 |
„Konečne som ju získal.“
Nad dievčaťom stál starší muž s hustou bradou, krátkymi vlasmi a so širokým čelom oblečený v elegantnom obleku. Po chvíľke obdivovania jej prešiel rukou po neskutočne dlhých vlasoch zlatej farby.
„Tie vlasy… Existuje niečo krajšie?“
Dievčina sa prebudila v tmavej miestnosti. Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala z toho hrozného sna. Bol to vlastne sen? Toho muža nikdy predtým nevidela. Konečne začala spoznávať okolie. Jej izba vo veži. Žila v nej toľké roky. Spomínala na princa, do ktorého sa zamilovala, a keď sa k nej rozhodol vyliezť, hodila mu svoje dlhé vlasy, aby ich použil ako lano. Keď sa vrátila jej drahá panička, našla princa pod vežou so zlomenými väzmi.
„Zlatovláska, drahá moja! Vravela som ti, že si nemáš všímať nápadníkov,“ pokarhala ju.
Stalo sa to pred mnohými dňami. Odvtedy bola sama, ale teraz sa niečo prihodilo. Vôbec si nepamätala včerajšok. Škvŕkalo jej v bruchu, tak sa rozhodla urobiť raňajky. Otvorila skrinku, v ktorej mávala zásoby jedla. Čakala v nej len starý zoschnutý chlieb, ale na jej prekvapenie bola preplnená jedlom. Bola tu panička? Včerajší deň mala celý rozmazaný. Po raňajkách si začala všímať ďalšie podivnosti. Niektoré kusy nábytku boli na trochu odlišnom mieste, koberec vyzeral inak a celá izba jej pripadala väčšia.
„Kde to som?“ zamrmlala.
Pustila sa do podrobnejšieho skúmania. Vyzeralo to ako jej domov, ale nebolo to tak. Potom si všimla dvere. Problém bol ten, že namiesto starých drevených uvidela železné, ktoré takmer dokonale splývali so stenou. Pokúsila sa ich otvoriť, ale márne. Zlatovláska pocítila strach. Sadla si na stoličku, aby si usporiadala myšlienky, a vtedy objavila na stole obálku. Nečakala dlho a vybrala z nej list.
Začala čítať: „Drahá slečna, dopredu predvídam, že budete zmätená, pravdepodobne aj vystrašená, ale uisťujem vás, že sa tu budete cítiť výborne. Pravidelne vám budú dodávané zásoby. Myslím, že vám bude lepšie tu, ako žiť s tou zákernou bosorkou. S pozdravom P. E. D.“
Mohol to napísať ten muž? To by znamenalo, že sa jej nič nesnívalo, ale bola to skutočnosť. Jedným si bola istá. Z jedného väzenia sa dostala do druhého.
Nasledujúce týždne prebiehal jej život presne ako v minulosti. Možno bola trošku viac osamelá, ale keď ráno vstala, vždy našla doplnené zásoby jedla a niekedy aj novú knihu. Stále však túžila poznať odpoveď na to všetko.
Po približne štyroch mesiacoch sa stalo niečo nové. Zlatovláska začula spoza dverí kroky. Nikdy predtým sa to nestalo. Vonku bolo vždy mŕtvolné ticho. Pri krokoch to neskončilo. V jej dverách zahrkotal kľúč a do jej izby vošiel muž. Nebol to ten predošlý. Tvár mu zdobili zafírovomodré fúzy a brada. Vyzeral vznešene a Zlatovláska si musela priznať, že bol naozaj pekný.
„Dobrý deň vám želám! Nečakal som, že nájdem tú pravú na prvý pokus,“ po pozdrave sa mierne uklonil.
„Nerozumiem, pane,“ zareagovala Zlatovláska.
„Nebojte sa, stačí ak ma budete nasledovať. Podarilo sa mi vytvoriť kľúč, ktorý otvorí všetky dvere na tomto mieste, viete?“
Zlatovláska nemala veľmi na výber a možno sa konečne dostane na slobodu. Zároveň sa jej ten muž dosť páčil. Niečo na ňom bolo veľmi príťažlivé. Možno to robili tie modré fúzy.
Šok sa dostavil, keď si uvedomila, že sa celý čas nenachádzala vo veži. Za dverami uvidela dlhú bielu chodbu plnú úplne rovnakých dverí.
„Čo je to za miesto?“ čudovala sa.
„Ešte som nemal čas niečo zisťovať,“ odvetil muž, „ale teraz poďte za mnou!“
Zaviedol ju ku dverám oproti jej izbe. Vo vnútri bola takmer úplná tma. Pripadalo jej to ako nejaká pivnica. Potom ju skoro zrazil na zem odporný zápach. Muž za ňou zamkol a v tme videla len jeho úsmev. Už jej nepripadal taký sympatický.
