 |
Pozerám na okraj mesta a nie je počuť nič. Tma strieda tmu. Deň za dňom plynie, a ja sa stále iba mlčky prizerám extrakcii, zatiaľ čo všade ostáva ticho. Aspoň neón sfarbil šedú, mrazivú hmlu rozliatu všade po zemi. Posledné kúsky života zmizli, čoby svit mesiaca nad ránom. Nieže by som sa sťažoval, ani nemôžem. Máme predsa vznešený cieľ. Vyselektovať elitu ľudstva – Zrno od pliev – ľudí od muklov.
„No čo sopliak.“ Vytrhol ma Fold z lepkavých paprčí myšlienky. Moja výmena stráže z temnoty tieňa, čo archa vrhá svojím guľatým krídlom anjela.
„Prišiel si ma vystriedať?“ Zasadím otázku do ticha. Do tmy.
Najskôr mi odpovie iba jas cigarety.
Foldovi pomaličky ožiarila tvár. Potom zhasne. Od fúzatých úst sa mu vznesie oblak dymu.
Opäť ťahá.
„Nie.“ S vážnou tvárou na mňa zazrie, a keď zhasne svetlo ohorku, z tieňa na mňa pozerajú oči plné bolesti. Skoro všetky oči sú plné bolesti. Potom sarkasticky dodáva.
„Vystriedať? Čo si. Na kávu som prišiel.“
Dal si ešte jeden ťah z cigarety. Ohorok stisol medzi palcom a ukazovákom, aby ho frčkou odstrelil z ruky rovno k mojím nohám.
„Skener.“ Štekne ako šakal.
„Na.“ Naučeným pohybom siaham po skeneri. Prikladá si ho za ucho.
Modré svetlo pár sekúnd pre blikáva. Fold čaká. Zvraštené obočie vypĺňa takmer celé jeho čelo.
Zasvieti zelené.
„Platné!“ Vypustí z úst. Na okamih mu tvárou preletí úsmev. Namieri za moje ucho. Rovnaký postup, rovnaký výsledok.
„Zelená!“ Huláka , dokonca sa aj raduje. Je to dobrý chlap. Ibaže mŕtvy. Mŕtvy z vnútra. Jeho srdce zaliala tá najčernejšia temnota. Žena, syn. Fuč. Všetko je fuč. Ostal tu iba on s obrovskou nespravodlivosťou sťahujúcou mu hrudník najtvrdším remeňom úzkosti.
„Dnes to oslávime.“ Vyťahuje spod vesty fľašu, no už opäť s kamennou tvárou.
„Na hranici? Sú tu kamery.“ Sprisahanecky šepkám. „Nerob hlúposti, vari ťa mrzí zelená?“
„Táto hranica je dávno mŕtva. Kedy tu bol naposledy človek? A čo ty? O svoju zelenú sa nebojíš ? Či si si to rozmyslel? Chceš byť mukel? “
„No…“ Vyhýbam sa odpovedi. Neviem či chcem patriť na Archu. Svet sme zničili, aby sme v arche prežili, kým sa príroda spamätá z najväčšej choroby všetkých čias? A potom sa ta choroba vráti v pochromovanej guli späť na novú zem.
„Ľudia sú horší ako mor…“ Poviem.
„Neser ma sopliak! Vieš čo mi to dalo práce?“ Výhražne pozerá Fold. Pohrozí päsťou.
„Neviem, no…“
Nestihol som povedať viac nič. Z periférie mesta, z mŕtvej temnoty, z ticha, sa vzniesol ako šíp vystrelený z luku priamo na moje srdce detský plač.
„Ticho!“ Fold predrel cez zaťaté zuby.
„Počul si to?“ vyzvedám.
„Mlč!“ Okríkol ma. Spomalí, zaostrí ako šošovka bezpečnostnej kamery.
Z tmy, do svetla neónu vstupuje postava.
„Stoj!“ Vykríkne kolega. „Legitimuj sa!“ Jeho hlas roztrhá ticho, aby zasiahol obeť.
„T – To, to je žena.“ Koktám neveriacky. Áno určite. Kráča k nám žena, alebo skôr sa vlečie, akoby mlela z posledného. V rukách jej plače malé klbko, obalené handrami vlniacimi sa vo vetre. Cítim problém.
„Stoj!“ Fold opäť naruší posvätné ticho. „Vravím ti, Stoj!“ Zmyslov zbavený vybieha dopredu s puškou pri líci.
„Prosím…“ Neznáma sa snaží, no nevládze ani rozprávať. Vojak pribieha krokom ako z akčného filmu.
„Alexej, zdvihni zbraň! Nevidíš je to mukel!
Ale ja som v nemom úžase. Tá žena má v rukách dieťa. Živé dieťa. To som nevidel už veľmi dlho. Napokon, tasím zbraň. Poloautomatickú Pištoľ držím v napnutých rukách.
Kráčam. Noha pred nohu. V hľadáčiku neznáma. Ako náhle ju má Fold na dosah, uvoľní svoju zbraň a tasí skener. Prikladá, jej ho za ucho.
Opäť na chvíľu vládne ticho.
Modré svetlo pre blikne, potom skener zasvieti.
Hmla nasiakne červenou farbou skenera.
„Červená!“ Vykríkne.
