desiatku vydaných kníh, víťazstvá literárnych súťažiach, prednáša na conoch a je šéfredaktorkou portálu fandom.sk. Jej texty pravidelne vychádzajú z žánrových poviedkových antológiách na Slovensku aj v Čechách.

Autorka si rokmi vypracovala vlastnú originálnu poetiku. Na rozdiel od hlavného prúdu fantasy sa tá jej zriedka pokúša bojovať s veľkým zlom či zachraňovať svet. Je domáckejšia, výraznejšie čerpá z rozprávok a ľudových povestí, nielen námetmi ale aj jazykovo. Ale ešte výraznejší rozdiel je v absencii cynizmu (v súčasnosti takého módneho), a vo vysokom stupni citovej zainteresovanosti voči svojim postavám. Pavelková si však dokáže postrážiť mieru emocionality, a svojím spôsobom nenásilne dokáže primäť vnímavejšieho čitateľa, aby aj on zaujal citový postoj.

Tieto vlastnosti občas trochu znevýhodňujú jej poviedky v antológiách, kde sa kladie dôraz na iný štýl. Čitateľ často zahltený hláškujúcimi hrdinami sa niekedy nestihne prepnúť na vnímanie natoľko odlišného štýlu a poviedka zapadne. Práve toto vidím ako najväčší prínos románu – Pavelkovej príbehy sa najlepšie čítajú spoločne a v určitej nálade. Spojovací príbeh túto náladu šikovne navnadí a podporuje. Výsledkom je, že čitateľ z poviedok môže mať lepší zážitok, ako keď ich čítaval samostatne, roztrúsené v rôznych zbierkach alebo časopisoch. Ja osobne som si uvedomil, že sa mi tentoraz veľmi páči aj Desiatka, ktorá sa mi predtým zdala trochu nútená. Svoje miesto si obhájila aj Jazda za kráľom, na autorkine pomery rutina. Týmto spôsobom všetky poviedky, hoci pôvodne písané samostatne, prekvapivo hladko zapadli do spoločného rámca. Dokonca aj Farba, ktorá sa vymyká umiestnením deja a presným historickým datovaním (hlavným hrdinom je renesančný maliar Sandro Botticelli).

Autorka je dobrá v budovaní katarzíí. Tá v závere Rieky je asi najpôsobivejšia zo všetkých poviedok v zbierke. Spojovací príbeh sa následne končí príjemne civilne, svojou vlastnou malou katarziou. Zostáva len dúfať, že aj skutočnosť menom Slatinka sa pohne smerom k happyendu naznačenému v románe.


Údolie ľalií dostanete na Martinuse momentálne so zľavou 34 %, pre viac informácií kliknite na tento link

(cena k 20. 4. 2016)


Názov: Údolie ľalií

Autorka: Alexandra Pavelková
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2015
Počet strán: 352
Väzba: pevná s prebalom
Obálka: Jana Šouflová
Jazyk: slovenský
ISBN: 9788055613321


9. júla 2015
Jozef Girovský