 |
Jozef Brandys bol divný človek. Už na základnej škole tak pôsobil. Jedno som však musel uznať – ten chlap vedel predať čokoľvek.
Keď za mnou vtedy prišiel a spýtal sa, či nechcem zainvestovať do teleportu, sprvoti som záujem neprejavil. Nežijeme predsa v sci-fi príbehu, aby som veril, že teleportácia je možná. No stačilo pár tých jeho predajných techník a zrazu som mu podával ruku.
Skurvený Jozef Brandys…
Bolo sedemnásteho augusta dvetisícsedemdesiattri, pamätám si to presne, pretože v ten deň som mal zrovna narodeniny, keď mi zazvonil komunikátor a na malej obrazovke sa zjavila okrúhla plešatá hlava, aby mi oznámila, že teleport bol konečne dokončený. Potešil som sa, lebo už som do toho jeho projektu nalial kopec prachov a pomaly som začínal byť nervózny.
„Super, Jožko, parádička. Kedy si ho môžem prísť pozrieť?“ opýtal som sa ho.
„Príď dnes o siedmej ku mne. Môžeme to hneď osláviť,“ odvetil.
Skurvený Jozef Brandys…
Funkčné teleportačné zariadenie doposiaľ vynájdené nebolo, preto to mohol byť dôležitý míľnik pre moju malú investičnú firmu. Zaručene ma to mohlo dostať medzi najlepších finančných žralokov na Zemi a hlavne na Marse a kvôli tomu som bol ochotný riskovať, hoci sa jednalo o človeka, ktorý si na základnej škole strkal do nosa ceruzky. Teraz to však bol vynálezca, ktorý vymýšľal patenty, aby ich následne niekomu predal, a čo som postrehol, stál aj za niekoľkými zaujímavými produktami.
Počuli ste už o spreji proti genitálnym kiahňam? Ak nie, tak zrejme dobre pre vás.
Jedna firma s ním prišla na trh po tom, čo Jozef vynašiel spodnú bielizeň z nanomateriálu, ktorá sa vedela prispôsobiť tvaru pohlavného ústrojenstva. Hoci tento produkt spôsoboval radu zdravotných komplikácií, pre mňa to bol dôkaz, že Jozef si nevymýšľal a naozaj na nových veciach pracoval.
Pýtate sa, prečo som sa rozhodol investovať do človeka, ktorý doteraz nevytvoril nič lepšie ako vajcia spaľujúce trenky? Pretože v teleporte som videl miliardový potenciál.
Väčšie riziko rovná sa vyšší výnos – toho si je vedomý každý, kto v živote aspoň raz investoval, no nie každý má gule na to, aby do riskantnejšieho obchodu naozaj aj šiel. Mne risk nevadil, adrenalín som mal rád.
Navyše teleport rovná sa život na Marse, a to bolo niečo, o čom som sníval odjakživa. Cesta tam však stála obrovské peniaze, také, aké by som nedal dohromady ani vtedy, keby som rozpredal všetok svoj majetok a mozog predal tým naolejovaným humanoidom, čo sa neustále snažia prísť na spôsob, ako byť ľudskejší než ľudia. Alebo ako nás zotročiť. (Ani srnka netuší, čo tie plechovice v skutočnosti chcú.)
Keď som o siedmej večer zaklopal na počarbané dvere bytu Jozefa Brandysa, otvoril mi s úsmevom na perách a s fľašou v ruke.
„Vitaj, kamarát. Poď ďalej.“
„Ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný, že sa ti to podarilo,“ zneli moje prvé slová.
Jozef prikývol, zatvoril dvere a usadil ma na gauč.
„Pozri na toto,“ povedal a podal mi fľašu, v ktorej sa nachádzala akási zelená tekutina. „Vieš, čo to je?“
Pokrútil som hlavou, držiac fľašu pred sebou a prezerajúc si zaujímavé sfarbenie tekutiny a jej nezvyčajnú hustotu."
„Neboj sa, nie je to žabí sliz,“ zasmial sa. „Recept mám od jedného rusa z Kreosu, majú tam vybudovanú kolóniu a tento destilát je zo špeci rastliny, ktorá tam rastie. Priniesol mi ju, keď sem prišiel na dovolenku. Kedysi sme spolu na čomsi pracovali.“
„To znie super,“ pritakal som a tváril sa ohromene, hoci ma tá fľaša absolútne nezaujímala. V hlave som mal len teleport a milióny kreditov, ktoré z neho mohli potiecť.
„Dáš si, však? Musíme to predsa osláviť,“ opýtal sa ma s nadšeným výrazom.
„Jasné, nalej.“ Nechcel som mu kaziť radosť a riskovať, že by sa niečo mohlo v tejto fáze pokaziť. Stále to bol divný chlapík, ktorého som až tak dobre nepoznal. A navyše som mal tie narodeniny, takže…
Vrátil som mu teda tú jeho fľašu, a keď mi podal pohárik s nápojom z mimozemskej rastliny, pripili sme si.
„Na teleport,“ povedal som.
„Na nás!“ odvetil.
Potom nám nalial ešte raz.
„Je to veľká vec, ten teleport,“ vysvetľoval som mu, jazyk som mal už značne rozviazaný. "Úplne to zmení svet. Letecké spoločnosti zaniknú, prestanú sa vyrábať autodrony, droncykle, tie hipsterské lietobežky…´
A ešte raz.
„Kámo, možno dostaneme aj Thunbergovej cenu! Predstav si, o čo čistejšie bude ovzdušie, keď sa nám to podarí inplementovať…“
„Implementovať,“ opravil ma.
A nalial znova.
A opäť.
A opäť.
Následne si pamätám už len tmu. Prázdnu, pokojnú tmu, v ktorej som sa vznášal ako v beztiažovom stave. Ako osamotený obláčik na jasnej oblohe.
“Vííííí…”
Keď som o niekoľko dní rozlepil oči, na moje prekvapenie som sa nachádzal na Marse. Ako? Nedokázal som si spomenúť. A tak som sa len ďalej kochal dokonalým biotopom obrovskej kupoly, ohromený skutočnosťou, že ten skurvený Jozef Brandys to dokázal.
Teda dúfam, že ma na Mars dostal teleport. Čo iné?
Zrazu ma neskutočne rozbolela hlava. Už nikdy nebudem chlastať nič, čo nepoznám, sľúbil som si.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.