 |
“Počuj Sim. Naozaj si myslíš, že je to dobrý nápad?” spýtal sa Will a nervózne si oblizol pery. “Vieš dobre, že strážcovia majú právo každému, komu dokážu paktovanie s Tieňmi, na mieste zoťať hlavu.”
Simon prevrátil oči a v duchu predniesol prosbu bohom, aby ho obrnili trpezlivosťou.
“Poviem to len raz,” ticho precedil pomedzi zuby, “ak ešte raz začneš pochybovať o mojom pláne, tak nahradíš našeho milého hosťa, je ti to jasné?”
Will pohľadom zablúdil smerom k mladej žene, ktorá ležala spútaná v kruhu sviečok. Mohla mať maximálne dvadsať rokov. Po tvári jej stekali slzy, ústa mala zapchaté šatkou, v očiach strach. Keď zachytila Willov pohľad, začala cez šatku vydávať hlasné, nezrozumiteľné zvuky v snahe prosiť ho o pomoc.
Will nasucho preglgol a rýchlo sa od nej odvrátil. “Prepáč,” zašomral popod nos, “už sa to nebude opakovať.”
Sim spokojne zabručal. “Okrem toho, ak všetko pôjde ako má, strážcovia nám už nebudú robiť problémy. Čoskoro to budeme my, kto bude vládnuť.”
Prstom ukázal na kruh sviec. “Choď ich zapáliť. Čoskoro začneme.”
Will poslušne odišiel. Za Simom ktosi zaklopal na dvere v dohodnutom rytme. Dvakrát rýchlo, trikrát pomaly. Sim odomkol a zrak mu padol na podsaditého, plešatého muža, s drobnými podozrievavými očami. V rukách zvieral špinavú deku.
“Vitaj Tom,” privítal ho. “Máš to?”
Muž kývol a odhalil predmet ukrytý pod dekou. Bola to ľudská lebka.
Sim ju zobral do rúk a skúmavo si ju prezrel. “Je to určite on?”
“Na náhrobku mal napísané “Elias Nox” a pod menom vyryté srdce prepichnuté dýkou,” odvetil Tom.
Sim spokojne prikývol. Takto sa v minulosti značili hroby vrahov. Podľa kníh musí Tieň splniť prvý príkaz, ktorý po vyvolaní začuje. Až potom sa môže vrátiť späť do ríše mŕtvych. Bolo ale nutné vybrať človeka, čo by danú úlohu splnil aj vtedy, keď ešte žil.
Elias Nox, v príbehoch nazývaný ako Dieťa Noci, bol zabijak, ktorý žil pred vyše tristo rokmi. Legendy o ňom boli plné krvi a hrôzy.
“To je náš človek,” povedal Sim a lebku položil vedľa ženy do kruhu, teraz už horiacich sviečok. Ich svetlo sa odrazilo od čepele zlovestne vyzerajúcej dýky, ktorú vytiahol spoza kabáta.
Dievča začalo prerývane dýchať a snažilo sa kričať o pomoc. Bezcitne ju udrel po tvári.
“Ticho!” sykol nahnevane. Schmatol ju za ruku a dýkou prešiel po jej dlani, ktorú potom násilím priložil na lebku. Hneď nato ju surovo chytil za bradu a uprel na ňu prísny pohľad.
“Keď ti uvoľním ústa, zopakuješ presne to, čo ti poviem,” nariadil jej. “Ak spravíš všetko ako máš, sľubujem, že ti neublížim. No nepokúšaj sa kričať, inak za seba neručím. Rozumieš?”
Dievča pomedzi vzlyky prikývlo.
Sim jej zložil šatku z úst a povedal: “Viver, Elias Nox.”
“Prosím, neubližujte mi,” začala, “spravím čokoľvek, len mi prosím…”
Prúd slov prerušil ďalší úder. “Nepokúšaj moju trpezlivosť!” skríkol Sim. “Zopakuj, čo som ti povedal!”
“Viver, Elias Nox,” zašepkala trasľavým hlasom.
Vzduch nad lebkou sa zamihotal a zjavila sa nejasná silueta muža.
Simove pery sa sformovali do spokojného úsmevu. “Ďakujem,” povedal dievčaťu a prudkým pohybom jej vrazil dýku do hrudi.
Dievča od bolesti a šoku vytreštilo oči. Neveriacky hľadelo na rukoväť trčiacu spomedzi rebier. Z úst jej vytiekol pramienok krvi, ktorý sa zmiešal so slzami tečúcimi po jej líci.
