Ohnivé pero - jeseň 2022: Pocit smädu

ohnive pero

Francesco kráčal popri ošarpanom bytovom dome na okraji mesta. Túto trasu absolvoval za posledný mesiac už po siedmy raz a sám netušil, koľkokrát sa sem ešte bude musieť vybrať. Pacienti, ako ich nazýval, zväčša chodili oni za ním, nielen pre jeho vyšší vek, ale najmä preto, že všetko potrebné na prácu mal u seba doma. V prípade Giordana, ktorý bol pripútaný od narodenia na vozík, však robil výnimky.

S ťažkosťami otvoril masívnu drevenú bránu a vstúpil do vlhkej prízemnej chodby, ktorá bola prinajmenšom tak nehostinná, ako tmavá fasáda domu. Po točitom schodišti s námahou vyšliapal na tretie poschodie a zaklopkal na staré dvere bytu. Tie sa vzápätí otvorili; na prahu stála neupravená päťdesiatnička s utrápeným výrazom tváre.

„Panebože, ďakujem, že ste tu,“ spustila bez pozdravu so slzami v očiach.

„Dobrý deň. Ako je dnes na tom?“ informoval sa Francesco a popritom chytil jemne oboma rukami ženu za plecia.

Naznačila mu, aby vošiel do bytu. „Ja mám pocit, že sa to nezlepšuje… práve naopak.“

Francesco sa na ňu uprene zahľadel. V očiach mu bolo badať odhodlanie. „Musíte byť silná a trpezlivá. Aj váš syn. Je vo svojej izbe?“

„Áno. Od rána mi nerozpráva o ničom, iba o smrti. A ako nenávidí ľudí. Viete… viete, čo mi dnes povedal?“ Na chvíľu sa odmlčala a sklonila zrak. „Bodaj by som umrela. Môj vlastný syn… želá… že-želá mi smrť,“ dodala a ihneď sa rozplakala.

„Verte mi, uzdraví sa,“ uisťoval ju láskavým pohľadom. „Nebudeme strácať čas, idem hneď za ním. Uvidíme sa potom.“ Nečakal na jej reakciu, vkročil do izby a zatvoril za sebou dvere.

V pravom rohu naproti sedel vedľa postele na invalidnom vozíku mladík a neprítomne pozeral na návštevníka v miestnosti. Na zemi mal položeného bažanta na močenie a vedľa na stolíku tri fľaše s vodou. Drevené rolety na oknách boli mierne privreté, takže v izbe vládlo pološero umocnené vydýchaným vzduchom.

„Ahoj Giordano. Ako sa cítiš, chlapče?“ prihovoril sa Francesco.

„Dobrý deň. Som unavený… z toho všetkého,“ odvetil letargicky a popri tom si zaklonil hlavu.

Francesco si sadol do kresla naproti a na podlahu položil svoju tašku. „A čo hlasy? Počuješ ich?“

„Áno.“

„Čo hovoria?“

„Samé odpornosti… zlé veci,“ oznámil mladík potichu.

„Povedz mi, čo vravia tentoraz?“

„Čakajú ma neodkladné povinnosti: vra-vraždiť… mám vraždiť ľudí.“

„Cítiš teraz smäd, ako zvyčajne?“ presedlal Francesco na inú tému.

„Áno… dnes ráno to zase na mňa prišlo,“ ozrejmil Giordano. „Tri posledné dni boli pokojné, no dnes je to príšerné. Zatiaľ najhoršie. Ten smäd nedokážem uhasiť. Prečo? Čo to znamená?“ Svoj prosíkajúci pohľad upriamil na starca v kresle.

„Naozaj neviem. Nikdy som sa s tým nestretol a ani nikto v mojom okolí. Akoby chcel využiť novú zbraň. Veď vieš, že sa vyžíva v trápení,“ ozrejmil Francesco a na chvíľu sa zamyslel. „Zdá sa, že silnie.“

Giordano iba mlčky prikývol a vzal fľašu s vodou na stolíku. Pil dlho a plnými dúškami.

„Začneme,“ zahlásil náhle Francesco. Postavil sa, z tašky vybral svoj inventár a rozložil ho na posteľ.

Mladíka na vozíku až vystrelo. Z úst vypľul vodu a poloprázdnu fľašu nedbalo pohodil na koberec. Pri pohľade na práve vyložené veci na svojej posteli sa mu objavila na tvári pokrútená grimasa odporu. S nenávisťou v očiach sa zadíval na starého muža.

„Slávne knieža nebeských vojsk,“ spustil nekompromisne Francesco, „svätý Michal archanjel, chráň nás v boji a hroznom zápase, ktorý vedieme proti kniežatstvám a mocnostiam, proti vládcom tohto temného sveta a proti zlým duchom…“

„Eee, sklapni, páterko,“ prerušil kňaza, zvierajúceho v pravej ruke drevený kríž, chrapľavý, hlboko položený hlas derúci sa z Giordanových hlasiviek. „Tie vetché básničky si nechaj pre svojich kumpánov z kléru.“

Francesco zostal ako zarazený. Šesť predošlých exorcizmov malo úvodný priebeh iný. Zlý duch v Giordanovi vždy len postupne odkrýval svoju prítomnosť. Maskoval sa, ako to len šlo, no teraz, hneď pri úvodnej modlitbe, nadviazal kontakt. Žeby jeden z jeho trikov?

