Recenzia: Údolie ľalií

Udolie lalii - obalka

Údolie rieky Slatiny je čarovným miestom, ako aj okolité lesy Zvolena. Vyrástla som v nich túlajúc sa bosá, potíšku, aby som nevyrušila lesné víly, ktoré som sa snažila pri každom zašušťaní zazrieť. Keby ste si sadli na trávnatú čistinku, zhlboka sa nadýchli a započúvali sa do šumov lesa, začuli by ste, ako si stromy medzi sebou šepkajú príbehy. A tento magický dar dostala do vienka aj spisovateľka Alexandra Pavelková.

„Príbehy chcú žiť a zauzľovať sa,“ píše autorka v knihe. Nenápadne tak naznačuje, že vyššia moc nedovolí postavám, aby si len tak robili, čo sa im zachce, a zároveň zľahka prepletie sedem poviedok hlavnou dejovou líniou. Aj keď by niektorí nemuseli byť nadšencami Boccacciovho Dekameronu, musím priznať, že hlavný príbeh v Údolí ľalií nepôsobí nútene ani rušivo. Je totiž plný zaujímavých zvratov, boja o život a obľúbeniahodných postáv. Sedem príbehov, šesť zúčastnených, z toho päť ľudí, štyria rozprávači, tri dni, dve noci a jedna fantastická kniha. Tak by som jedným dychom opísala Údolie ľalií.

Táto knižka sa stala nadčasovou v momente, ako do nej autorka zakomponovala aktuálny problém s výstavbou vodného diela Slatinka. Kontroverzná téma, kde na jednej strane stoja politici a investori a na strane druhej aktivisti, ochranári prírody a ľudia, ktorí museli domy v Slatinke opustiť, aj keď sa výstavba za celé desaťročia nikam nepohla. O to väčšmi ma zaujala posledná zo siedmich poviedok o víle Slatine, ktorá v sebe nesie hlboké posolstvo k danej téme, a práve v tejto poviedke nájdete aj najviac autorkiných postojov.

Sedem príbehov neobsahuje ustálenú rovnicu, podľa ktorej by sa pri ich písaní autorka držala. Sú rôznorodé lokáciou, kultúrou aj mierou fantastična, no každý čitateľovi ponúka morálne posolstvo. Nabáda, aby sa človek zamyslel nielen nad svojím konaním voči ľuďom, ale aj voči prírode a kultúrnemu dedičstvu, ktoré zahadzujeme. Autorka používa ľubozvučný spisovný jazyk, vďaka ktorému vyčnieva spomedzi moderných slovenských spisovateľov. Poviedky sa odohrávajú aj v slovenských dedinkách, čím sa kniha nesnaží zaradiť medzi komerčne uznávané fantasy, no je vďaka tomu klenotom našej národnej literatúry.

Clarissa Pinkola Estés, americká spisovateľka, nazýva ženy, ktoré dokážu pútavo rozprávať príbehy, španielskym slovom cantadora. Doslovne preložené ako pevkyňa alebo jednoducho rozprávkarka. A to pre mňa Alexandra Pavelková jednoznačne je. V dnešnej dobe sa často stretávam s mužským názorom, že ženy vedia písať len o láske, dúhe a jednorožcoch, no Pavelkovej príbehy sú jasným dôkazom toho, že drsný príbeh sa dá napísať aj bez zbytočnej krutosti, perverznosti a s dostatočnou emocionálnou empatiou k postavám.

Viem, že sa k poviedkam z tejto knihy budem vracať ako v detstve k obľúbeným rozprávkam. Dokonca som dostala nápad: Mohlo by byť kúzelné vybrať sa po stopách Údolia ľalií a každý príbeh prečítať na mieste, kde sa odohráva. Na zlepšenie slovnej zásoby, posilnenie magickosti počas nadchádzajúcich vianočných večerov a na pookriatie predstavivosti vám túto knižku predpisujem.


Údolie ľalií
Autorka: Alexandra Pavelková
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Slovart
Rok vydania: 2015
Počet strán: 352
Väzba: pevná s prebalom
Obálka: Jana Šouflová
Jazyk: slovenský
ISBN: 9788055613321


17. decembra 2015
Lucia Vričanová