„Prepáčte mi ten smrad, ale nebude vám vadiť dlho,“ povedal a zapálil sviečku. Osvetlila miestnosť dostatočne na to, aby odhalila zdroj zápachu. Zlatovláska sa v okamihu povracala. Na stenách viseli v okovách mŕtve telá troch žien. Krv bola úplne všade. Modrofúz ju schmatol za ruky a pokúsil sa ju umiestniť vedľa mŕtvol. Našťastie jej pomohli vlasy. Mala ich také dlhé, že sa do nich ten psychopat zamotal a spadol. Buchol si hlavu a zdalo sa, že je v bezvedomí. Zlatovláska využila príležitosť. S Modrofúzovým nožom si odrezala väčšiu časť svojich vlasov, ktoré by jej aj tak pri úteku prekážali, a zviazala ho. Z vrecka mu vybrala kľúč a rozbehla sa von. Pri dverách začula, že sa prebral. Začal plakať.
„To sa nedá vydržať! Doma som si robil, čo som chcel a tu… Za rok mi dal len tri ženy. Nenechávajte ma tu ďalej trpieť! Zabite ma!“ prosil ju.
Zlatovláska zabuchla dvere a zamkla. Netušila, čo sa to deje, ale určite nepomôže takému monštru. Teraz stála na chodbe sama. Ostávalo jej jediné. Nájsť východ.
Preskúmala dosť veľkú časť chodby, ale nenachádzali sa tam žiadne špeciálne dvere. Rozhodla sa vyskúšať tie najbližšie. Čo by sa za tými všetkými dverami mohlo nachádzať? Vošla do miestnosti s podlahou pokrytou trávou. V strede si obrovský vlk opekal tri tučné prasiatka. Za ďalšími dverami sa nachádzala izba pripomínajúca chalupu. Na posteli ležala mladá žena s pokožkou bielou ako sneh. Vedľa nej ležalo sedem trpaslíkov. Bol by to celkom milý pohľad, keby tá žena dýchala a hlavne, keby boli oblečení. Prešla niekoľko ďalších miestností, v ktorých boli bizarné a odporné veci. Tri medvede si pochutnávali na kašičke ľudského pôvodu, inde sedel na zemi malý mužíček. Na stenu písal dookola to isté: „Uhádni moje meno, uhádni moje meno!“
V poslednej miestnosti to bolo obzvlášť znepokojivé. V zadnej časti visel obesený človek s hlavou medveďa. V ruke zvieral ružu s troma kvetmi.
Zlatovláska vyšla z toho desivého miesta a do niekoho narazila. Bol to elegantne oblečený muž, ktorý ju tu väznil.
„Zdá sa, že ste zablúdili, slečna,“ usmial sa na ňu.
„Musíte mi vysvetliť, čo sa deje!“ kričala Zlatovláska. „Kto sú tí ľudia a zvieratá?!“
„Čo ste si to spravili s vlasmi?“ ignoroval ju. „Taká škoda.“
„Mohli by ste prestať?! Vysvetlite mi, kde som!“
Muž za zatváril podráždene: „Teraz ma počúvaj, Zlatovláska! Teba nemusia zaujímať ostatní a ja ti nemusím nič vysvetľovať. Netuším, odkiaľ máš kľúč, ale teraz sa pekne vrátiš naspäť. Videla si niekoľko nepríjemných vecí, ale ak si skúsiš v izbe vziať život, včas ťa zastavím.“
Vytrhol jej z ruky kľúč od Modrofúza a pomaly ju viedol späť do izby. Predtým mala Zlatovláska silu brániť sa, ale po tých hrôzach, ktoré videla, to nebolo možné. Muž ju sotil dovnútra a bez slov zamkol dvere. Znova ju čakalo väzenie.
Po vyriešení problému sa muž vrátil do svojej milovanej kancelárie. Na stene už naňho čakalo kúzelné zrkadlo, ktoré mu darovala tá príšerná kráľovná za odpratanie jej nevlastnej dcéry. Vypýtal si od zrkadla pohľad do Zlatovláskinej izby. Sedela schúlená na posteli a triasla sa. Muž vedel, že v poslednom čase veci nevychádzali. Našťastie, tých pár mŕtvych čoskoro nahradí. Hans mu už dávno sľúbil Snehovú kráľovnú a niečo určite predajú aj tí dvaja nemeckí bratia. Jedna vec však bola istá. Rozprávková zbierka Pavla Dobšinského sa bude naďalej rozrastať.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.