 |
„Prosím, natreli by ste mi steny?“ spýtal sa spisovateľ a poobzeral si zatiaľ biele múry. „Žiada sa mi viac inšpirácie.“
„Iste, iste, vzácny pane,“ odvetil mu maliar. Stál vystretý ako svieca a jastril po priestore. „A aký dekor by ste ráčili?“
„Nemám veľké nároky, leda niečo elegantné?“
Maliar prikývol a postavil sa do stredu miestnosti. Popukal kĺbmi, poobzeral si múry a zapel pieseň:
„Tu hore sa drví štrk a pri ňom rastie tráva,
z hôr a bystrín nesie sa nepravdivá správa!
Trúbte, trúbte surmity, burcujte do boja,
rozzúrení nepriatelia už sa dávno roja!“
Na múroch sa vytvorili čierne ornamenty. V rohoch vyrazili tŕne. Pri dverách sa vyrojili čierne ruže, očarujúce, ale ostré. Múry sa zapĺňali obrazcami a priestor akoby sa scvrkával.
„Nie, nie, to stačí!“ chytal sa za hlavu spisovateľ a maliar prestal intonovať svoje zaklínadlo. Steny ostali pomaľované, čierna drvila majiteľa miestnosti drsnou nádherou. Tam sa mu veru nepodarí napísať tú nežnú romancu, ktorú mal práve v hlave. „Ďakujem, je to krásne, ale až tak mi to nepasuje k tomu kusu, čo práve píšem. Vyskúšate niečo iné?“
„Elegantné, ale jemné, to by bolo lepšie?“ opýtal sa maliar a spisovateľ dychtivo prikývol.
Maliar-zaklínač si odkašľal a opäť sa pustil do spevu. Namiesto predchádzajúcich drsných akordov sa ozvala jemná svieža melódia.
„Môcť nekonečnú chvíľu stráviť
vo vlniacom sa mori trávy!
Zlaté polia zahalí šum vĺn
na plášti z hviezd nad hlavou skvie sa spln.“
Len čo pieseň zahlaholila, po stenách sa rozbehli ladné, štíhle tvary pastelových farieb. Plynule dopĺňali tmavé línie, kde-tu sa s nimi prelínali, spájali sa do spoločného súzvuku. Na jednej stene sa objavila namaľovaná lutna s takými strunami, až to vyzeralo, že po nich stačí brnknúť a vylúdia tón. Obďaleč sa zas hadili popínavé kvety v jemných farbách a nad nimi poletovali motýle.
„Nádhera, nádhera! Krásna rovnováha!“ natešene tlieskal spisovateľ a popásol si oči. Dve zaklínačove piesne spolu vytvorili harmonickú maľbu, miestami tmavú a elegantnú, inde svetlú, pastelovú a ľahkú. V takom prostredí sa mu bude písať jedna radosť.
„Tak som rád, že ste rád. Poprosím päť zlatiek,“ uklonil sa maliar. „A nezabudnite odporučiť všetkým priateľom Ilyra, majstra zvukomaľby!“
„Spanilý deň, vážený pane!“ sklonil klobúk maliar. Miestnosť sa stále mihala krásnymi pastelovými výjavmi doplnenými jemnými čiernymi ornamentmi. „Ako vám pomôžem tentokrát?“
Spisovateľ prestúpil z nohy na nohu. „Viete, vaše maľby sú utešené, lahodne sa mi pri nich pracuje. Ale, nuž… Uvedomil som si, že moja balada nie je dosť láskyplná. Možno keby ste mi primaľovali nejakú ľúbeznú mladú laň?“
„Iste, to nie je žiaden problém,“ uklonil sa. „Akú ráčite radšej? Svetlú? Tmavú?“
„Nuž, keď si mám zvoliť, asi som vždy mal radšej svetlovlásky.“
Maliar uznanlivo prikývol a pustil sa do spevu. Tentoraz zaplavila miestnosť ľúbezná melódia hebká ako pohladenie.
„Plavovlasá deva vpláva
láska s piesňou sa rozpráva!
Bude z toho snívanie?
Možno áno, možno nie.“
Na stene vedľa spisovateľovho stola sa zjavila namaľovaná dievčina. Plavé vlasy, jemné pehy, ľahké šatôčky z mušelínu. Keď sa jej zahľadel do hlbokých hnedých očí, bola ako živá.
„Ste skutočný majster svojho remesla!“ volal potešený zákazník. „Vychválim vás nastokrát!“
Maliar-zaklínač pokorne sklonil hlavu. „Rád som pomohol. Poprosím päť zlatiek. A nezabudnite odporučiť všetkým priateľom Ilyra, majstra zvukomaľby!“
„Prajem vám ten najkrajší deň, drahý pane,“ uklonil sa maliar Ilyr. „S čím vám môžem pomôcť?“
Spisovateľ pyšne ukázal na štôsik papierov na stole. „Už som svoju baladu dopísal. Tá deva, čo ste domaľovali, mi dodala dokonalý impulz!“
„Blahoželám. Nepochyboval som o vás.“
„Verím, že ma čaká veľká sláva,“ pokračoval spisovateľ. „No keď som báseň písal, akoby som sa s tou devou stretal. A mal by som… teda… chcel som sa spýtať, či by ste…“
„Čo také si prajete, pane? Splním, čo len bude v mojich silách.“
„Chcel by som sa zvečniť vedľa nej. Prosím, namaľujte ma tiež!“
Maliar sa zamračil. „Milý pane, ste si istý? Taká vec sa neberie na ľahkú váhu.“
„Som o tom presvedčený,“ zažiarili oči spisovateľovi. „Neviem sa dočkať, keď bude moja podobizeň zdobiť miesto po boku krásnej plavovlásky.“
„Uhm,“ kývol hlavou maliar. „Ak si to naozaj želáte… Ale tentokrát poprosím päť zlatiek vopred. A smiem sa opýtať, odporúčali ste ma priateľom?“
Spisovateľ už aj vyberal mešec a usmieval sa. „Všetkým som vás spomenul! Predháňajú sa, komu prídete pomaľovať obydlie prvému!“
Spevák si zlatky starostlivo uschoval a odkašľal si. „Takže ideme na to?“
„Ó, áno!“
„Spisovateľ musí slávu oželieť
zatvárajú sa nad ním krovy
keď mu maliar zo svojich slov ustelie
baladu o deve a autorovi.“
Odfúkol si, zaklínadlo bolo zložité. No vyšlo mu skvele. Vedľa spanilej mladuchy na stene s hrdým úsmevom stál spisovateľ, úplne ako živý. Aj oči sa mu tak mihali.
Maliar zobral mešec a vyšiel z prázdnej izby.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.