„Do riti!“ Vedel som to, no aj tak som dúfal. Dieťa plače. Jeho hlások v surovej zime trasie všetkým vo mne, ako zemetrasenie. Napriek okolnostiam, napriek situácii, je to okamih po dlhej dobe, kedy nie je všetko iba šedé a ľadové. Strach zhúžval Foldovú tvár v karmínovej žiare skeneru do grimasy.
Matka v okamihu jeho zaváhania načahuje ruku za visiacou zbraňou.
Jej ruka takmer drží pažbu pušky, keď sa odrazu vojak spamätá. Trhá telom do útoku. Stisnutá päsť plná hnevu, nespravodlivosti, krivdy vyletí od pása. Letí presne. Má cieľ. Konflikt ktorý vyvolal niekto iný, rovnako niekto iný aj ukončí. Udiera ženu.
„Ty sviňa!“ S jej tvárou, na kúsky rozbíja aj svoje posledné zrnko ľudskosti.
Padá na zem.
Chrbát udiera o ľadovú časť nášho sveta.
A dieťa stále plače. Ten nárek mi trhá srdce. Vysiela elektrizujúci impulz priamo do všetkých mojich receptorov. Som utopený v melanchólii, ako more pravdy v kvapke klamstve. Neverím čo vidím, a ešte stále neviem. Neviem či chcem byť svedkom toho, k čomu sa schyľuje.
„Chcela si sa prestrieľať? Máš ty rozum?“ Fold pení. „Nechali vám celú zem, ale vám je to málo?“
„Prosím ja chcem len lieky.“
„Seriem na tvoje lieky!“
„Moje dieťa.“
„Na to seriem tiež.“ Je takmer nepríčetný.
„Je chorá! Ona je chorá.“ Vyslovuje, a s pocitom beznádeje si tisne dieťa k telu.
Fold prikročí nad ňu, ona pevne drží plačúce klbko na prsiach. Ťažkú topánku jej prikladá na hrudník, aby sa nešklbla.
Vyťahuje pištoľ z puzdra.
Chladný ako olovo povie: „Neviem to zmeniť.“
Ona iba zdvihne dieťa k perám:
„Prepáč.“ Šepne, ale v tom bláznivom tichu to znie ako úder bubna.
„To nie je ten svet ktorý som ti sľúbila.“ Priviera oči. Po tvári sa jej skotúľa slza. Posledné objatie, a potom:
„Prásk!“ Tmu, hmlu, štipľavý chlad prebije smrad púštneho prachu, a žiara smrti. Ozvena sa vznesie široko ďaleko, na stovky metrov. Lieta vo vetre, až kým ju nevsiakne ťažká obloha. Dieťa utíchne, žena utíchne. Fold utíchne tiež.
Od môjho Walthera sa vzniesol elegantný prúžok dymu. Nesie sa pyšne, hrdý na to čo vykonal.
Nedá sa mu to vyčítať, na to bol stvorený.
Nábojnica dopadá do šedej plachty čo rozprestrela strach. Hmla sa neochotne od nábojnice odsunie aby ju v zapätí mohla pohltiť a ukryť. Za ňou sa rúti Fold s novou dierou v hlave. Najprv padne na kolená, a hneď potom tvárou pobozká zem. Našu zem. Jeho, moju, aj zem tohto dieťaťa.
Za Foldom sa skláňam aj ja. Trochu plačem. Hrabem mu po vreckách až kým nenatrafím na skener. Teraz ho položím na zem. Potom driapem z jeho puzdra nôž. Privieram oči, a pomaličky zabáram špičku noža za jeho ucho. Roztrasenú ruku utíšim nádychom. Mäkká koža je zatiaľ poddajná. Jeden krúživý pohyb vylúpne maličký pliešok. Čip. Lístok za nesmrteľnosťou. Potom pchám nôž za ucho sebe. Rovnaký pohyb. Rovnaký úlovok. Po kolenačky sa priblížim k žene, neveriacky pozerajúcej čo sa deje.
„Na. Ber.“ Nemotorne jej podávam krvavé čipy. Nechápe. Prikladám skener k čipom- Zelená.
„ Je jedno či ho máš za uchom. Dvere sa ti otvoria tak či tak. Nik iný sa tam už nedostane. Jednosmerná cesta.“
„Ďakujem veľmi pekne, ja aj moja dcéra.“ Obe plačú.
Zbiera sa na nohy, ja ešte stále kľačím v hmle.
Matka vybieha po bielej rampe, k chrómovej guli. Dvere syčaním vyhrnú roletu archy a ona sa posledný krát obzrie.
„Ďakujem“ Nepočujem to, ale vidím. Potom navždy zmizne s nádejou na nový svet. Archa je zapečatená.
Ja som sa zvalil s úsmevom do hmly. Cítim sa voľný. Slobodný. Aspoň si myslím že je to sloboda, čo ma príjemne šteklí v žalúdku. Nechám myšlienky blúdiť mojou hlavou. Myslím, že svet sa zmenil. Možno som ho zmenil ja, možno ten plač. Možno, Fold, a možno neznáma. To je jedno, je to nádej. Aj najmenšia nádej stvorí najväčšiu zmenu.
Utápam sa v sentimente, keď ťažké topánky komanda bubnujú po zemi. Hmlou zableskne pár výstrelov, a závan smrti sa nesie s vetrom iba k ďalšej stanici archy, vzdialenej pár stoviek metrov.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.