„Príď na pomoc ľuďom,“ pokračoval neodbytne, „ktorých všemohúci Boh stvoril nesmrteľných na svoj obraz a podobu a ktorých draho vykúpil z moci Satana…“

„Človek je prchavý odpad. A ty si človek,“ uškeril sa démon ovládajúci mladíka. „Čaká ťa nešťastie.“

Kňaz sa priblížil k Giordanovi a namieril naňho vystretú ruku s krížom. „V mene Pána ti prikazujem: Odíď!“

Giordano s odporom odvrátil hlavu nabok. „A ako? Veď toto hoviadko má čaptavé hnáty,“ zahlásil následne s hurónskym smiechom zlý duch. „Je to moje hoviadko. Dobre mi je tu. Budem v ňom, kým neskape.“ Otočil sa ku kňazovi s vážnym pohľadom. „Nikam nejdem. Ty vypadni!“

„Povedz mi svoje meno, nečistý duch. Prikazujem ti v mene Pána, odhaľ svoje meno! Ako sa voláš?“ nabádal ho kňaz. Počas doterajších sedení nemal možnosť spoznať totožnosť entity sídliacej v mladíkovi.

„Ako tvoja mŕtva mater,“ zahulákal svojím hlbokým hlasom a vzápätí sa zachichotal nežným smiechom dieťaťa. „Myslel som,“ prešiel opäť do hlbokánskeho tónu, „že takí ako ty, keď chcú bojovať s niekým ako ja, musia byť najčistejších mravov. To už mi sem mohol biskup poslať rovno Marca Dutrouxa.“

Francesco na jeho slová nereagoval, ale vo vnútri cítil vinu. Tušil, o čom je reč. Uvedomoval si, že tejto bytosti nesmie nahrať na smeč. Pred jej inteligenciou sa musí mať na pozore. Načiahol sa po sklenenej fľaštičke na posteli.

Giordano sa naňho úlisne zadíval a miernejším, pomalým hlasom, z ktorého sršal káravý tón, oznámil: „Tajil si ťažké hriechy svojich pohlavárov. Dlhé roky. Páterko, páterko, otvoril si hriechu bránu dokorán. Myslíš, že to nevieme?“

Kňazovi búšilo srdce a zalial ho pot. Ťaživé výčitky naberali na intenzite. Ruka, v ktorej zvieral kríž, sa mu roztriasla. Dôležité bolo nenechať sa teraz vyviesť z rovnováhy. Okamžite vytiahol jeden z najťažších kalibrov: „Nepoškvrnená Panna Mária, Matka Božia a Matka naša, Pomocnica kresťanov, vypočuj našu modlitbu a svojimi rukami ju polož pred trón tvojho Syna Ježiša…“

„Aaa, nie, nie. Tých dvoch mi nespomínaj.“ Mladík sa v sede skrútil na vozíku a zaťaté päste namieril na Francesca. Odpľul si. Na kňazove prekvapenie zdvihol ochrnuté nohy a začal kopať vo vzduchu. Jeho odpor ešte zintenzívnel potom, čo ho kňaz pokropil svätenou vodou. Vrhol naňho nenávistný pohľad.

Kňaz recitoval modlitby z Rímskeho rituálu niekoľko minút. Sprevádzala ho príšerná ťažoba na duši, avšak Giordano sa postupne upokojoval, akoby démon slabol. Okrem občasných pazvukov prestal nadobro viesť akúkoľvek konverzáciu.

„Abducet praedam, qui occurrit prior,“ ozval sa odrazu škrekľavý hlas ducha. Miestnosť sa naplnila hnilobným zápachom. Potom nastalo úplne ticho a aj Giordano sa upokojil. Sedel so zatvorenými očami na vozíku a len bezvládne odfukoval.

Francesco podišiel tesne nad neho. „Syn môj, ako sa cítiš? Si smädný?“

„Nie, otče, nie som. Vôbec. Chce sa mi… strašne spať,“ oznámil chvejúcim hlasom mladík.

„Dobre, oddychuj. Boh s tebou,“ povzbudil ho. Po chvíli uložil všetko náčinie do tašky a vyšiel z izby von.

„Otče, ako mu je?“ vyhŕkla okamžite Giordanova matka, ktorá čakala hneď za dverami.

„Už lepšie.“

Prekrížila prsty na rukách. „Vďakabohu. Pomodlíme sa spolu, ako vždy, prosím?“

„Ja… nie… ja musím teraz ísť. Mám toho veľa,“ odvrkol Francesco, ktorý bol sám sebou prekvapený.

Giordanova matka sa nezmohla ani na slovo.

Keď vychádzal z hlavnej brány na ulicu, pocítil zrazu hrozný smäd. Svaly mu stuhli a celým telom mu prešla neznesiteľná páľava. Potom sa dostavilo nutkanie. Mal naponáhlo: čakali ho ešte neodkladné povinnosti.


  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
  • Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
  • Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
  • O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
  • Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
  • Viac v pravidlách súťaže.
  • Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
  • Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.

3. októbra
Damián Kaleb