Ako z nej pomaly unikal život, silueta nad lebkou sa stávala čoraz viac a viac zreteľnejšou. O niekoľko sekúnd stál v kruhu vysoký muž.
Ticho sa rozhliadol po miestnosti a zrak mu padol na mŕtvolu pri jeho nohách.
“Tieň Eliasa Noxa!” zvolal Sim mocným hlasom. ”Podľa dávnych dohôd spečatených krvou, si povinný splniť tento príkaz! Zabi kráľa Adanira!”
Muž ho ignoroval. Sklonil sa k mŕtvemu dievčaťu a nežne ju pohladil po vlasoch.
“Spi pokojne maličká,” zašepkal.
Will nervózne zaťahal Sima za rukáv. “Sim, mne sa to nejak nezdá …”
“Čuš!” zahriakol ho Sim a obrátil sa späť k mužovi. “Počul si, čo som ti prikázal Tieň?!”
Muž vytiahol z hrude dievčaťa dýku, vstal a obrátil sa k Simovi.
“Počul,” povedal a rozplynul sa ako dym.
O sekundu na to sa zhmotnil pri dverách, ktoré so škrípaním zamkol. Kľúč podstrčil popod dvere na druhú stranu a pomaly sa otočil k mužom.
Will s Tomom sa od strachu roztriasli a začali čosi nezrozumiteľne drmoliť.
Sim si ich nevšímal, sám mal problém udržať nervy pod kontrolou. Trasúcou sa rukou ukázal na Eliasa. “Jasne som ti prikázal…” ale Tieň ho prerušil.
“Prečo ste si ma vybrali?” spýtal sa ľadovým hlasom. Keď všetci traja mlčali, zmizol, zhmotnil sa za Tomom a v sekunde mu podrezal hrdlo.
“Spýtam sa ešte raz,” pokračoval trpezlivo, ako by sa nič nestalo. “Prečo mňa?”
Willovi šli od hrôzy vyliezť oči z jamiek.
“Potrebovali sme vraha!” vychrlil zo seba tak, že mu bolo ledva rozumieť. “Kolujú o vás legendy, že ste za života pozabíjal vyše stovku ľudí! Všetci sa báli vysloviť vaše meno!”
Tieň prekvapene zažmurkal a prepukol v smiech. “Ach tak, už rozumiem.” Pobavene pokrútil hlavou a s vlhkým zapraskaním zlomil Willovi väz.
Simon sa rýchlo vrhol ku dverám, rukami škrabajúc pod nimi v snahe získať kľúč. Na pleci pocítil chladný dotyk a v momente letel vzduchom na druhú stranu miestnosti. Tvrdo dopadol na zem s rukou stočenou do neprirodzeného uhla. Od bolesti vykríkol.
“Viete, spravili ste dve chyby,” poznamenal odo dverí Elias. “Prvou bol príkaz. Nemusíte sa obávať, nakoniec ho splním. Ako ste povedali, viaže ma k tomu dávna dohoda spečatená krvou. Lenže ste mi nepovedali, kedy presne mám toho kráľa zabiť.”
Prešiel k Simovi, ktorý sa od neho zdesene plazil preč. “Každému inému, koho by ste vyvolali, by to bolo jedno. V tomto ste spravili druhú chybu.” Chytil Sima pod krk a prinútil ho vstať. “Váš kolega mal pravdu. Vraždil som ľudí. Lovil som ich. Moje meno sa báli vysloviť kvôli strachu, že ma tým privolajú. Dieťa Noci, šepkali, s tvárou stiahnutou od hrôzy.” Pri týchto spomienkach sa Elias blažene usmial.
“Lenže sa zabudlo na jednu vec, však? Koho som vlastne zabíjal?” spýtal sa Elias, tlačiac Simona k stene. Ten od bolesti skrivil tvár a čosi nezrozumiteľne zachrčal.
“Ja vám to teda poviem,” pokračoval Tieň. “Zabíjal som zlodejov, vrahov a tyranov. Čistil som svet od ľudskej špiny. Čistil som svet od ľudí ako ste vy.”
S úsmevom priložil dýku k Simovmu hrdlu.
“A teraz mám druhú šancu pokračovať v tom, s čím som počas života začal. Za to vám úprimne ďakujem.”
Simov výkrik prerušilo bublavé zachrčanie.
Tieň Eliasa Noxa nehybne stál, obklopený mŕtvolami. Po chvíli vytrhol dýku Simovi z hrdla a s láskou v očiach ju pohladil.
„Lov sa môže začať,“ zašepkal a nehlučne sa rozplynul ako dym vo vetre.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.